Denník N

Zakladám cirkev nepraktických mužov

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Autor je spisovateľ a publicista

Ak budem mať niekedy pocit, že sa neviem vžiť do pocitov žien, keď ich podceňujú pre pohlavie, spomeniem si na minulotýždňový telefonát, v ktorom sa mi zamestnanec firmy pomáhajúcej vyberať autá snažil taktne vysvetliť, že služba výber auta na kľúčik je fakt vhodná hlavne pre ženy, že ako chlap sa v autách predsa určite super vyznám a presne viem, čo chcem.

Utkvelou predstavou spoločnosti je, že dobrý chlap od malička miluje autá, vyzná sa v nich, ak však je táto schopnosť naozaj v základnej maskulínnej výbave, nejaký mechanik mi ju nenamontoval. A zabudol aj ďalšie povinné schopnosti – všeličo vedieť opraviť, zmontovať, vyznať sa v podlahách, kachličkách, narábať s vŕtačkami, brúskami a inými nástrojmi.

Ó, bože, ako ja len obdivujem praktických ľudí – môj otec hádam za celý život nemal doma jediného majstra, všetko robil sám. Zo starého motora práčky urobil ventilátor, starú pec prerobil na kozub, ak sa čosi pokazilo, najskôr sa zamyslel, potom pohľadal v dielni dva drôtiky, tri pliešky a štyri ďalšie veci, ktoré nepoznám, a danú vec opravil. Hotový MacGyver!

Odkedy sme kúpili byt, všade okolo vidím takých ľudí – používajú slová, ktoré nepoznám, na pomenovanie činností, o ktorých ani neviem, že existujú. Predavač v obchode s kachličkami otrávene prevracia oči, keď sa hríbovsky opýtam, čo je to ten „dekor“, v inom obchode nenápadne gúglim, čo je to sokel. Všade prichádzam nepripravený, zásadne nemám pomerané, čo mám mať pomerané, nič neviem o rozvodoch, zásadne nikomu nestačí povedať, že chcem kúpeľňu, auto, čokoľvek – všetci kladú milióny otázok, z ktorých nie je jasné, či sa naozaj kúpeľne týkajú.

Cítim sa malý a nepoužiteľný. Celé desaťročie som si myslel, že najzbytočnejšie sa ako muž môžem cítiť v obchode s podprsenkami, ale to len preto, že som dovtedy nikdy nebol v OBI.

„Každý sme na niečo,“ utešovala ma v detstve mama, „oni zase napríklad nikdy nenapíšu taký pekný sloh.“ Mamy sú super, ale bez namontovaných svetiel sa ťažko aj píše.

Ako by som si prial svet, v ktorom by sa dalo uživiť recitovaním básní po domoch, knihovaním kúpeľní, prípadne taký, v ktorom my autori kníh dostávame za čítačky rovnaký honorár ako nedávno náš kúrenár za revíziu plynového kotla.

Niečo mi hovorí, že to nepôjde, tak už nám ostáva jediná možnosť – urobiť z našej neschopnosti filozofický prúd, náboženstvo. Povýšiť nedokonalosť na zámer.

„Tak čo, Tomáš, už máte tie žalúzie?“ „Moja viera mi nedovoľuje hovoriť o takýchto prízemných témach.“ „Tak aké to auto vlastne chcete? Koľko valcov má mať motor? Benzínový?“ Po chvíli pauzy: „Môj boh mi hovorí, že modré.“

„Môj Tomáš nie je neschopný,“ povie hrdo moja manželka, keď jej druhé zase budú hovoriť, čo všetko ten ich dokázal. „Iba si nechce poškvrniť dušu prácou.“

A dalo by sa to použiť aj v domácnosti – pri pohľade na upchatý odtok: „V tomto dome prebýva hriech, vrátim sa, až sa dá všetko do poriadku.“

A všetko zase bude v poriadku.

Teraz najčítanejšie