Na ceste z gubernie do šíreho sveta
Žijem v nádeji, že životnosť národov a štátov je priamo úmerná ich schopnosti pochopiť svoju príslušnosť k spoločenstvu ostatných národov a štátov.
Tesne pred prezidentskými voľbami som zistil, že mi vypršala platnosť dokladov. Volal som na slovenský konzulát v Prahe a zistil som, že skôr ako o štyri mesiace potrebné papiere nebudú. Takže, milá pani Zuzana Čaputová, ospravedlňujem sa, môj hlas bude chýbať. Som si však istý, že z vás bude skvelá prezidentka. Budem pyšný, že Slovensko je zase raz „first“.
Bolo takým, keď sme si to rozdávali s mečiarizmom, čo bol predvoj súčasného hrubozrnného populizmu a nacionalizmu, ktorý sa ako rakovina šíri naším civilizačným priestorom. Bolo takým aj v roku 1998, keď vďaka vzopätiu občianskej spoločnosti dokázalo poslať mečiarizmus do minulosti. A bolo takým aj v minulom roku, keď mladí ľudia zo Za slušné Slovensko začali prepisovať mentálnu – a tým aj politickú – mapu Slovenska a preberať štafetu po generácii mužov a žien novembra ’89. Vy, vážená pani Čaputová, budete viditeľným symbolom na tejto ceste.
Istým spôsobom je však moja neúčasť na slovenských prezidentských voľbách symbolická. Žijem v Česku od rozpadu Československa a cítim, že slová ako štát a národ majú pre mňa iný rozmer ako predtým. Vidím za národoveckou rétorikou konkrétne
