Denník N

Stále tu vládne patriarchát, hovorí fotografka Dorota Holubová. Rok mapovala príbehy žien, ktoré zažívajú násilie

Z projektu Atlas žien. Foto - Dorota Holubová
Z projektu Atlas žien. Foto – Dorota Holubová

Na prvý pohľad sú to obyčajné zábery bežných dní. Niektoré vyzerajú priam bezstarostne. Deti sa jašia na posteli, ženy si farbia vlasy, sedia spolu v kuchyni za veľkým stolom. Pri pozornejšom sledovaní sú po chvíli zrejmé dve veci: ide o akési zdieľané, spoločné bývanie, v ktorom takmer úplne absentujú muži. Sú tam naozaj len ženy a deti.

Fotografka Dorota Holubová dlho uvažovala nad tým, ako sa dá sprítomniť téma, o ktorej síce každý z nás minimálne počul, no napriek tomu ostáva neviditeľná, respektíve prehliadaná.

Jej projekt Atlas žien ukazuje príbehy tých žien, ktoré našli silu a odišli od násilníkov. Rovnako však vzdáva hold aj tým, ktoré sa o tieto ženy starajú ako poradkyne, psychologičky či právničky, a objasňuje konkrétne detaily či prekážky, ktorými tieto ženy prechádzajú. A tiež je to projekt o nás – o tom, či sa im vieme pozrieť do očí a aspoň na chvíľu sa skúsiť vžiť do toho, čo všetko musia podstúpiť.

„Som presvedčená o tom, že každý z nás môže niečo urobiť. Na to, aby mohli byť odvážne tieto ženy, musí byť odvážna aj spoločnosť – musí sa vedieť za ne postaviť a pozrieť sa zoči voči problému, ktorý tu existuje. Nesmieme pred ním zatvárať oči, akoby šlo o prepieranie špinavého prádla. Ide o násilie, ktoré má ďaleko širší dosah, než akým je jeden vzťah,“ hovorí Dorota Holubová.

Dorota Holubová fotografovala ženy v chránených domoch po celom Slovensku, ktoré spravujú neziskové organizácie. Jej projekt Atlas žien môžete vidieť ako výstavu v Stredoeurópskom dome fotografie v Bratislave do 21. apríla 2019. Kurátorom výstavy je Branislav Štěpánek. Foto – Dorota Holubová

Katarína (36 rokov, 3 deti): „Keď som podala trestné oznámenie, tak sa policajti smiali, že zasa on. Stále niekde čítam, že muž zbil ženu, ale pre mňa nie je mužom ten, čo zbije ženu.“ Foto – Dorota Holubová

Najväčšou skupinou žijúcou v chránených domoch sú deti žien, ktoré odišli zo vzťahov s násilným partnerom. Foto – Dorota Holubová

Monika (46 rokov, sociálna pracovníčka): „Ak by každý z nás porozmýšľal, ak by si všímal veci detailnejšie alebo inak počúval, hlbšie sa zaujímal, viac si, napríklad, všímal susedu z druhého poschodia – že sa tam niečo deje a že to nie je iba štandardná partnerská hádka…“ Foto – Dorota Holubová

Aké ľahké je myslieť si, že sa dá ľahko odísť

Kým sa dostala do prvého z bezpečných ženských domov, trvalo to niekoľko mesiacov. Spravujú ich neziskové organizácie a sú na utajených adresách. Dôvod je prostý: bezpečnosť. Ženy a deti, ktoré v nich našli záchranu, sú neraz v ohrození života.

Dorota Holubová sa za nimi vracala v priebehu roka do rôznych oblastí na Slovensku – od východu po západ. Bývala s nimi a ony jej postupne začali rozprávať príbehy, ktoré predchádzali tomuto núdzovému riešeniu.

„Keď na takéto miesto prídete,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Teraz najčítanejšie