Psychiater: Príbeh Jacksonových obetí sa podobá aj prípadom zneužívania v českých rodinách

„Maznanie s deťmi tiež musí mať svoje hranice. Matka si svojho desaťročného chlapčeka berie do postele, necháva ho tam spať, možno sa s ním mazná a nevidí v tom nič sexuálne. Lenže ona to dieťa infantilizuje, nevidí v ňom rastúceho chlapa, ale dieťatko, ktorým už biologicky dávno nie je,“ hovorí v rozhovore pre český Deník N detský psychiater Peter Pöthe.

Rodák z Rimavskej Soboty, ktorý pôsobí v Prahe, pred rokmi s kolegami v prieskume zistil, že v Česku zažila v detstve nejakú formu sexuálneho zneužívania približne štvrtina ľudí. Ich traumy sú často hlboké a dlhodobé. Pöthe vysvetľuje, že ich prípady majú toho veľa spoločného s príbehom Wadea Robsona a Jamesa Safechucka, ktorí boli „špeciálnymi kamarátmi“ Michaela Jacksona. V dokumente Leaving Neverland otvorene porozprávali o tom, ako sa stali milencami slávneho speváka.

Aká je vaša najsilnejšia emócia po pozretí štvorhodinového dokumentu Leaving Neverland?

Ľútosť a smútok. Je mi strašne ľúto tých chalanov.

Pôsobia na vás z pozície psychiatra, ktorý sa roky téme sexuálneho zneužívania venuje, výpovede tých mužov vierohodne?

Do poslednej sekundy. Sedí to. Presne to počúvam od svojich klientov, takže ma na tom ani nič neprekvapilo. Ani to dlhodobé utajovanie, popieranie. Tak to býva. Je to veľmi podobné zneužívaniu v rodinách. Dievča, ktoré v rodine celé dospievanie niekto zneužíva, to celý čas nikomu nepovie. Matka pred tým zrejme zatvárala oči. Raz sa jej dcéra pokúsila zveriť, ale dostala vynadané, tak má pocit, že by jej aj tak nikto neveril. Pretrpí to. A pri prvej príležitosti odíde z domu a už sa k tomu nechce vracať. Ale potom zistí, že sa to isté deje aj jej mladšej sestre. Tak sa to rozhodne povedať. Po rokoch.

Aby ju zachránila? Rovnako ako sa Wade a James rozhodli so svojou dávnou traumou urobiť niečo v okamihu, keď sa im narodili deti?

Je to typické. Ten, kto dieťa zneužíva, dlhodobo zároveň „formuje“ jeho osobnosť. Jackson bol pre tých chlapcov extrémnou autoritou, navyše jeho autoritu utvrdzovali aj ich vlastní rodičia, ktorí mu dôverovali, obdivovali ho, verili mu. Stretávali sa s ním prezidenti, poznal ho celý svet. Jackson tých chlapcov a ich rodičov rozmaznal, zahrnul ich slávou a peniazmi. Wade si založil na Jacksonovi celú svoju kariéru, keby si sám skôr priznal, čo je zle, spochybnil by sám seba, svoj život, svoju prácu. Rozumiem mu, keď hovorí, že jednoducho nemohol. Keď dokonca svedčil proti chlapcovi, ktorý prežil to isté, čo on, nechránil len Jacksona, chránil seba samého. Ale to sa zrúti, keď sa narodí dieťa.

Pretože zrazu ide o niekoho iného?

Presne tak. Dieťa to často rozhodne. Buď vás prinúti s traumou niečo robiť, priznať to sám sebe, zveriť sa blízkym a ísť napríklad na terapiu, alebo to budete naďalej popierať a začnete traumu prenášať na dieťa. Na ďalšiu generáciu.

Ako?

Na terapiu napríklad prišla žena, ktorá bola zneužívaná svojím otcom. Rozhodla sa s tým niečo robiť až vo chvíli, keď mala silné nutkanie zneužiť svoju šesťročnú dcéru. Neriešená, neliečená trauma sa prenáša. Ženy, ktoré boli zneužívané, si často vyberajú problematických partnerov, bývajú „slepé“, nechávajú priestor pre zneužitie svojho dieťaťa. Podvedome. Ak zažijete silnú traumu, musíte si ju stále opakovať, nie doslovne, ale v rôznych variáciách, kým to nezačnete riešiť a liečiť sa.

Tajomstvo ich zožieralo zvnútra

Na mňa samotnú pôsobila výpoveď chlapcov veľmi vierohodne. Aj ako laikovi mi to do seba zapadá. Predchádzajúce obvinenia, to, v akú podivnú bytosť sa Jackson v posledných rokoch menil, jeho materiálne možnosti a aura megahviezdy, ktorá mu pomohla v tej manipulácii, vlastné poškodenie z detstva, ktoré si so sebou možno niesol, slepota rodičov. Ale niektorým ľuďom na tom nesedí, ako pokojne tí chlapci popisujú aj sexuálne detaily, zdá sa im to zvláštne.

Asi nevideli druhú časť. Tam sa predsa hĺbka tráum odhalí. Tu nejde o konkrétnu techniku, čo Jackson robil alebo čo si nechával robiť od detí, o sex ako taký. Najbrutálnejšia je tá manipulácia, kedy niekto niekoho absolútne ovláda, tá obrovská moc.

Zneužitie dôvery, lásky…

Áno. Toto mi urobil niekto, komu som veril azda viac než vlastnej matke a koho možno dodnes milujem. Ten ma zničil. Sexuálne veci si dieťa do určitého veku neuvedomuje, nechápe, že mu tým niekto ubližuje. Naopak, je pre neho dôležitá pozornosť, ktorej sa mu dostáva, teší sa na darčeky. Aj to je typické, zneužívajúci zneužívaných korumpujú. Jackson korumpoval aj ich rodičov. Som presvedčený, že keby do toho trochu zabŕdli, zrejme by to zistili.

Zaväzoval si ich darčekmi a komfortom?

A v deťoch tak vzbudzoval pocity viny. Spoluviny. Že za to niečo chceli a dostali, takže sa to dialo z ich vôle. Je veľmi ťažké ten pohľad zmeniť, zvlášť keď to nie je nikto cudzí, vzdialený, ale, naopak, niekto blízky alebo niekto, kto to urobí z pozície „boha“.

Jackson tie deti odstrihol od rodiny, najbližším im bol v tej dobe on, boli mu úplne oddané. Pri zneužívaní v rodinách to funguje podobne, zneužívajúci formuje hodnoty zneužívaného. Aj tu išlo o moc. Jedna z matiek spomína, ako jej Jackson povedal: „Ja môžem všetko. Dosiahnem všetko, čo chcem.“

Tiež sa tým chlapcom vyhrážal.

„Ak sa niekto niečo dozvie, bude to koniec pre mňa aj pre vás.“ Keď vám to ako dieťaťu niekto opakuje, zostane to vo vás celý život.

Aj preto to nepovedali skôr?

Je to komplexné. Čo je však isté, to tajomstvo ich zožieralo zvnútra. Dnes hovoria tak detailne, pretože je pre nich absolútne zásadné, aby im ľudia uverili. Robia to pre seba, pre svoje deti a asi aj pre ďalšie deti.

Ktosi v nejakej diskusii nadhodil, že dnes už by sa to stať nemohlo. Súhlasíte?

Ako nemohlo? Ako to ten dotyčný myslel?

Asi že osveta bola vtedy na inej úrovni, že by sa dnes napríklad nebáli ísť s tým von alebo by si to niekto všimol.

To je, s prepáčením, blbosť. Toto sa dialo v čase, keď bola v USA osveta okolo sexuálneho zneužívania na vrchole, na konci 80. a začiatku 90. rokov. Ja som vtedy v Amerike študoval, veľa celebrít vtedy prehovorilo o tom, ako ich niekto zneužíval. Áno, v Česku sme boli na začiatku, ale v USA boli brožúry, učebnice, osveta, sociálne pracovníčky na to boli trénované, existovali diagnostické centrá.

Archetyp „slepej“ matky

Už zaznelo slovo matka. Ako vnímate úlohu rodičov v tomto prípade, najmä matiek tých chalanov? Obe tvrdia, že nič netušili, kým im to synovia nepovedali až v dospelosti. Opäť, zo svojej skúsenosti, čo si myslíte – je možné, že boli naozaj také zaslepené, alebo skôr tie veci vidieť nechceli?

Nechcem robiť súdy, ale pokúsim sa povedať, ako to na mňa pôsobí. Matka Wadea mi pripomína typickú matku v incestných rodinách. To, čo urobila, je klasické popretie. Niečo sa deje pred jej očami, teda v skutočnosti za múrom, ale nechala sa oddeliť od dieťaťa, vie, že ono spí v posteli u dospelého muža. Zatvára pred tým oči. Áno, asi aj „pre dobro“ svojho syna, ako si myslí, ale tiež pre svoje dobro, mala z toho úžitok, komfort, vytrhnutie z bežného života. Keď hovorí, že sa zrútila po tom, čo sa to dozvedela, nepôsobí to na mňa úplne úprimne. Skôr si myslím, že si to dodnes nepripúšťa.

Naopak, matke Jamesa jej priznanie vlastného zlyhania aj slová „I f***ed it up“ verím. Tej to došlo. Matka, ktorá „nevidí“ sexuálne zneužívanie svojho dieťaťa, je však archetyp, má svoj predobraz aj v Biblii.

Aký?

V príbehu o Lótovi a jeho dcérach. Prežili skazu Sodomy a Gomory a ukrývali sa. Ten príbeh hovorí, že dcéry chceli mať deti a nemali inú možnosť, tak opili svojho otca a vyspali sa s ním, aby ich oplodnil. Ale je to skôr archetypálny príbeh zneužívania. Matka to nevidela, dívala sa inam, obzrela sa na horiacu Sodomu a premenila sa v soľný stĺp. Odvrátila zrak od toho, čo sa dialo dcéram. Prevod viny z otca na dcéry je tu tiež symbolický.

Wadeova matka v dokumente dokonca hovorí, že ani dnes nechce vedieť, čo sa stalo. My všetci to chceme vedieť, ona jediná nie? Pýtam sa, či tento postoj nemala celý čas. Wadeov brat sa na ňu hnevá, je to veľmi autentické. Úprimne sa čuduje, že poznala niekoho štyri hodiny a nechala s ním spať malého bračeka. Ale nechcem tu nikoho súdiť, veľa o tom, samozrejme, nevieme.

Dieťa v mužskom tele

So sexuálnym zneužívaním detí sa automaticky spája slovo pedofil, ale podľa sexuológov sa praví pedofili, teda ľudia, ktorí majú túto sexuálnu odchýlku vrodenú, dopúšťajú závažnejších činov oveľa menej ako nepedofilní jedinci. Bol podľa vás Michael Jackson pedofil?

Nie som sexuológ, ale zdá sa mi, že nie. Skôr u neho vidím prenesenie traumy, o ktorej sme sa rozprávali. Možno bol sám zneužívaný. Kto vie, čo všetko Michael prežil, jeho rodina i on boli členovia prísnej a uzavretej sekty, kde to všetko funguje posunuto, sektársky. Keby sa priznal k nejakej traume, kto vie, kam by to viedlo, možno by to neskončilo u otca.

Nemám rád špekulovanie o niekom, koho nepoznám, ani keď je mŕtvy. Ale ak predsa len popustíte uzdu odbornej fantázii, myslím si, že bol skôr pedofilný charakterovo, na mentálnej úrovni zaseknutý vo svojom detstve, len biologicky bol dospelý. K žiadnej traume z detstva sa, pokiaľ viem, nikdy nepriznal, ale mohol to mať popreté, čo sa odohráva na nevedomej úrovni. Bol dieťa v mužskom tele, mal biologické sexuálne potreby ako dospelý muž, možno polymorfné perverzné, ako sexualitu detí charakterizoval Sigmund Freud.

Takže nebol rodený pedofil, ale mať sex s dieťaťom bola možnosť, ako uspokojovať potreby dospelého s jedincom na jeho mentálnej úrovni?

Myslím si, že áno. Bolo to nesmierne bohaté dieťa s neuveriteľnou mocou, ktorému rodičia strkali svoje deti do postele. Príležitosť. Jeho sexualita mohla byť nezrelá, ale bol poučený, sledoval porno, vedel, ako sa dá uspokojiť, aj mechanicky. Na dospelý vzťah so ženou si možno len netrúfol, ale vôbec to neznamená, že by ho nechcel.

Tí chlapci boli zjavne kópiami jeho samého, vidím v tom veľa narcizmu. Ako ich odstrihával od okolia, ako si ich uzurpoval sám pre seba, vlastne ich aj štval proti ostatným. Nikomu never, len mne. Človek s narcistickou osobnosťou má chronický pocit, že je nedocenený, že iba on sám chápe svoju genialitu. Obdivujúci ľudia, závislé deti a fanúšikovia potom slúžia na to, aby túto výnimočnosť potvrdzovali. A ten pocit výnimočnosti dal aj tým deťom a matkám. Ten film je dôležitý v mnohých ohľadoch.

Čo by ste ešte vypichli?

Trebárs keď dieťa hovorí, že sa „to“ nestalo, nie je to žiadny dôkaz, že sa to naozaj nestalo. Dôležitejšie je snažiť sa vypozorovať nejaký odkaz zo správania, ktoré môže všeličo napovedať.

Aké správanie dieťaťa môže napovedať, že k zneužívaniu dochádza?

Môže to byť tajnostkárstvo, nadmerné trávenie času spoločne, to, čo sme videli u Jacksona a chlapcov. Dieťa taká vec postupne mení. Môže byť skleslé, môže sa uzavrieť do seba, stratiť záujem o čokoľvek iné, o svojich vrstovníkov. Dôležitý je vždy kontext, treba svoje dieťa poznať, potom zbadáte, keď je niečo zle. Ale musíte byť, samozrejme, ochotná to vidieť.

Jackson si ešte zakladal na imidži spasiteľa detí. Chcel „liečiť“ svet, pomáhať…

A myslím si, že aj veľmi pomohol. Moja zosnulá manželka Martina napríklad prežila veľmi ťažké detstvo a vždy tvrdila, že ju zachránil Mozart a Jackson. Svojimi piesňami pomohol určite nielen jej. Možno to bola tá pozitívna energia, ten jeho mesianizmus. Koniec koncov, bol v tej mesiášskej úlohe všetkými potvrdzovaný, on o sebe možno ani nemohol pochybovať. Tie obvinenia potom naozaj mohol brať ako zradu. Možno bol naozaj presvedčený, že deťom robí dobre.

Vo filme je zaujímavý okamih, keď Wade rozpráva, ako sa prvýkrát schyľuje k análnemu sexu, ale jeho to bolí a nejde to a Jackson nepokračuje, nejde cez bolesť. Môžem to chápať tak, že nebol sadista, preto robil s deťmi iba to, čo im fyzicky neublížilo, a psychické následky si napríklad v rámci vlastného poškodenia a narcizmu možno ani neuvedomoval?

Neviem. Wadovi nechcel ublížiť možno len preto, že keby ho to bolelo, tak už s ním nebude chcieť pokračovať v sexuálnych aktivitách „dobrovoľne“. Ale áno, je možné, že si veľa vecí nejaký čas neuvedomoval. Ale tiež bol geniálny herec a manipulátor. Keď tam hovorí to posolstvo, aký je nevinný, v jednej chvíli mu na tvári prebleskne taký lišiacky výraz, alebo sa mi to tak aspoň zdá. Podľa výpovedí vo filme sa mi zdá, že s tými chlapcami a rodinami zjavne zachádzal trochu ako manipulatívny psychopat, ktorému ide predovšetkým o uspokojenie svojich potrieb.

Ale pri zneužívaní detí nejde len o možnú fyzickú bolesť. Významný americký vedec David Finkelhor opísal dynamiku sexuálneho zneužívania a hovorí aj o traumatickej sexualizácii, ku ktorej dochádza napríklad tým, že dospelý vybičuje sexuálne pocity dieťaťa na takú úroveň, že sama hladina rozrušenia má traumatický účinok.

Že ich vzruší a nabudí tak, že „to chcú“?

Dá sa to tak povedať. Dostanú sa do takého závislého vzťahu, sú také vzrušené, že potrebujú vyvrcholiť. Začnú to potrebovať a vyhľadávať, nemajú inú možnosť, než to zase robiť s tým zneužívajúcim.

Trauma je infekčná

Keď vieme, že väčšina tých, ktorí zneužijú deti, nie sú vrodení pedofili, aké motívy na to majú? Jackson bol mentálne dieťa, biologicky dospelý. Ale čo tí ostatní? Tí strýkovia, nevlastní aj vlastní otcovia, bratranci, ale v niektorých prípadoch aj príbuzné ženy?

Nemusia byť pedofilné, ale nemorálne. Môžu byť sexuálne frustrovaní. Môže to byť demoralizovaný psychopat, alkoholik, ktorý zneužije svoju dcéru namiesto manželky. Je to možno pocit moci, prevahy. Využitie príležitosti. A o prenesenej traume už sme hovorili. Často zneužívajú ľudia, ktorí boli sami zneužívaní. Trauma je infekčná.

Medializované prípady sexuálneho zneužívania sú len špičkou ľadovca. Z predchádzajúcich rozhovorov s odborníkmi viem, že je to niečo, čo sa deje oveľa častejšie, než sme si ochotní pripustiť. Existujú nejaké odhady, koľkých ľudí sa týka nejaká forma sexuálneho zneužívania?

V našom veľkom výskume z roku 1998 uviedlo takmer 26 percent opýtaných (33 percent žien a 17 percent mužov), že do svojich 15 rokov zažili niektorú z foriem sexuálneho zneužívania (pri 2,5 percenta dokonca došlo k pohlavnému styku). Viac ako polovica z nich bola zneužitá dva- a viackrát.

Kto boli páchatelia?

V 80 percentách prípadov muži. V 56 percentách prípadov boli obete zneužité niekým, koho poznali. Viac ako štvrtinu páchateľov tvorili priami príbuzní, v ostatných prípadoch najčastejšie kamarát súrodenca, priateľ rodičov, sused, spolužiak.

Ten výskum má dvadsať rokov. Myslíte si, že teraz je to inak?

Nemyslím si. Vtedy naše výsledky korelovali s podobnými výskumami vo svete. To rozloženie bude zrejme veľmi podobné. Dôležité však je, že takmer polovica z tých, ktorí pripustili, že boli zneužití, to prvýkrát priznala práve v našom výskume.

To je sila. Pritom – znovu hovorím z laického pohľadu – povedať to niekomu musí byť predsa úľava.

Veľmi. Nielen uľavujúce, ale terapeutické. Zveriť sa niekomu je najväčší protektívny faktor, čo sa týka dlhodobých následkov. Keď to obete niekomu povedali, komukoľvek, napríklad len anonymne, tak sa s tým lepšie vyrovnali a nemali v budúcnosti také problémy ako tí, ktorí to tajomstvo niesli v sebe.

Tréneri aj zbormajstri

Lenže keď sa zneužívanie deje v rodine alebo to robí niekto, kto má nad dieťaťom moc a teší sa všeobecnému rešpektu, je oveľa ťažšie sa zveriť, než keď pred dieťaťom niekto cudzí začne v parku masturbovať alebo naň nevhodne siahne.

Áno. To sa dá ohraničiť, rozobrať, hovoriť o tom. Keď má dieťa fungujúci vzťah s niekým, trauma to byť nemusí. Ale keď je to niekto, komu dôverujem alebo kto je za mňa zodpovedný, je to problém. Zneužitie blízkym človekom je najdevastačnejšie. Výnimkou samozrejme nie sú ani prípady, keď sa toho dopúšťa niekto, kto dieťa „vychováva“ mimo rodiny – vedúci, tréner alebo zbormajster. U nás ten prípad poznáme a ja vidím mnoho podobností s tým, čo sme videli v dokumente.

Narážate na najrozsiahlejší odhalený prípad sexuálneho zneužívania v Česku. Zbormajster Bohumil Kulínský, ktorý vlani zomrel, bol odsúdený za zneužívanie zverených dievčat.

Ja som proti nemu aj svedčil, takže o tom hovoriť môžem. Ku mne na terapiu kedysi prišlo dievča so svojím oteckom. Riešila krízovú situáciu, o ktorej hovoriť nebudem. Ale počas niekoľkých sedení na mňa vybalila, že bola zboristkou u Kulínského a že ju znásilnil. Bola to jedna zo zboristiek, ktorá sa to potom rozhodla povedať verejne, oslovila aj ďalšie dievčatá.

Tie dievčatá vtedy súťažili o jeho priazeň…

Mal údajne nad nimi takú moc a takú charizmu, že ich svojou „priazňou“ odmeňoval. Vraj súťažili, ktorá s ním pôjde do postele. On si potom vyberal, ktorá pôjde na zahraničný zájazd. Javilo sa mi to tak, že sa na tom priamo podieľali aj niektoré matky, hnané svojimi prehnanými ambíciami. V tom je to tiež podobné.

Spoluvina rodičov?

Rodičia sú dnes veľmi ambiciózni a majú pocit, že deti musia uspieť. Dávajú ich na mnohé krúžky, tam majú veľkú moc tréneri, zbormajster, tí, čo im sľúbia slávu. Ten film by mal byť sebareflexiou nielen pre Ameriku, ale aj pre nás. Deti sú na jednej strane extrémne chránené, staráme sa o ich správnu stravu a všetko im uľahčujeme, rozmaznávame ich. Ale čo sa týka ambícií, športu a výkonov, sú na ne kladené obrovské nároky a niekedy nás to zaslepuje.

Maznanie musí mať hranice

V skorších debatách, ktoré sa netýkali Jacksona, som zaznamenala, ako je pre niekoho ťažké rozumieť tomu, že pre dieťa je zraňujúca aj nekontaktná sexualizácia, aj to, čo by mu mohlo byť vlastne príjemné. Ako by ste vysvetlili princíp, ktorým k traumatizácii dochádza?

Všetko, čo sa nám stane, sa nám ukladá v mozgu. A máme dva druhy pamäte. Jedna je deklaratívna, ktorú si môžeme vedome vyvolať. Trebárs ako som dnes šiel sem do kaviarne. A potom je tá implicitná, kam sa uchovávajú emočné zážitky, telesné zážitky, ktoré si nemôžeme vedome vyvolať, ale zažívame ich znovu v podobných situáciách.

Som dieťa. Deje sa mi niečo, čo mi nie je príjemné, ale vlastne ani nepríjemné. A dostanem za to darček, budem v centre pozornosti. Preto bývajú často zneužívané deti, ktoré sú nejako deprivované, sú vďačné za záujem. A tak sa to deje bez bezprostredných dôsledkov. Ale potom máte citový a intímny vzťah ako dospelý. A tam sa to spustí. Začínate byť úzkostliví, nemôžete sa v sexe uvoľniť, nemôžete mať radosť zo sexu, niečo tam prekáža.

Žijeme vo svete, kde sú nastavené hranice, ktoré nás chránia. Keď niekto tú hranicu brutálne prekročil, nemôžete si byť istí ani vlastnou intimitou. To môže vzťah rozložiť. A potom sa možno napríklad dostanete k terapii. Buď rovno viete, že tam niečo také bolo – je to zahanbujúce a desivé –, alebo to máte potlačené. Až počas terapie sa vám to začne vybavovať. Alebo ako flashbacky.

Máte príklad takého flashbacku?

Používam príklad stopárky, ktorú znásilnil vodič. Vypovedá na polícii, ale nedokáže povedať, ako vyzeral ten chlap, ako vyzeralo to auto, ako sa tam dostala, preto ju policajti odmietnu, že si to vymyslela. Za mesiac okolo nej prejde auto rovnakej farby a jej to naskočí.

Flashback!

A panický atak. A vybaví sa jej to komplet vo forme implicitnej spomienky. Intenzívne emočné zážitky sa uchovávajú v inej časti mozgu, nad ktorou nemáte vedomú kontrolu. Keď sa trauma týka intimity, spúšťa sa vám to v intímnych situáciách. A tá trauma mohla vzniknúť aj nechtiac.

Ako nechtiac?

Sexualizácia môže prebiehať nevedome, bez zlého úmyslu. Sú napríklad matky, ktoré si berú do postele aj svojich desaťročných či starších chlapcov. Z toho sú potom neurózy, bolesti hlavy.

Ako to? Keď sa s ním matka mazná?

Maznanie totiž tiež musí mať svoje hranice. Matka si svojho desaťročného chlapčeka berie do postele, necháva ho tam spať, možno sa s ním mazná a nevidí v tom nič sexuálne. Lenže ona to dieťa infantilizuje, nevidí v ňom rastúceho chlapa, ale dieťatko, ktorým už biologicky dávno nie je. Pri desaťročnom chlapcovi môže takýto kontakt s matkou vyvolať sexuálne pocity, a to je nebezpečné. On si uvedomuje, že je vzrušený, prežíva incestný vzťah, ale nerozumie tomu. Je to záťaž.

Rodičom na konzultáciách vysvetľujem, prečo to nemajú robiť. Deti potom trpia napríklad nejakou obsedantno-kompulzívnou poruchu. Obrana proti sexuálnym impulzom sa prenesie na nejakú inú oblasť, napríklad na špinu. Ten človek si potom bude umývať desaťkrát za hodinu ruky. Bude mať stále pocit, že je špinavý, pritom sú to prenesené popreté sexuálne myšlienky.

Veľmi dôležité je nebagatelizovať nevhodné správanie mávnutím ruky.

Máte nejaký príklad?

Situácia. Dospievajúca vnučka je u babičky. O dedovi sa vie, že si rád vypije. Raz večer príde opitý dedo domov a ľahne si k vnučke do postele. Tá je v šoku. A babička alebo matka potom povie: „Ale prosím ťa, však ho poznáš, bol opitý, tak z toho nerobme drámu.“

Lenže dráma to je.

Je to každopádne zle a treba sa voči tomu vymedziť. Môže sa totiž ukázať, že ten dedo zneužíval jej sesternicu. To sú vážne veci, nebývajú to náhody. Najrizikovejšia kombinácia je nevlastný otec a dospievajúce dievča, nedodržanie hraníc intimity, nahliadnutie do kúpeľne, sexuálne narážky. Nemusí ísť o zlý úmysel, ale nie je to zábava. To musí normálny dospelý odmietnuť, nesmie to pripustiť, musí sa ovládnuť.

Dievčatá niekedy vyhľadávajú priazeň. Chcú si overiť, že sa páčia. Potrebujú si potvrdiť svoju sexuálnu rolu. Je však zodpovednosťou dospelého, aby udržal hranicu. Ak je položená otázka, môže povedať: „Pristane ti to. Budeš sa chalanom páčiť.“ Ale to je všetko.

S čím za vami prichádzajú ľudia na terapie? Asi nie s tým, že boli sexuálne zneužívaní a chcú s tým niečo robiť.

Nie. Prídu s iným problémom, najčastejšie vzťahovým. Za tým sa zneužívanie skrýva častejšie, než si myslíme. U nikoho to vlastne vopred nevylučujete a nie som prekvapený, keď sa k tomu v terapii nakoniec dostaneme.

Niekto chodí na terapiu pol roka a zrazu si spomenie na obraz: otec sedí na posteli a matka na neho reve: „Nerob jej to.“ Všetko do seba zapadá. Bez toho aby to vedela, sú problémy vo vzťahoch len následkami niečoho, čo sa stalo v detstve a čo je popreté alebo obalené ochrannou vrstvou. Až pri terapii, keď sa cíti bezpečne a opäť prežíva svoje spomienky, to príde.

Vďaka terapii je možné si traumou prejsť a naučiť sa zvládať emócie s ňou spojené. Modelový príklad: sedemnásťročná dievčina príde na terapiu, pretože sa nemôže sústrediť na učenie pred maturitou. Akoby mimochodom spomenie, že jej otec siahal pod nohavičky a chodil za ňou do kúpeľne. A matka jej vynadala, že je to jej chyba. Ale ďalej už o tom hovoriť nechce. Potom sa jej však stane, že priateľ jej spolubývajúcej použije niečo z jej vecí v kúpeľni. Je z toho rozrušená, ani nevie, prečo. Posťažuje sa v tom rozrušení matke do telefónu, tá jej vynadá, že je bordelárka a že to je jej vina. A dievča sa zrúti.

Pri terapii je potom možné doviesť dievča k pochopeniu, že vina neleží na nej, ale že matka ju dostatočne nechránila. A nemusí ani hovoriť o zneužívaní. Hovoríme len o tom, o čom klient hovoriť chce. Ale aj vďaka tomu, že riešime prenesené situácie, si dievča môže uvedomiť, odkiaľ vychádza jej depresia a bude tie situácie lepšie zvládať.

Hovoriť, hovoriť, hovoriť

Popísali sme veľa situácií so zneužívaním, hovorili sme o motiváciách páchateľov, o následkoch pre obete. Ale poďme hovoriť tiež o prevencii. Čo môže rodič urobiť, aby nebezpečenstvo, že sa dieťaťu niečo také stane, eliminoval?

Nikdy by nemal stratiť pocit, že vie, čo sa s dieťaťom deje. Keď dieťa dospieva, potrebuje sa separovať, tam by rodič dieťa mal čiastočne stratiť z dohľadu. Ale netýka sa to sedemročných alebo niektorých desaťročných detí. Nedať ich len tak vedúcim, trénerom, zbormajstrom, nenechať sa zaslepiť ambíciami.

Každé dieťa chodí do nejakého krúžku, občas ide do školy v prírode, na sústredenie, do tábora. Nie je paranoidné za všetkým vidieť zneužívanie? To by som asi svojmu dieťaťu tiež veľmi nepomohla, keby som ho nikam nepustila.

Iste. Skôr ide o možnosť kontroly, čo najviac vedieť o ľuďoch, ktorým zverujeme deti. A hlavne s deťmi hovoriť. Pripravovať ich na možné situácie. Rozprávať sa s nimi o tom, ako sa k nim kto správa.

Hovoriť s nimi o tom, že na niektoré miesta môžeme siahať len my, napríklad pri hygiene, alebo pani doktorka. Hovoriť s nimi o tom, že ak niekto vyžaduje, aby niečo doma nepovedalo – že spolu budú mať tajomstvo o niečom, čo spolu robia – tak to nie je žiadna hra. Také tajomstvo nie je správne a je nebezpečné a dieťa by nám to malo povedať. Keby mu niekto hovoril „rodičom to nepovedz, hnevali by sa na teba, potrestali by ťa“, never mu, nám môžeš povedať všetko. Jednoducho hovoriť, hovoriť, hovoriť. Dobrý vzťah s dieťaťom je najlepšia prevencia.

Hovoriť s nimi priamo o sexe?

Určite. Vždy primerane veku, ale áno. Zakazovanie sexuálnej výchovy na školách je chyba, otvorenosť a informácie sú prevencia. Deti neochránime pred nebezpečenstvom spojeným so sexom tým, že o ňom nebudeme hovoriť. Nemusíme sa báť pred deťmi ako rodičia prejaviť medzi sebou vzájomnú intimitu, potláčať existenciu sexu.

Sú rodiny, kde spia všetci s deťmi do vyššieho veku v jednej spálni, niekedy v jednej posteli. To je nesprávne. My rodičia sme pár a máme sex, inak by sme nemali vás, deti. Sex je súčasťou života. Je naopak dobré o sexualite hovoriť v kontexte vzťahov. Máme sa radi, k tomu patria určité veci. Deti sa už na základnej škole bohužiaľ stretnú s pornom, s tým asi nič neurobíme. Ale môžeme s nimi o tom hovoriť a vysvetľovať, že tak to v živote nie je; mali by sme dávať sex do kontextu so vzťahmi a láskou.