Denník N

Čo politik rozdelil, to ani človek (a pánboh) nespojí

Azda nie je porušením moratória napísať, že aj v práve ukončenej kampani tak často vzývané spájanie rozdelenej spoločnosti je nereálnou predstavou. Navyše, ako si povieme, nebezpečnou.

Nemusíme rovno o politikoch. Ak ostaneme iba pri novinároch a kazateľoch, tak vie si azda niekto predstaviť vzájomné padnutie do náruče Danišku s Hríbom, Bána s Hanusom či Havrana s Kuffom? Bola by to možno pekná, i keď trochu gýčovitá predstava, ak by tomu, pravda, čosi predchádzalo. A tým nie je nič menej náročné ako dôsledná sebareflexia. Pochopiteľne, každá zo strán sporu si myslí, že začať musí ten druhý, nie je to však tak. Nejde o povestné „fifty fifty“.

Spájanie rozdelenej spoločnosti je pekne sa tváriaca fráza a póza. V skutočnosti je to však obvykle prázdne gesto, ba čo horšie, je to prejav morálnej nadradenosti zle skrývanej za veľkorysosť. Pretože kto už by chcel spájanie s takým Blahom či Mazurekom, všakže. Skôr prekonáme regionálne rozdiely medzi povedzme Nitrou a Svidníkom.

Ak sa dvaja mlátia, vždy platí, že jeden začal a druhý sa bráni alebo sa nechal vyprovokovať k protiútoku. Miera viny nie je nikdy rovnaká. Napriek tomu máme sklon používať zvratné zámeno – bijú „sa“. Nepovieme, ako to v skutočnosti je, že začal biť Fero Joža. Prestaneme rozlišovať. Bijú „sa“ aj Rusi s Ukrajincami, toť nedávno „sa“ mlátili aj Srbi s Albáncami a čert vezmi fakt, že tí prví prekročili červenú čiaru. Ostala iba pachuť na obe strany rovným dielom rozdelenej, a preto neférovej zodpovednosti.

To isté, vo vypätej podobe, sa objavovalo v kampani počas

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Prezidentské voľby 2019

Komentáre

Teraz najčítanejšie