Denník N

Päť dôvodov, prečo v súčasnosti nebyť sudcom, a čo s tým má Štefan Harabin

Štefan Harabin v čase, keď sa spolu so Zuzanou Čaputovou uchádzal o funkciu prezidenta. Foto N - Tomáš Benedikovič
Štefan Harabin v čase, keď sa spolu so Zuzanou Čaputovou uchádzal o funkciu prezidenta. Foto N – Tomáš Benedikovič

Kľúčové mocenské pozície si aj s výraznou podporou sudcov v justícii udržali tí, čo boli Harabinovi najbližšie.

Autorka je emeritná sudkyňa,
bývalá prezidentka združenia Sudcovia „Za otvorenú justíciu“

Keď som po dlhých rokoch práce sudcu dospela postupne k rozhodnutiu, že túto prácu už ďalej nechcem robiť, predpokladala som, že túto kapitolu života úplne uzavriem a sústredím sa výlučne na prácu s právom iným spôsobom.

Bola mi však venovaná kniha Veroniky Prušovej s komentármi Mariána Leška „Harabin“. Vrátila ma do rokov minulých, do histórie slovenskej justície, ktorá je aj mojou osobnou históriou, a táto retrospektíva ma doviedla k analýze dôvodov, prečo už v súčasnosti nechcem byť sudcom.

Dôvod prvý: Čo bolo, bolo – zabudnite

Sudcom som sa stala začiatkom 90. rokov v čase mečiarizmu, keď sa ešte len začínali snahy sudcov o etablovanie súdnej moci ako tretej rovnocennej moci v štáte. Hlavným nositeľom týchto aktivít bola v tom čase silná stavovská organizácia sudcov Združenie sudcov Slovenska, vo významnej miere podporovaná aj zo zahraničných fondov krajín EÚ.

Kniha Harabin je dôslednou faktografiou o tom, ako vtedy sudcovia na jednej strane postupne získavali formálny status ústavných činiteľov, postavených na roveň poslancov parlamentu a členov vlády, a na druhej strane o tom, ako medzi nimi postupne nastával rozkol a polarizácia pod stále silnejúcim vplyvom Štefana Harabina a jeho podporovateľov.

Ako začínajúci sudca som mala silnú ilúziu o dôležitosti až posvätnosti poslania sudcu v spoločnosti, ktorej ma však rýchlo zbavila justičná realita. Po tom, ako sa stal Štefan Harabin predsedom Najvyššieho súdu a súdnej rady, a medzitým aj ministrom spravodlivosti, som v priamom prenose sledovala, čo všetko si mohol s politickým krytím vládnucej moci dovoliť. Ako sa dá beztrestne zneužívať vysoká štátna funkcia pod zásterkou ochrany nezávislosti sudcov, ako sa dajú prežiť dôkazy o prepojenosti sudcu na podsvetie, ako sa dá korumpovať sudcov z prostriedkov štátu za ich podporu a lojalitu, ako sa dajú úspešne profesionálne likvidovať a osobnostne ponižovať jeho názoroví oponenti.

To všetko pred zrakmi mlčiacej drvivej väčšiny sudcovského stavu a bez akejkoľvek relevantnej aktivity Združenia sudcov Slovenska, hoci mnohí postihovaní sudcovia boli v tom čase jeho členmi.

Konkrétne fakty sú notoricky známe, mnohokrát verejne pomenované a opísané. Dokonca som dala podnet aj na ich

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Prezidentské voľby 2019

Komentáre

Teraz najčítanejšie