Denník N

Prešli sme Slovensko, ktoré čaká (nielen) na prezidenta

Foto - Facebook Za slušné Slovensko
Foto – Facebook Za slušné Slovensko

Autor patrí k organizátorom iniciatívy Za slušné Slovensko

Je pondelok ráno, 25. február, o šiestej zvoní budík. Ranné rituály, začínam si baliť tašku, premýšľam, čo si mám vziať. Cynik vo mne sa smeje, že oblek netreba a košeľa stačí jedna. O dve hodiny už nakladáme auto. Noviny, výstava, odznaky, perá, kufre.

Posledné dni dostávam správy od priateľov v štýle: Dávajte si pozor, nech vám nerozbijú auto, skontrolujte si radšej poistku. Kamaráti sa mi smejú, či som pripravený na ranu dáždnikom. Pýtajú sa, či máme so sebou aj ochranku.

A to kam idem? Do Kambodže, že všetci toľko stresujú? hovorím si.

Veď ideme za ľuďmi, ideme debatovať o voľbách, motivovať ich, nech idú voliť, pýtať sa, čo ich trápi a ako vidia slušné Slovensko.

Úvodná tlačovka, pár otázok, čo ideme robiť, prečo to ideme robiť, kto to platí. A čo konkrétne vlastne čakáme? Na túto poslednú otázku nikto poriadne nevie odpovedať. Uvidíme.

Keď sme si kreslili mapu, chceli sme prejsť čo najviac a skúsiť sa dostať do každého regiónu. Prejsť južným Slovenskom smerom na Rožňavu do Košíc, potom východ, Prešov a odtiaľ do Kežmarku. Cez Vernár na Horehronie a Banskú Bystricu, Liptov, Oravu a Kysuce. Žilina a dole na Prievidzu do Trenčína a Piešťan. Ak to dobre pôjde, o dva týždne sme naspäť v Bratislave.

Ešte nie sme ani poriadne na ceste a už píšu ľudia zo Senice, z Vranova nad Topľou, Považskej Bystrice, prečo neprídeme aj tam. Nedá sa, nehnevajte sa, nabudúce prídeme aj za vami. Už beztak ľudia, ktorí už takéto cesty robili, kývu hlavou, že to je príliš veľa. Tri mestá denne, to po týždni budete padať únavou. 45 miest a 12 diskusií, to bude aj na vás veľa.

Smejeme sa. Iste to nemôže byť horšie, ako organizovať protesty týždeň čo týždeň.

Foto – Facebook Za slušné Slovensko

Slovensko nádeje

Opatrne krúžime okolo námestia v Nových Zámkoch. Voláme na mestský úrad, púšťajú nás na kraj pešej zóny. Rozkladáme výstavu. Posledné otázky. „Čo mám povedať, ak sa ma budú pýtať, koho idem voliť?“ „Povedz, že tu nie si primárne preto, aby si hovoril, koho ideš voliť, ale prišiel si sa porozprávať o tom, prečo je treba ísť voliť.“ A keď budú nadávať? „Tak si nenechaj!“ smejeme sa.

„Dobrý deň, môžeme vám ponúknuť noviny o prezidentských voľbách?“ „Áno, pravdaže, dajte…,“ odpovedá pani. „A koho tam nájdem?“ pýta sa. „Nikoho, to je len o tom, prečo treba ísť voliť,“ poviem.

„Pôjdem voliť, samozrejme, je čas na zmenu.“ Dodáva pani v strednom veku. Chvíľu sa rozprávame, podávame si ruku, ďakuje za to, čo robíme, že sa nebojíme. „A vy vydržte a konečne choďte do politiky, nebojte sa toho. Roky máte, hovoriť viete a aj v hlave máte. Nebojte sa, sme s vami.“ Na úvod dobré, dokonca lepšie, ako sme si predstavovali.

Podobná situácia sa opakovala mnohokrát. „Pôjdem voliť, je to naša povinnosť…“

„Musíme ísť voliť, aby sme mohli hundrať.“

Občas povedali meno, občas poďakovali, že sme prišli, zhodnotili, ako treba vydržať a ako to pôjde. „Nevzdávajte sa a nevzdávame sa ani my!“ Prekvapivo veľa (starších) ľudí je na Facebooku, vedeli, že prídeme, čakali nás a priniesli koláče, zavolali na kávu, opýtali sa, ako nám môžu pomôcť. „Sme v tom spoločne!“ opakujú.

V niečom je to neprenosná skúsenosť, no to je Slovensko plné nádeje. Obraz, ktorý sa opakuje takmer všade. Prekvapil, potešil a nabil energiou. Nebol však jediný.

Foto – Facebook Za slušné Slovensko

Slovensko na okraji

Svieti slnko, je takmer jarne, hoci v Tatrách je ešte kopa snehu. Ešte pár kilometrov a sme v Moldave nad Bodvou. Atmosféra v aute začína vážnieť. Hmkáme si Našou krajinou od Pary, veď akú inú príznačnú pieseň pre cestu nájdete. Spievame ju aspoň raz za deň.

Vystupujeme, už nás čakajú. Pani hovorí, že si myslela, že budeme mať prejavy. Berie si noviny a hovorí, že na nich všetci kašlú a že ak si človek nepomôže sám, nepomôže mu nikto. Voliť nepôjde, vraj načo. Jej ešte žiadny prezident nepomohol, ani Husák – a to bol iný prezident, dodáva.

Po polhodine sa pomaly presúvame do osady za mestom. Voláme Igorovi, ktorý spolu s ďalšími dostal pred šiestimi rokmi počas policajnej razie bitku. Prevádza nás osadou. Odpadky, chatrče, deti a dospelí, ktorí sa prechádzajú a zvedavo čakajú, čo ideme robiť.

Vytiahneme noviny, perá. Igor hovorí, že v komunitnom centre to rozdá tým, ktorí vedia čítať po slovensky. Ticho kráčame. Z kontajnera vyskakuje chlapec, môže mať tri roky, stretnú sa nám pohľady. Usmeje sa a už ho niet. Ľudia sa pozdravia, mnohí pozerajú do prázdna, postoja a postupne odchádzajú.

Hovoriť čokoľvek o voľbách sa zdá akési zbytočné. „Voliť? A to sa dá?“ pýta sa pán. „Tu ide o život, čo tam po voľbách.“ Pocit absolútnej bezmocnosti, ruky zatláčam hlbšie do vrecka. Neviete, čo máte robiť – rozdať všetko, čo máte pri sebe, alebo ísť kúpiť jedlo? 21. storočie.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Prezidentské voľby 2019

Za slušné Slovensko

Komentáre

Teraz najčítanejšie