Denník N

M. M. Šimečka má v nohách 100-tisíc kilometrov: Rekreační bežci si neuvedomujú, že beh je vlastne let

Foto N – Peter Kováč
Foto N – Peter Kováč

Príbeh Martina Milana Šimečku a jeho otca – disidenta, ma zaujal už na gymnáziu. Oboch som obdivoval, ako bojovali proti komunistickému režimu, a koľko si museli kvôli tomu vytrpieť.

Mladšieho z dvojice som však vnímal predovšetkým ako výborného spisovateľa a novinára a prekvapilo ma, keď som zistil, že bol rovnako výborným bežcom. Keďže sa tiež venujem atletike, zisťoval som viac, čím sa moje prekvapenie ešte znásobilo. Ukázalo sa, že sme obaja súťažili v rovnakej disciplíne (1500 m), na ktorej máme identický osobný rekord 3:53 min.

Kým ja som naň potreboval 11 rokov tréningu a zabehol ho ako 26-ročný, tínedžerovi Šimečkovi stačili dva roky trénovania. V atletike by to určite dotiahol oveľa ďalej, ak by jeho nádejnú kariéru v 19 rokoch neukončili komunisti.

S nesúťažným behaním napriek tomu neprestal a tvrdí, že aj ako 61-ročný po 100-tisíc ubehnutých kilometroch v ňom stále dokáže nájsť niečo nové. V rozhovore hovorí:

  • o ťažkých tréningoch a neexistujúcej regenerácii v 70. rokoch;
  • ako vtedy nikto netušil, že vďaka športu môžeme byť zdravší;
  • o nečakanom bežeckom boome a moderných doplnkoch;
  • o chybách rekreačných bežcov;
  • o tom, ako beh pomáha pri kríze stredného veku;
  • ako športovať bez zranenia aj po päťdesiatke;
  • aké veľké poznanie nám dá do života individuálny šport.

Ako ste sa dostali k behu?

Až do svojich sedemnástich rokov som bol plavec. Keďže som nemohol študovať na gymnáziu, bol som v Slovnafte na učilišti, kde bol bazén aj výborná športová partia, a tak som sa venoval plávaniu. Keď som však ukončil prvé tri roky učilišťa, už som nemal prístup do bazéna. Chcel som však športovať a na Interi mali výborný atletický klub, tak som to skúsil.

Tušili ste, že vám beh pôjde tak dobre?

Dúfal som, že by som mohol byť dobrý bežec, mal som talent po otcovi, ktorý bol výborný šprintér. Hneď ako som prišiel na Inter, bol to pre mňa zážitok. Tréner Karol Petöcz ma zaradil do skupiny bežcov s tým, že uvidí, či zo mňa niečo bude.

Asi po mesačnom tréningu som išiel na prvé preteky – tuším to boli majstrovstvá Bratislavy dorastencov, kde som skončil tretí na 800 metrov. To bol len začiatok a čoskoro to bolo stále lepšie a lepšie.

Myslím si však, že to bolo podmienené aj plávaním, vďaka ktorému som mal výbornú vytrvalosť. Dobre si pamätám, ako som sa pri prvých bežeckých tréningoch nechápavo pýtal sám seba, či toto naozaj majú byť tréningy. Zdali sa mi veľmi ľahké, keďže z plávania som bol zvyknutý na úplne inú záťaž.

Až neskôr som pochopil, že atletiku nemôžete robiť takto, lebo sa zraníte. Pri plávaní je riziko zranenia minimálne. Okrem toho si myslím, že tréner ma v začiatkoch šetril. To, aká vie byť atletika náročná, som zistil až neskôr.

Mali ste po prechode z plávania na beh problémy so zraneniami?

Prvé mesiace áno. Z plávania totiž máte mäkké kosti a ja som si dosť pretrpel, kým mi zosilneli. Pamätám si, že ma veľmi boleli holenné kosti a občas aj kolená. Ale bolo zaujímavé sledovať telo, ako sa mení. Až fyzicky bolo cítiť, že sa kosti musia posilniť a zvyknúť si na iný typ záťaže. Keď sa tak stalo, zdravotné problémy sa skončili.

Ako potom pokračovala vaša bežecká kariéra?

Keď na Interi zistili, že mám talent, vybavili mi na učilišti pozíciu športového inštruktora. To v zásade na najbližšie dva roky znamenalo, že som nemusel robiť nič iné okrem behu. Z pohľadu športového napredovania to bol absolútny luxus a podmienky, ktoré má dnes asi málokto.

Čo to znamenalo?

Beh bol jediná a hlavná priorita a mohol som trénovať kedykoľvek. Dvojfázové tréningy boli úplná samozrejmosť, fyzickej práce bolo minimum.

Potom, keď som mal 19, som však musel ísť na vojenčinu. Síce som sa ako športový talent dostal do Dukly Banská Bystrica, ale to už je iný príbeh.

Foto N – Peter Kováč

V čom bol problém? Dukla bola predsa snom každého športovca, namiesto klasickej vojenčiny sa mohol naplno venovať športu.

Presne tak. A práve to komunistom prekážalo. Po troch mesiacoch si povedali, že ako športovec by som mal príliš dobrý život. Prišli eštebáci a moja športová kariéra sa skončila.

Samozrejme, bolo to politické rozhodnutie, bol som syn disidenta. Z ich strany to bolo logické: načo by im bol športovec, ktorý by nikdy v zahraničí neštartoval, keďže by mu nedali pas?

Pre mňa to potom znamenalo, že keď som sa aj vrátil po vojne domov, nemalo pre mňa zmysel pokračovať v atletike profesionálne, lebo všetci moji kamaráti by chodili po mítingoch v zahraničí a ja by som bol doma.

Čo ste robili po odchode z Dukly?

Preradili ma na základnú vojnu do Košíc. Ocitol som sa v prápore, ktorý bol odkladiskom pre kriminálnikov, čo si v mladosti odsedeli rôzne tresty a potom museli ešte ísť na vojnu.

Na druhej strane, aj tu existovali cezpoľné behy pre vojakov. A keď som potom jeden taký vyhral a kapitán zistil, že som bývalý bežec, bol z toho taký nadšený,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Radíme športovcom

Šport a pohyb

Teraz najčítanejšie