Bol vojnový slovenský štát fašistický a totalitný?
Vojnový slovenský štát sa obvykle označuje za fašistický a totalitný nielen v médiách a v bežnej debate, ale aj v odborných publikáciách. Zaslúži si naozaj takéto označenia?
Problém je už v tom, že sa historici a politológovia úplne nezhodnú ani v definícii toho, čo je fašizmus, presnejšie povedané, čo všetko možno považovať za fašizmus a čo všetko treba na to, aby sme nejaký štát mohli považovať za totalitný.
Zhoda v rámci serióznej historiografie každopádne panuje v tom, že slovenský štát vykazoval mnohé typické rysy fašistického a totalitného zriadenia a že takéto rysy postupom času skôr pribúdali a silneli.
Vodca, Boh a kult osobnosti
Nejde pritom len o prvky, ktoré sú najviditeľnejšie a sú aj preto verejnosťou najčastejšie považované za znaky fašistických systémov, ako sú militarizmus, vypätý nacionalizmus, šovinizmus či antisemitizmus. Hovoríme o ďalších hlbších systémových prvkoch, vďaka ktorým bol slovenský štát od základu a zo svojej podstaty nedemokratický, diktátorský a snažil sa o maximálne ovládanie a kontrolu spoločnosti.
Podľa preambuly ústavy Slovenskej republiky prijatej v júli 1939 vychádzala všetka moc a právo v štáte od Boha. To je v priamom rozpore s predpokladom, že všetka moc pochádza od ľudu, na ktorom sú postavené demokratické a parlamentné systémy.
Vzťah medzi zákonodarnou a výkonnou mocou bol v slovenskom štáte veľmi nevyvážený v prospech výkonnej moci, čiže prezidenta a vlády. Výkonná moc v podstate nepodliehala žiadnej kontrole.
V roku 1942 aj oficiálne prijali vodcovský princíp. Prezident a predseda Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) bol
