Denník N

Bývalá tenistka Suchá: Pre mnohých je grandslam jediná príležitosť, ako vyžiť počas roka

Martina Suchá v roku 2007 na turnaji v indickom Bangalore. Foto – TASR/AP
Martina Suchá v roku 2007 na turnaji v indickom Bangalore. Foto – TASR/AP

Martina Suchá je bývalá profesionálna tenistka, počas kariéry vyhrala turnaje WTA v Hobarte (2002) a v Quebecu (2004). Bola členkou víťazného slovenského tímu v Pohári Federácie (2002). V rebríčku WTA dosiahla kariérne maximum 37. miesto.

Po kariére vyštudovala ekonómiu a manažment na Paneurópskej vysokej škole. V súčasnosti je trénerkou a pomáha športovcom nájsť uplatnenie po skončení kariéry. V rozhovore rozpráva o živote tenistky aj období po ňom.

Aký vplyv mali rodičia na vašu tenisovú kariéru?

Určite zohrávali veľkú rolu. Špeciálne v individuálnych športoch to nejde bez toho, aby rodičia venovali svoj čas, energiu a peniaze. Za to som im vďačná, obetovali tomu väčšinu svojho voľného času. Pomáhali mi aj počas profesionálnej kariéry, jednak s organizačnými vecami, ale sprevádzali ma aj na turnajoch, najčastejšie otec. Vzťah bol o to intenzívnejší.

Myslím si, že v tom boli aj negatívne veci, nie je úplne ľahké nájsť balans medzi tým, keď rodič dieťaťu pomáha a keď už je to skôr presadzovanie svojich vlastných predstáv alebo ambícií. Neskôr kvôli tomu dochádzalo aj k nezrovnalostiam.

Ja som však vždy chcela hrať tenis a nebolo to ako v niektorých iných prípadoch, keď do toho rodičia deti nútia.

Poznáte aj takéto prípady?

Nie je to vôbec výnimočné. Hlavne v mladšom veku je hranicu ťažké ustriehnuť, dieťa ešte nie je v takom veku, aby si mohlo presadiť svoje, a snaží sa najmä poslúchať rodiča. Niekedy si predstavy rodičov vezme za svoje. Je to na vyspelosti rodiča, či dokáže počúvať dieťa, alebo si razí iba svoju predstavu.

Je potrebné nájsť rovnováhu. Bez toho, aby bol rodič zainteresovaný a zabezpečil dieťaťu servis, sa tenisu na súťažnej úrovni venovať nedá. Zároveň však musí nechať dieťaťu priestor, aby sa rozvíjalo v rámci svojich individuálnych potrieb. Nie každý rodič to dokáže.

Tréner detí mi nedávno hovoril o obrovskom skoku, ktorý čaká juniorov po prechode k seniorom. Zvládnu ho vraj len mentálne silní jedinci a mnohé juniorské hviezdy nie. Naozaj taký skok existuje?

Áno, myslím si, že je to kritická fáza kariéry. Môže to byť spôsobené práve tým, že deti boli do tenisu tlačené. Potom môže prísť k tomu, že ak dospejú a majú vlastné rozhodovacie právomoci, ani nechcú pokračovať.

Čo sa týka vyrovnávania sa s prechodom k seniorom, myslím si, že veľký rozdiel je aj v štýle hry. Môže sa stať, že hráči sa nejakou hrou dokázali presadiť v juniorských kategóriách, ale na seniorský tenis to nestačí.

Vplyv môže mať aj mentálna stránka, hráč napríklad ako junior veľa vyhráva a nie je zvyknutý na prehry. Po prechode k seniorom je málo pravdepodobné, že hneď zopakuje podobný úspech. Chce to čas a vytrvalosť, konkurencia je oveľa väčšia.

Ako by ste charakterizovali život profesionálnej tenistky?

Vo všeobecnosti športovci venujú väčšinu svojej pozornosti športu, sú to dlhé roky špecializácie a prípravy. Do jednej činnosti vložia veľmi veľa a musia tomu všetko prispôsobovať, je to práca na plný úväzok.

Zahŕňa to aj veľa cestovania, s čím má neskôr problém asi každý tenista, je viac týždňov preč než doma. Bol to aj jeden z dôvodov, prečo som sa rozhodla s kariérou skončiť.

Čo ma na tom najviac bavilo, bola možnosť dokázať niečo sama za seba. Cítila som, že je to najmä v mojich rukách a že to, čo natrénujem, čo do toho vložím a ako budem k tenisu pristupovať, sa mi vráti.

Takže vám vyhovovalo, že ste sa venovali individuálnemu športu, v ktorom sa spoliehate iba sama na seba? Nechýbala vám kolektívna radosť?

Myslím si, že mne to vyhovovalo aj kvôli mojej povahe, som skôr introvert. A áno, vyhovovalo mi, že to záviselo len odo mňa. Potom však človek možno ťažšie znáša prehry, pretože ich musí znášať sám. Neúspech padá len naňho. V tých prípadoch to bolo niekedy ťažké.

Väčšina tenistov podľa mňa ocení, keď počas roka prídu na tímové súťaže – Fed Cup alebo Davis Cup. Je to príjemná zmena, hráči vedia oceniť práve kolektívnu radosť. Aj ja som vždy ten týždeň, keď sme v reprezentácii boli spolu, prežívala inak. Víťazstvá boli niekoľkonásobné, tešili sme sa z nich viaceré.

Andre Agassi vo svojej biografii označil život profesionálneho tenistu za veľmi osamelý. Súhlasíte úplne, čiastočne alebo vôbec?

Súhlasím s tým, že je to tak. Hráč si vytvorí úzku skupinu ľudí, s ktorými cestuje, opiera sa o nich a dôveruje im. Vytvorí si akoby ulitu alebo bublinu. Na druhej strane si myslím, že niektoré veci tak nemusia byť a nie každý musí kopírovať stereotypy.

Sú aj príklady hráčov alebo hráčok, ktorí to dokážu skĺbiť – vedieť sa ponoriť a odfiltrovať ostatné vnemy, ale v istých veciach byť otvorený a mať širší okruh známych. Sama by som to asi teraz robila inak. Odporúčam nebyť v úplnej izolácii, nie je to nevyhnutné, aby človek robil šport na vrcholovej úrovni.

Kto vám robil spoločnosť počas cestovania z turnaja na turnaj? Spomínali ste, že vás často sprevádzal otec.

Na svojej úrovni som si nemohla dovoliť väčší tím. Väčšinou so mnou šiel jeden človek, maximálne dvaja. Bol to buď otec, tréner, niekedy priateľ alebo mama. Cestovať sama som nemala rada, z času na čas to bolo pre zmenu fajn, ale väčšina hráčov a hráčok potrebuje oporu. Niekto má tím väčší, môže si to dovoliť a vyhovuje mu to, iný si zase vystačí s dvoma ľuďmi.

Martina Suchá na víťaznom turnaji v Quebecu v roku 2004. Foto – TASR/AP

Stíhajú si profesionálne hráčky medzi sebou vytvoriť dôvernejšie priateľstvá?

Je to ťažšie, sme si konkurentky, ale dodnes mi ostali priateľstvá. Stále sme cestovali a neboli to možno najlepšie priateľstvá, ale boli to kamošky, s ktorými sme vychádzali a čas na turnajoch bol o to príjemnejší.

Niektorí hráči majú názor, že každý si ide len to svoje. Sú takí, ktorí si k sebe nepripustia vôbec nikoho. Ja si však myslím, že to nie je nevyhnutné.

Čo bolo pre vás osobne dôležitejšie? Víťazstvá alebo postavenie v rebríčku?

Skôr víťazstvá. Rebríčkom som sa veľmi neriadila, možno v situáciách, keď bolo na hrane, či sa dostanem do hlavnej súťaže veľkého turnaja. Inak som však neriešila, či som o päť alebo desať miest vyššie.

Ako to bolo z hľadiska živobytia? Oplatí sa skôr vyhrať v roku nejaký turnaj alebo mať stabilnú pozíciu v najlepšej päťdesiatke?

Na toto neviem odpovedať, takto sa asi nedá rozmýšľať, človek si to nevie naplánovať. Jednoznačne najviac sa oplatia

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie