Stále tu vládne patriarchát, hovorí fotografka Dorota Holubová. Rok mapovala príbehy žien, ktoré zažívajú násilie

Na prvý pohľad sú to obyčajné zábery bežných dní. Niektoré vyzerajú priam bezstarostne. Deti sa jašia na posteli, ženy si farbia vlasy, sedia spolu v kuchyni za veľkým stolom. Pri pozornejšom sledovaní sú po chvíli zrejmé dve veci: ide o akési zdieľané, spoločné bývanie, v ktorom takmer úplne absentujú muži. Sú tam naozaj len ženy a deti.

Fotografka Dorota Holubová dlho uvažovala nad tým, ako sa dá sprítomniť téma, o ktorej síce každý z nás minimálne počul, no napriek tomu ostáva neviditeľná, respektíve prehliadaná.

Jej projekt Atlas žien ukazuje príbehy tých žien, ktoré našli silu a odišli od násilníkov. Rovnako však vzdáva hold aj tým, ktoré sa o tieto ženy starajú ako poradkyne, psychologičky či právničky, a objasňuje konkrétne detaily či prekážky, ktorými tieto ženy prechádzajú. A tiež je to projekt o nás – o tom, či sa im vieme pozrieť do očí a aspoň na chvíľu sa skúsiť vžiť do toho, čo všetko musia podstúpiť.

„Som presvedčená o tom, že každý z nás môže niečo urobiť. Na to, aby mohli byť odvážne tieto ženy, musí byť odvážna aj spoločnosť – musí sa vedieť za ne postaviť a pozrieť sa zoči voči problému, ktorý tu existuje. Nesmieme pred ním zatvárať oči, akoby šlo o prepieranie špinavého prádla. Ide o násilie, ktoré má ďaleko širší dosah, než akým je jeden vzťah,“ hovorí Dorota Holubová.

Aké ľahké je myslieť si, že sa dá ľahko odísť

Kým sa dostala do prvého z bezpečných ženských domov, trvalo to niekoľko mesiacov. Spravujú ich neziskové organizácie a sú na utajených adresách. Dôvod je prostý: bezpečnosť. Ženy a deti, ktoré v nich našli záchranu, sú neraz v ohrození života.

Dorota Holubová sa za nimi vracala v priebehu roka do rôznych oblastí na Slovensku – od východu po západ. Bývala s nimi a ony jej postupne začali rozprávať príbehy, ktoré predchádzali tomuto núdzovému riešeniu.

„Keď na takéto miesto prídete,