Vojna zvyšuje zbožnosť. Vedci skúmali správanie ľudí po vojne v Ugande či Tadžikistane
Medzi tými, ktorí boli vo väčšej miere vystavení hrôzam vojny, bola vyššia pravdepodobnosť, že sa stanú členmi náboženských skupín a budú sa zúčastňovať na rituáloch.
Existuje fráza, že „v zákopoch nie sú žiadni ateisti“ (z angl. there are no atheists in foxholes). Vyjadruje myšlienku, že v extrémnej situácii, akou je vojna, majú vojaci tendenciu upínať sa k nadprirodzenej bytosti, aby prežili útrapy, ktoré ich sužujú.
Za týchto okolností plnia rituály a náboženské predstavy rolu pevného piliera, o ktorý sa možno bezpečne oprieť, či majáka, ktorý vojaka bezpečne prevedie rozbúrenými časmi.
Začarovaný kruh vojny a zbožnosti
Nová štúdia, ktorá vyšla koncom januára v časopise Nature Human Behaviour, však ukazuje, že uvedené myšlienky sa týkajú nielen vojakov, ale aj civilistov, dokonca niekoľko rokov po skončení vojnového konfliktu.
Na článku pracoval svetoznámy antropológ Joseph Henrich z Harvardu a v tíme spoluautorov sa objavili aj dvaja českí ekonómovia, Julie Chytilová a Michal Bauer.
Pre The Harvard Gazette Henrich vysvetlil, že k práci na článku ho priviedol dlhodobý záujem o vplyv náboženských predstáv na spoluprácu medzi členmi skupiny.
Ak ľudia majú rovnaké náboženské predstavy a ťahajú takpovediac za jeden povraz, vytvárajú homogénnu skupinu, ktorá funguje efektívne, lebo sa zbytočne nedrobí na skupinky s protichodnými záujmami. Takáto skupina je dostatočne silná na to, aby v prípadnom konflikte porazila konkurenčnú skupinu, ktorá je rozhádaná vnútornými spormi.
V takom prípade môže byť náboženstvo – z evolučného hľadiska – vysoko funkčné a adaptívne, lebo členom vlastnej skupiny pomáha prežiť a rozmnožiť sa.
