Demokracia v zajatí sudcovského štátu

Keď si Ústavný súd na jednom zo svojich posledných zasadnutí v pléne prisvojil ústavnú kompetenciu, ktorá mu podľa Ústavy SR nepatrí, t. j. kompetenciu posudzovať ústavnosť ústavných noviel a ústavných zákonov, teda aj súlad nových ústavných článkov so starou ústavou, podľa vlastného zdôvodnenia tak urobil v záujme ochrany princípu trojrozdelenia štátnej moci. V zmysle tohto princípu sa moc v štáte delí na zákonodarnú, výkonnú a súdnu, pričom každá z týchto mocí má podľa zásad bŕzd a protiváh relatívne nezávislé postavenie.

V skutočnosti však ústavný súd týmto svojím rozhodnutím princíp trojrozdelenia moci poprel a súdnu moc tým svojvoľne definoval ako moc dominantnú vo vzťahu k výkonnej a zákonodarnej moci. Ústavný súd svojím rozhodnutím prekročil mocensko-právny rubikon a urobil tak prvý výraznejší krok k nahradeniu demokracie – sudcovským štátom.

Súdna moc právo vytvárať nemôže

Na úvod treba povedať, že súdna moc bola v bývalom totalitnom režime komunistického štátu naozaj v nedôstojnom postavení slúžky, a bolo správne, že po revolúcii sa prijali také legislatívne zmeny, ktoré posilnili postavenie a nezávislosť súdnej moci. Najprv sa vytvoril Ústavný súd, ktorú dostal kompetenciu posudzovať ústavnosť všetkých zákonov (okrem ústavných zákonov) prijatých zákonodarným orgánom a tieto zákony mohol aj rušiť, tým, že ich vyhlásil za protiústavné.

Následne sa zriadil systém správneho súdnictva, v rámci ktorého všeobecné súdy mohli posudzovať zákonnosť individuálnych správnych aktov vydaných výkonnými orgánmi moci. Súdna moc tým získala silné kompetencie voči moci zákonodarnej a výkonnej, čím do určitej miery kontroluje a limituje tieto dve zložky moci.

Nakoniec sa zriadil systém samosprávy súdneho stavu, reprezentovaný súdnou radou, v rámci ktorého si sudcovia – nezávisle od výkonnej moci sami spravujú takmer všetky náležitosti (vrátane ustanovenia nových sudcov až po disciplinárne veci). Súdna moc teda dostala dôstojné postavenie, presne také, aké jej v demokracii a právnom štáte prináleží.

V rámci klasického chápania trojrozdelenia moci v štáte teda platí, že súdna moc – právo kodifikované v ústave a v zákonoch aplikuje, vykladá a chráni. Nemá však kompetenciu toto právo vytvárať a meniť. Táto kompetencia patrí výlučne zákonodarnému orgánu, ktorý na to získava svoju legitimitu priamo od občanov vo voľbách (toto však tiež neplatí absolútne, pretože právo má svoju presnú štruktúru a systém a okrem ústavy a zákonov existuje v niektorých krajinách aj tzv. precedenčné právo vytvárané súdmi pri aplikácii práva).

Doktrína o jadre

V žiadnom právnom štáte, ktorý uznáva princíp trojrozdelenia štátnej moci, však nie je možné, aby si ktorýkoľvek štátny orgán (a teda aj súd) svojvoľne prisvojil ústavnú kompetenciu, ktorá mu podľa ústavy výslovne nepatrí, prípadne, aby súd pri výklade ústavy fakticky vytváral novú ústavu. A presne toto sa stalo, keď si Ústavný súd prisvojil kompetenciu posudzovať ústavné novely a ústavné zákony a keď vytvoril novú doktrínu o implicitnom materiálnom jadre ústavy, ktoré je nadradené dokonca samotnej ústave. Ústavný súd teda princíp trojrozdelenia štátnej moci svojím rozhodnutím nechránil (ako sa to snažil zdôvodniť), ale tento princíp svojím rozhodnutím poprel, čím fakticky výkonnú a zákonodarnú moc dostal do područia súdnej moci. Demokracia sa ocitla v zajatí sudcovského štátu.

Odkiaľ sa však vzala táto doktrína o implicitnom materiálnom jadre ústavy? Ona nám nespadla z neba, ale má svoj presný vývoj, pri sledovaní ktorého môžeme jasne vidieť, akou postupnou salámovou metódou prisvojovania si kompetencií cez doktrinálne práce teoretikov a na ne nadväzujúce súdne rozhodnutia sa súdna moc dostala na výslnie všetkých mocí až do takej miery, že fakticky (aj keď zatiaľ nie formálne) zrušila ústavný princíp suverenity ľudu.

Ústavy niektorých štátov totiž obsahujú také ustanovenia, ktoré nikdy nemajú byť menené. Ide o ustanovenia, ktoré ústavodarca a mocenský suverén v danom čase a priestore považoval za natoľko dôležité, že ich vyhlásil za „večné“.

Ústavy väčšiny štátov sveta (napríklad aj Slovenska) však takéto večné ustanovenia vôbec neobsahujú. Opačným príkladom, keď ústava obsahuje tzv. večné ustanovenie, je napr. Ústava Iránskej islamskej republiky, ktorá obsahuje