O Jarovi a jeho cestách medzi Ilavou a Bratislavou
Ráno čo ráno vstáva o štvrtej, o pol šiestej vyráža z Ilavy a o ôsmej už varí kávu v Bratislave, aby o pol piatej vyrazil na cestu späť.
Všetkým vždy tvrdil, že Bratislava nie je nič preňho. Nikdy, Bratislava nikdy, opakoval, keď sa všetci jeho kamaráti sťahovali do hlavného mesta a mizli mu z dohľadu.
Možno to hovoril príliš nahlas, lebo práve vtedy sa zvyčajne stane pravý opak. A už je tu vyše roka. U vojakov.
Musel si? Nie, chcel. Sú ponuky, ktoré sa neodmietajú. Ale nepresťahujem sa. Nikdy! Uprostred slova prudko zmení intonáciu. Nebolo to príliš nahlas?
V ten januárový deň od rána kydalo ako bláznivé a celá krajina zapadla po krk do snehu. Sadol som si do jeho volkswagena, kde už čakali dvaja ďalší kolegovia. Keď to odpichol, kolesá prekĺzli ako na mokrom mydle. Dnes to bude veselé, zasmial sa.
Jaro však šoféruje tak, ako si iný človek umýva zuby – takmer o tom nevie, každý
