Martin Burlas: Zahrám, čo treba, a konečne si to vychutnávam

Na objednávku festivalu Radio_Head Awards mala v marci premiéru jeho Spam Symphony pre orchester a zbor, na jeseň mu Slovenská filharmónia zahrá skladbu Sotto voce. Nedávno vyšiel album klavírnej hudby, kde mal polovicu skladieb on a druhú jeho bývalý spolužiak Vlado Godár, predtým mal dve premiéry na festivale Konvergencie, pred pár týždňami vystúpil so speváčkou Tante Elze, ďalší mladí muzikanti chcú nanovo nahrať jeho staršiu skladbu a v utorok má koncert s obnovenou vlastnou skupinou.

„Je séria náhod, že sa to zbehlo tak naraz. Všetko sa už dlhšie pripravovalo. Ale dá sa to, samozrejme, vnímať aj tak, že človek v dôchodkovom veku začne byť nepríjemne aktívny. Zrejme už tá depresia je taká veľká, že akákoľvek vec, ktorá z nej vytrhne, je dobrá. No keď spolu hráme v tejto zostave, všetkých nás to baví. A aký už iný lepší dôvod to má mať?“ vraví Martin Burlas.

Tou zostavou myslí skupinu Ospalý pohyb, v ktorej figurovali rôzne známe postavy bratislavskej umeleckej scény od výtvarníka Ivana Csudaia cez herečku Luciu Piussi po klavírneho virtuóza Mikiho Škutu. Od polovice 90. rokov kapela hibernovala, teraz ožila v štvorčlennej zostave, kde „náčelníka“ dopĺňajú ďalšie známe mená – pianista Peter Zagar, gitarista Pavol Hubinák a bubeník Daniel Baláž. Ak chcete počuť, ako im to spolu znie, musíte sa vybrať v utorok večer do Slovenského rozhlasu alebo si naladiť Rádio_FM. Alebo pripomenúť si niektorú zo starých nahrávok.

Garáže, prach, hluk, špina

„Skúšame spolu už od októbra. Na odpich sme začali robiť staré veci s trochu inými alebo s úplne novými aranžmánmi, ale popri tom sme vymýšľali aj nové skladby. V januári som chalanom hovoril, že už môžeme koncertovať, keby bolo treba,“ vraví Martin Burlas.

Oživeniu kultovej kapely patriacej k pilierom slovenskej alternatívnej scény pomohol fakt, že všetci si konečne našli čas a chuť naraz, okrem toho aj možnosť skúšania v rozhlasových priestoroch. „Aj preto som sa kedysi na kapely vykašľal – garáže, prach, hlučné to je, všade špina, zájazdy, na ktorých sa niet kde umyť. Úplne ma to odpudzovalo. Toto bol absolútny luxus.“

Niekomu by namiesto luxusu mohlo napadnúť slovo protekcia, ak navyše koncert vysiela rádio, ktorého dramaturg si zahrá na bicích. Ale pozastavovať sa nad tým je zbytočné. Daniela Baláža totiž nájdete na oboch albumoch, ktoré po skupine Sleepy Motion z 90. rokov zostali, zvláštne by skôr bolo, keby tu chýbal. A aj druhý známy hlas z rádia – Pavol Hubinák bol najskôr hudobníkom až potom sa začal zviditeľňovať ako moderátor.

Hlavnými postavami celého comebacku však nie je populárna rozhlasová dvojica, ale on. Maťko – ako ho známi prezývajú. Udalosťou je už, že sa vynoril na scénu po dlhšej pauze, keď jeho hudobné aktivity registroval len úzky okruh ľudí.

„Desať rokov som si doma v počítači robil všelijaké elektroniky, ale to robia desaťtisíce iných na celom svete, je to strašne podobné. Musíš byť skutočne Bach, aby si z toho dokázal vystúpiť, keď všetci majú k dispozícii tie isté nástroje, aj sú trpezlivejší, aj sa s tým viac hrajú. Nakoniec som zistil, že ma to otravuje, aj chrbtica a oči ma začali bolieť, tak som si kúpil zase synťák,“ vraví Martin Burlas. „Okrem neho som znovu vytiahol aj basgitaru. Najskôr som rozmýšľal, že by sme mali dve gitary a Zagi by hral basu. No ako to býva vždy, keď je dobre urobená štruktúra, zistil som, že čím je čistejšia, tým lepšie. Teraz si to konečne vychutnávam – zahrám, čo treba, a pozerám, ako Paľo s Danom stále niečo prepínajú a trápia sa (smiech).“

Pre pamätníkov: na utorkovom koncerte budú okrem noviniek znieť najmä veci z prvého albumu Sleepy Motion. K tomu druhému s názvom Broken sa príliš nedalo vrátiť z niekoľkých dôvodov.

„Vtedy bolo obdobie, že sme z nadšenia veľa robili, a nezvážil som, že keď človek dá von veľa rôzneho materiálu na jeden nosič, môže sa to vzájomne rušiť. Na tom albume sa stretli ľudia z troch projektov – Vitebsk Broken, Zabudnutý ohyb a Sleepy Motion. Sú tam inštrumentálky, pesničky s bigbítovou kapelou, hardcorové jednominútovky, aj jemnejšie veci, v slovenčine aj v angličtine. Asi to dnes treba počúvať osve. Vtedy vydať cédečko bola neskutočná príležitosť. Roky sme sa bavili, aké to bude, keď digitál konečne odstráni šum, ako sa už pás nebude kaziť. Keď sa objavili cédečká, hovoril som si, že môj sen je dožiť sa toho, aby na nich raz boli aj moje veci. Spočiatku boli CD také drahé, že sa vydávala len vážna hudba. Po pár rokoch sa stali bežným štandardom a teraz je, veľkou iróniou, problém s vinylmi. Sú drahšie a výroba trvá oveľa dlhšie, lebo lisovne sú zavalené objednávkami.“

Klasika nemusia byť ľudovky

Popri svojich ďalších kapelách (Maťkovia) a projektoch (s Ivanom Csudaiom alebo Transmusic comp) stále robil aj v notách písaný minimalizmus. Ako syn skladateľa a hudobného teoretika mal pomerne rýchlo jasné, čo študovať.

„Vlado Godár išiel ku Kardošovi, Breiner k Moyzesovi, lebo ten učil aj džezmenov, ja som si vybral Cikkera s tým, že bude progresivista, lebo mal predtým Zeljenku, Kolmana a Vargu. Keď na neho spomínam, mnohí si myslia, že arogantný debil poškvrňuje pamiatku národného umelca. On nevedel pochopiť, že je jedno, ako je v notách zapísaná hudba, lebo dôležitý je výsledok. Že sa dá robiť aj niečo iné, než len inštrumentovať ľudové piesne – aleatorika, zvukové zhluky a skrumáže. Povedal mi, že ak také veci budem robiť ďalej, musíme sa rozlúčiť. Prestal som mu ich nosiť a bol pokoj. Aj na obhajoby som mal pripravené noty, ktoré mi schválil, a také, za ktoré by som sa nemusel hanbiť. Keďže bol chorý a nemohol prísť na obhajoby, riskol som to a predložil som svoju verziu.“

Ešte viac ho v 80. rokoch znechutilo potopenie oficiálnej objednávky na komornú operu Šípková Ruženka. Partitúru dopísal, aj posudok bol pozitívny (pozn. vtedy sa bez posudku nesmelo skoro ani rozmýšľať, nie že realizovať kontroverzné projekty), no z premiéry nakoniec nič nebolo. Vedenie Komornej opery ju bez vysvetlenia a kontaktovania autorov stoplo bez toho, aby sa dozvedel, v čom je vlastne problém.

Potom neprekvapí, že komponoval skladby s názvami ako Koľajnice bez vlakov, Hymnus pre zabudnutých alebo Predposledné leto. No kto by mal pocit, že ide o nejaké bolestínske vyplakávanie precitliveného umelca, mal by si vypočuť skladbu Hexenprozesse charakterizovanú slovami „dobové obrázky z obdobia inkvizície pre komorný súbor (akustické a elektronické nástroje, sekeru a bábku s kečupom)“. Toto dielo z roku 1990 chce v novej verzii naštudovať a nahrať mladý skladateľ Miro Tóth so súborom Musica falsa et ficta. S účasťou autora, ktorý už má konkrétne predstavy o jej aktualizácii.

„Chcel by som použiť zábery Jána Čarnogurského z televízie Russia Today. Politika vie človeka nielen zbaviť ilúzií, ale pripraviť mu to, čo považuje za najabsurdnejší zlý sen. Po novembri ’89 som čakal, že príde dobrá hudba. Čakal som dvadsať rokov a medzitým vznikali ešte horšie veci. Teraz som konečne po dlhej dobe veľmi rád, že dnes sú tu aj nezávislí mladí a že nakoniec Slovensko možno neskončí ako karikatúra nejakého mafiánskeho štátu.“

Vzhľadom na množstvo všetkých spomínaných aktivít to vyzerá, že na rok 2015 sa môže v slovenskej hudbe spomínať aj ako na rok Martina Burlasa. Sám skladateľ podobné prognózy vidí so svojím typickým humorom: „Aj pacientovi pred smrťou sa náhle zlepší stav a rodina sa začne tešiť. Na druhý deň volá lekár: Príďte a vyberajte rakvu.“