Denník N

O živote na inej planéte

Kríženec autobiografického rozprávania a reportáže – taká je knižka Pauliny Wilkovej Poznávacie znamenia. A v hlavnej úlohe plynutie času a neustála zmena ako hybný motor všetkého diania.

Rozhodnutie spísať tesne po tridsiatke svoju autobiografiu by sa mohlo zdať zvláštne a azda aj trochu prismelé. Nie však v prípade, keď je memoárový prístup len formou rozprávania, autorskou licenciou, a skutočným cieľom textu je čosi celkom iné, ako opísanie vlastného života.

V prípade poľskej spisovateľky a reportérky Pauliny Wilkovej sa stretlo niekoľko okolností, ktoré z jej desiatich svojských autobiografických kapitol urobili výnimočnú knihu. Nepíše totiž len o sebe, hoci práve ona sama je ústrednou postavou svojho textu. Stojí v centre a témy sa od nej rozbiehajú divergentne do rôznych strán.

Paulina Wilk píše predovšetkým o prudkých premenách (režimu, ale aj životného štýlu), ktorými si prešla generácia poľských detí narodených po roku 1980. Píše o tom, čo zažila a odpozorovala za čosi vyše tridsať rokov svojho života, píše o jednom a tom istom malom svete „pred“ a „po“, no predsa sa niekedy zdá, akoby rozprávala o dvoch rôznych planétach, ktorých vzájomná vzdialenosť sa udáva v desiatkach svetelných rokov.

Jej knihu Poznávacie znamenia vydala banskobystrická Literárna bašta v preklade Kristíny Karabovej.

Čo ukrývajú rovnaké kukly?

„Sme starí a zároveň noví, preťatí na pol. Jednou nohou patríme do slobodného sveta, a druhou sme zaseknutí v histórii.“ Tak píše Paulina Wilk o generácii Poliek a Poliakov narodených okolo roku 1980, ktorí svoje rané roky prežili v komunistickej diktatúre, uprostred detských liet okolo nich prehrmela zmena režimu a na prahu dospelosti sa ocitli tvárou v tvár celkom novému a neznámemu svetu, ktorý je pre generáciu ich rodičov často takmer nepochopiteľný.

Poľská historická skúsenosť je, samozrejme, trochu iná ako tá slovenská. Napriek tomu je však kniha Pauliny Wilkovej Poznávacie znamenia v mnohých ohľadoch aj o nás. Trochu iné boli kulisy, farby, príchute či obaly. Je to však rozprávanie o svete, v ktorom sme žili všetci spoločne – ukrytí v takmer rovnakých kuklách, za rovnakou železnou oponou.

Paulina Wilk skoncipovala svoju knižku do desiatich samostatných, no vzájomne pevne prepojených kapitol, z ktorých každá sa vinie okolo jednej ústrednej témy (dopravné prostriedky, bývanie, nakupovanie, domáce spotrebiče, politika a pod.). Jednotlivé kapitoly stoja na veľmi podobnom pôdoryse: začínajú sa v malom mestečku neďaleko Varšavy, kde Wilk vyrástla, aby sa postupne – s plynúcim časom – dostala po osi vlastného života až do 21. storočia.

Z jej textov cítiť veľmi silný sentiment za minulosťou. Nie, nejde o to, že by jej bolo smutno za Jaruzelským, výnimočným stavom a totalitou. Poukazuje skôr na to, že v priebehu svojho života sa stala svedkom rapídneho zvýšenia životnej rýchlosti a s tým spojeného medziľudského odcudzenia. Nie je to leták Lidla s upútavkou na retro týždeň, rumové pralinky a mačacie jazýčky. Je to snaha vypátrať a pochopiť, čo sa stalo s jej svetom v priebehu posledných tridsiatich rokov. A preto je jej kniha veľmi osobná.

Zatiaľ sa ničím nelíšime

Mestečko, v ktorom Paulina Wilk vyrástla, bolo rozdelené na dva pomerne samostatné celky. Na jednej strane bolo centrum mesta, na druhej, za železničnou traťou a za múrom, vojenská posádka s bytovkami zvaná polygón. Toto rozloženie (a rovnako aj ten múr) môžeme pokojne čítať ako metaforu rozdeleného sveta, hoci hranice boli (na rozdiel od tých štátnych) priepustné a ľudia z oboch strán koľajníc sa bežne stretávali.

Bol to spoločný svet, v ktorom deti i dospelí zdieľali podobné hodnoty, nosili podobné (ak nie priam rovnaké) oblečenie a spoločné bolo aj to, čo v skutočnosti nebolo. „Vedomie nedostatku, pocit, že nie vždy a nie všetko možno mať – ten bol spoločný, prirodzený. Podobne ako notoricky známe čakanie.“

Uniformita však nie je uniformitou, pokiaľ nevieme o tom, že sú aj iné možnosti, iné odevy, iné svety, nevidíme ju, keďže zrak nám zastiera radosť z každodenných nových objavov. Wilk sa vracia do čias svojho útleho detstva a na skákanie cez gumu či iné detské hry, na svet bez rozvinutej výpočtovej techniky hľadí s láskou a nehou, ako na niečo maličké, dobre známe, ako na bezpečný prístav. Neznamená to však, že by sa snažila ospravedlniť zločinecký totalitný režim spred roka 1989. Práve naopak, hodnotí ho triezvo a kriticky.

Lenže ona sama je svojou vlastnou hlavnou postavou a pri pohľade späť, do vzdialenej minulosti, vidí dievčatko v čínskych šatočkách s vyšívanými postavičkami, pre ktoré je sviatkom, keď môže stráviť chvíľu v knižnici pri písacom stroji počas poobedňajšej zmeny svojej mamy.

Onedlho sa svet začne meniť, všetko naberie rýchly spád, vlak sa pohne a krajina za jeho oknami sa brutálne rozmaže. Príde iné oblečenie, iné hry i hračky. Ale zatiaľ? „Zatiaľ sa nelíšime ničím podstatným. Ničím, čo by sme si všimli alebo pocítili.“

Prvé talizmany kapitalizmu

Keď má človek deväť či desať rokov, veľké dejinné pohyby vníma celkom inak ako dospelí. Do života naraz vtrhnú celkom nové farby a s nimi nepoznaný úžas. Plechovky zo sladených nápojov sa stali prvými talizmanmi kapitalizmu a zároveň svojským platidlom. Wilk spomína, ako s kamarátkou vyťahovala tieto pestré nádoby zo smetiaka pri reštaurácii a kládla si ich na poličku ako trofeje.

„Prvý školský rok v novej realite trochu pripomínal chaotické sťahovanie, ibaže sa dialo na jednom mieste. Vlastne sme sa nikam nesťahovali, menili sa iba pravidlá a poriadky. To nie my sme odcestovali do iného sveta, to on sa objavil u nás.“

Lenže aj takéto malé zvedavé dieťa vidí, že nové nepoznané tovary nie sú všetkým, čo priniesla nová doba, vidí a vníma, že svet sa hýbe a mení priamo pred jej očami. Otcovia-vojaci prišli o prácu a mnohým sa tak zrútil celý svet. Mestečko už nebolo rozdelené na dve polovice, ale rozdrobilo sa na ešte menšie mentálne celky, pričom bytovky, kde bývali sociálne najslabší, dostali krutú prezývku „slum“. A rovnako si uvedomila aj dovtedy nepoznané rozdiely medzi najbližšími kamarátmi. Iné oblečenie, nové bicykle. Tí, ktorí sa ocitli v sedle, stratili záujem o tých, čo zostali stáť na zemi. Narástlo medzi nimi odcudzenie, a aj keď múr, ktorý oddeľoval polygón od mestečka, sa pomaly rozpadal, rástli nové – neviditeľné múry.

„Už som rozumela, že z jednej strany ma obklopujú ľudia šikovní, sebavedomejší a bohatší ako moja rodina. Na druhej boli tí slabší a chudobnejší, u ktorých sa toho menilo najmenej. A potom tí najpočetnejší, takí ako ja, ktorí stáli uprostred, medzi šancou a obmedzením, s vreckami plnými ambícií a komplexov. A s potichu narastajúcim vedomím, že budeme musieť medzi sebou súperiť.“

Hrôza splneného sna

Paulina Wilk sa v každej zo svojich desiatich kapitol mení na dieťa a v každej postupne dospieva. Svet jej pod rukami zakaždým prechádza prudkou transformáciou, mení sa takmer na nepoznanie. Napriek tomu si však aj v dospelosti uchováva pohľad nevinného dieťaťa.

Jej sentiment nie je hlúpy a jej návraty späť do rodného mestečka majú svoj hlboký zmysel. Vidí, že so svetom sa deje čosi vážne. Sú tu síce mnohé pozitívne zmeny, no Wilk poukazuje aj na rastúcu neschopnosť komunikovať či nadväzovať vzťahy, na nestálosť vecí, na svadby pred očami hypotekárnych agentov, na nepochopenie medzi generáciami.

Je zrejmé, že zatiaľ čo generácia našich rodičov kráčala krok za krokom od nuly k prvému bytu a k prvému autu, súčasnosť od nás chce všetko a hneď, takže už na začiatku cesty sa fatálne zadlžujeme, aby sme predošlej generácii mohli vykročiť oproti v úplnom protismere. Nové, takmer neobmedzené možnosti nám tak priniesli aj nové a nepoznané strachy.

Napríklad, že si priskoro splníme všetky svoje životné sny a zrazu nebudeme vedieť, čo ďalej. „Sme stále zdatnou armádou, ktorej predčasne rozkázali: ,Pohov!?“

Paulina Wilk sa nestavia do roly nemilosrdného kritika. Na svet hľadí v osobnej dvojexpozícii a ponúka nám len svoje pozorovania, analógie medzi minulosťou a súčasnosťou. Zároveň však poukazuje aj na nový trend, na postupné vyčleňovanie sa z korporátnych veľtokov a na nádejný návrat k akejsi našej ľudskejšej podstate.

Pozoruhodné na Poznávacích znameniach Pauliny Wilkovej je aj jej dôkladné dodržiavanie zámena MY. Tak ako v časoch detstva, používa ho aj v súčasnosti, čím ukradomky poukazuje na inú, možno o trochu neviditeľnejšiu stádovitosť, ako bola tá pred rokom 1989.

Teraz najčítanejšie