Koruna slovenská – dunajský dolár alebo fiasko?
Autor je historik, Múzeum SNP
Už v prvých dňoch po vzniku vojnového štátu prišla z Nemecka ponuka, aby Slovensko na svojom území prijalo ako platidlo nemeckú marku.
Krátkodobo sa to javilo ako výhodný krok, ktorý by štátu umožnil rýchlu výmenu meny a urýchlil by zatretie odkazu ČSR. Na druhej strane by však prišiel o akúkoľvek možnosť riadiť vlastnú menu. Ministerstvu financií v Bratislave by v tomto prípade neostávalo nič iné, len sa prizerať, ako by postupne Nemecko úplne ovládlo fungovanie v krajine.
Slovenská vláda preto túto ponuku odmietla. Argumentovala tým, že štát bez vlastnej meny ani neexistuje, ona by prišla o možnosť kontrolovať menu a zanikla by aj kremnická mincovňa fungujúca takmer nepretržite od roku 1328.
Nemecká strana po prvom neúspechu nestrácala nádej a predložila zmluvy, ktorých súčasťou bol protokol o hospodárskej a finančnej spolupráci. Nemecko podporilo vznik Slovenskej národnej banky pod podmienkou, že v banke bude vždy prítomný nemecký poradca. Aktíva SNB boli stanovené na 100 miliónov korún, štát získal 60 percent a zvyšných 40 percent pripadlo nemeckej strane. Za guvernéra SNB bol priamo ministrom financií navrhnutý univerzitný profesor Imrich Karvaš. Nemecká strana nemala pri vymenovaní žiadne námietky a akceptovala vysokú odbornosť nominovaného kandidáta. V zákone o vzniku slovenskej meny ostalo uzákonené, že guvernér SNB môže byť len Slovák – pre obavy, že by do budúcna chcela nemecká strana získať tento post.
Slovenská národná banka
Po prijatí zákona o slovenskej mene bola 4. apríla 1939 oficiálne vytvorená SNB. Slovenský štát bol týmto zákonom rozdelený na šesť bankových obvodov a v každom z nich, poväčšine v najväčšom meste, bola zriadená filiálka. Za hlavné sídlo banky bola stanovená Bratislava. Názov novej meny bol koruna slovenská (1 koruna = 100 halierov).
Novovzniknutá mena čelila obrovským problémom, keďže
