Od Schustera až po Kisku alebo ako sme si doteraz volili prezidenta

„My sme boli vtedy v opozícii. Mali sme pocit, že Mečiar má záujem sústreďovať moc do svojich rúk po tom, ako nebude zvolený prezident, pretože bola potrebná v parlamente trojpätinová väčšina,“ spomínal jeden zo zakladateľov a vrcholných politikov viacerých strán a viacnásobný minister Ivan Šimko.

„Dostali by sme sa do dilemy, že buď zvolíme prezidenta, ktorého chce koalícia, alebo prezident nebude a jeho kompetencie bude mať premiér. To bol dôvod, prečo sme prišli s úvahami o priamej voľbe prezidenta.“

Šimko v tom nebol úplne prvý. S úvahami o priamej voľbe prezidenta prišli už komunisti koncom roku 1989, pretože chceli využiť popularitu predposledného komunistického federálneho premiéra Ladislava Adamca.

A o necelé tri roky s rovnakým nápadom prišiel posledný federálny prezident Václav Havel. Ten hovoril, že hlava štátu si potrebuje zabezpečiť vlastnú legitimitu, ktorá by bola nezávislá od parlamentu. Ale súčasná priama voľba prezidenta je skutočne až dielom opozičných politikov z druhej polovice deväťdesiatych rokov.

Od nápadu k referendu

Hoci s nápadom na priamu voľbu prišiel už niekedy v lete 1996 Šimko, pomerne rýchlo sa k nemu pridalo aj niekoľko iných vtedajších opozičných strán, ktorých zástupcovia ešte v decembri predložili do parlamentu návrh ústavného zákona.

Pretože však koaličná väčšina v ústavnoprávnom výbore prerokúvanie zákona okamžite odložila až na február 1997, vtedajšia opozícia (KDH, Demokratická strana, Demokratická únia, Spolužitie, MKDH, Maďarská občianska strana a sociálna demokracia) sa rozhodla pre petičnú akciu, ktorej cieľom bolo vypísanie referenda o tejto otázke.

Mimochodom, symptomatický bol postoj exkomunistickej Strany demokratickej ľavice. Tá vtedy poukazovala na to, že navrhovaný spôsob voľby nie je priamo úmerný právomociam prezidenta.

Taktiež spochybňovala aj myšlienku, či je vôbec možné referendom meniť ústavu. Zrejme