Jan Moláček
„Lyžovanie a zimné aktivity zanechávajú zo všetkých typov dovolenky najmenšiu ekologickú stopu,“ hovorí asi päťdesiatročný muž, ktorého ošľahaná tvár svedčí o tom, že trávi veľa času v zdravom horskom prostredí. Teraz sedí na siedmom poschodí sídla Rakúskej hospodárskej komory a namiesto alpských štítov vidí panorámu Viedne. Celé poschodie zaberá zväz dopravy a Erik Wolf vedie jeho najmenšie oddelenie, ktoré združuje prevádzkovateľov lanoviek.
O chvíľu neskôr v inej kancelárii na druhom konci Viedne znejú iné slová.
„Lyžiarske centrá sú dnes priemyselnou krajinou, ktorej infraštruktúra je porovnateľná s mestom,“ hovorí Josef Schrank, krajinný ekológ, ktorý sa vo Svetovom fonde na ochranu prírody (WWF) špecializuje na vysokohorskú krajinu. „Do alpského prostredia musia byť zabudované elektrické a vysokotlakové vodné rozvody, akumulačné nádrže alebo prečerpávacie stanice.“
Oba názory zhŕňajú debatu, ktorú dobre poznáme aj v Česku, ale ktorá sa v Rakúsku vedie oveľa dlhšie, a obe strany tam majú k dispozícii presnejšie argumenty. To sa týka predovšetkým ekológov – najviac štúdií o vplyve zimných športov a predovšetkým umelého zasnežovania na prírodu vzniká prekvapivo v Alpách. „Alpské krajiny sú ďalej vo vedomostiach, vedia oveľa lepšie, aký vplyv na prírodu má technické zasnežovanie a odbery vody,“ hovorí zoológ Jiří Flousek zo Správy Krkonošského národného parku.
Neviditeľná metropola v horách
Práve nároky snežných diel na vodu sú jedným z hlavných sporných bodov medzi vlekármi a ochrancami prírody – v Rakúsku rovnako ako v Česku.
Na prvý pohľad sú tieto nároky enormné. Rakúsky zväz prevádzkovateľov lanoviek oficiálne uvádza ročnú spotrebu vody na zasnežovanie v celej krajine okolo 50 miliónov kubických metrov. Pre porovnanie – je to približne rovnaké množstvo, aké za rok spotrebujú všetci obyvatelia miliónového mesta.
Vlekári tvrdia, že žiadnu vodu nespotrebúvajú, len si ju na chvíľu požičiavajú. „Berieme si vodu z prirodzeného cyklu a potom ju zase do prirodzeného cyklu vraciame,“ hovorí Erik Wolf. „Celkový odber povrchovej vody pre technické zasnežovanie na zjazdové trate je rádovo do troch miliónov kubíkov za celú republiku a jeden rok, čo sú dve desatiny percenta celkového odberu povrchových vôd v Česku, čiže úplne marginálne množstvo,“ uvádza čísla za českých vlekárov Libor Knot, riaditeľ Asociácie horských stredísk.
Ochrancovia prírody sa však k podobným výrokom stavajú skepticky. Problém vidia v tom, že snežné delá vodu pohlcujú v čase, keď jej je v horských tokoch málo, zatiaľ čo sa do nich zo zjazdoviek vracia až v čase jarného prebytku.
„Tie povolené odbery vody nie sú z pohľadu celého roka nijako dramatické, ale keď si uvedomíme, že tá voda sa odoberá nárazovo počas dvoch až troch mesiacov a z toho podstatná časť na začiatku toho lyžiarskeho obdobia, tak už je ten pohľad trochu odlišný,“ hovorí Jiří Flousek.
Jeho rakúsky kolega Josef Schrank to vidí podobne: „Povolené objemy odberov vody sú, samozrejme, úradne stanovené, ale v niektorých regiónoch už narážajú na hranice možného,“ hovorí.
Voda na zjazdovkách chýba v potokoch
Debata sa každú zimu so železnou pravidelnosťou opakuje. Zimné športy sú pre horské oblasti kľúčovým ekonomickým faktorom a v Rakúsku tvoria aj dôležitý zdroj príjmov ekonomiky ako celku, podľa rôznych štúdií sa na hrubom domácom produkte podieľajú tromi až piatimi percentami. A bez umelého zasnežovania to dnes nejde, čo – opäť zhodne – potvrdzujú českí i rakúski vlekári.
„Nikto si dnes nemôže dovoliť čakať na prírodný sneh,“ hovorí vo svojej viedenskej kancelárii Erik Wolf, s ktorým – na diaľku, z príjemne vykúrenej hostinskej miestnosti hotelíku v Špindlerovom Mlýne – súhlasí jeho český kolega Libor Knot: „Po prvé, je potrebné stihnúť Vianoce, pretože to je pre mnohých tretina návštevnosti, a po druhé, treba vystriekať aspoň jednu-dve hlavné zjazdovky, ideálne štyridsať alebo päťdesiat percent plôch toho areálu tak, aby zákazník bol spokojný a mohol sa rozbehnúť celý ten kolotoč služieb v stredisku,“ vymenúva.
Lenže v Rakúsku aj v českých horách podľa ochrancov prírody platí, že voda, ktorá leží v podobe technického snehu na zjazdovkách, chýba v potokoch a riekach. Je to jeden z aspektov zasnežovania, v ktorom sa ukazuje rakúsky náskok – tamojšie horské strediská si totiž v oveľa väčšej miere zaisťujú vodu uprostred leta, keď je jej v horách dosť. „Využívame dažďovú vodu, ktorú zhromažďujeme v nádržiach, a potom s ňou v zime zasnežujeme,“ hovorí Erik Wolf.
„My by sme podiel retenčných nádrží chceli zvyšovať, pretože situácia, keď nie je z čoho čerpať, je nebezpečná nielen z hľadiska ochrany prírody, ale tiež je nevýhodná z hľadiska cestovného ruchu,“ hovorí Libor Knot. Naráža na situácie, keď podľa jeho slov ochranári pre nízky stav vody v riekach povedali stop a pripravené snežné delá museli zostať mimo prevádzky.
„To sa stalo napríklad vlani v decembri, keď bol mráz, delá boli pripravené, ale na niektorých miestach sa nemohlo zasnežovať, pretože vody nebol ani ten zostatkový prietok.“
Investície do úsporných technológií
Aj umelé nádrže sú však len kompromisné riešenie, ekológovia nie sú nadšení ani z nich. „Pre nádrže potrebujete prirodzené preliačiny, v ktorých sú väčšinou prirodzené mokrade. Tie sa vybagrujú, čo je pre prírodu ďalšia veľká strata,“ hovorí Josef Schrank.
Ďalšou trecou plochou je enormná spotreba energie a s tým spojený vplyv na klímu. Rakúski vlekári sa chvália, že 90 percent elektriny, ktorú spotrebúvajú ich snežné delá (ale aj lanovky a ďalšie zariadenia), pochádza z obnoviteľných zdrojov, predovšetkým z vodných elektrární. Preto mohol ich predseda Erik Wolf na začiatku reportáže prezentovať zimné radovánky v Rakúsku ako dovolenku s najmenšou ekologickou stopou.
„Naučili sme sa, že sa oplatí investovať do technológií, ktoré sú veľmi úsporné. V prvých rokoch umelého zasnežovania sme oproti dnešku potrebovali zhruba päťkrát až šesťkrát viac energie,“ hovorí Wolf.
„Je, samozrejme, lepšie používať obnoviteľnú energiu, ale to množstvo je enormné a ponúka sa otázka, koľko energie si môžeme dovoliť obetovať pre tento obchodný model,“ oponuje ekológ Schrank.
Moderné delá zasnežujú i české svahy, ale podiel obnoviteľnej energie je v Česku oveľa menší, s čím však českí prevádzkovatelia areálov, samozrejme, nič robiť nemôžu.
Vplyv na rastliny je preukázaný. Alebo nie?
Nekonečné spory sa vedú aj o to, či umelo vyrobený sneh poškodzuje pôdu a rastliny na zjazdovke. Prírodovedci to pokladajú za preukázané mnohými výskumami. Závery niekoľkých z nich zhrnul zoológ z KRNAP-u Jiří Flousek v rozsiahlej štúdii.
Kľúčový rozdiel je v štruktúre prirodzeného a technického snehu, ešte k tomu stlačeného rolbami. „Prirodzená snehová pokrývka a voľné priestory pod ňou fungujú ako kvalitná izolácia, udržujú teplotu na povrchu pôdy okolo 0° C a chránia ju pred premŕzaním. Naopak, stlačený sneh tieto vlastnosti stráca a pôda pod ním premŕza,“ uvádza Flousek v štúdii.
Prevádzkovatelia areálov to odmietajú. „Veľký vplyv to nemá, rovnako tak niekedy napadne krásny sneh a o tri dni je z neho vrstva ľadu, pretože do toho zaprší a v noci je mínus pätnásť, alebo na jar firn (prechodné štádium medzi snehom a ľadom, ktoré vzniká najmä na jar, keď sa cez deň sneh topí a v noci opäť mrzne, pozn. red.),“ odmieta škodlivosť technického snehu Libor Knot.
Jedno majú vlekári aj ochrancovia prírody v Česku i Rakúsku spoločné – s obavami hľadia do budúcnosti. Pre zmeny klímy už teraz začína byť neúnosné prevádzkovať zimný biznis v nižších polohách.
„Nechceme strkať hlavu do piesku, že sa nič nedeje a že to takto bude pokračovať ďalších sto rokov. Určite tieto vplyvy vnímame,“ hovorí Libor Knot. „Pre strediská v nadmorskej výške okolo piatich až siedmich stoviek metrov sú významné.“
Ekológovia sa boja, že sa biznis bude snažiť maximálne využiť priaznivejšie, vyššie polohy. „Veľmi silno je badať tendenciu rozširovať lyžiarske strediská do klimaticky výhodných polôh. Najvyššie oblasti Álp sú z hľadiska budúcnosti ekonomicky veľmi zaujímavé,“ hovorí rakúsky ekológ Josef Schrank.
Ani v tom sa však nezhodne so svojimi oponentmi z radov vlekárov. „Už teraz máme veľmi dobrú infraštruktúru, nové zjazdovky v dohľadnej budúcnosti stavať nebudeme, v pláne je len spájanie svahov a prekrývanie stredísk. Naši hostia vyžadujú veľké strediská, vychádza nám to v našich prieskumoch. Kvalita zjazdoviek a veľkosť strediska sú zakaždým najdôležitejšími kritériami pre voľbu lyžiarskej destinácie,“ hovorí Erik Wolf.
V Česku už to vyššie nejde
Wolfove slová však narážajú na hradbu skepsy. „Keď sa veľký stane väčším, tak ten vedľa musí rásť tiež,“ myslí si Jozef Schrank. „Táto špirála rastu potom vedie k tomu, že mizne čoraz viac voľnej prírody.“
V českých horách už niet kam vyššie rásť. Na rozdiel od Álp už Krkonoše, Krušné hory alebo Jeseníky žiadne vyššie polohy neponúkajú. Českí ochrancovia prírody sa preto obávajú, že tlak klimatických zmien povedie k snahe vtlačiť viac lyžiarskych prevádzok do existujúcich lokalít, čo by podľa nich priveľmi zaťažilo horskú prírodu.
„Alpy majú stovky údolí, ktoré si môžu dovoliť intenzívne lyžiarsky využívať s tým, že im zostávajú desiatky, ak nie stovky iných údolí, kde sa nič také nedeje,“ hovorí zoológ Jiří Flousek. „Krkonoše by sa celé zmestili do jedného alpského údolia. My tu ten priestor nemáme.“
Nekonečný spor medzi snahou hory chrániť a využívať zrejme v Rakúsku ani v Česku tak rýchlo neskončí.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
