Cyril a Metod, Svätopluk, Jánošík, Hlinka a Dubček. Najpreceňovanejší v našich dejinách

Cyril a Metod: u nás bez trvalých následkov

Cyril a Metod boli významní byzantskí učenci, diplomati a misionári. Vytvorili nový literárny jazyk a novú abecedu, čo bol mimoriadny intelektuálny výkon. Ale práve ich najznámejšie pôsobenie na Veľkej Morave bolo v podstate neúspešné a nezanechalo za sebou skutočne trvalé dedičstvo. Pre náš ďalší vývoj treba dodať, že našťastie.

Oficiálni vierozvestcovia určite neboli tými, čo na územie dnešného Slovenska ako prví priniesli kresťanstvo. Nehrali rozhodujúcu úlohu pri christianizácii predkov dnešných Slovákov. Pred nimi, súbežne s nimi a aj po ich odchode tu úspešne pôsobili západní misionári najmä z nemeckých oblastí. Bolo ich oveľa viac a pomalé a postupné prevládnutie kresťanstva je najmä ich zásluhou.

Byzantská misia trvala necelých dvadsať rokov, mala i v cirkevnej sfére pravdepodobne veľmi obmedzený dosah a pomerne rýchlo ju aj z politických dôvodov prevalcovala latinská cirkev a západná kultúra.

Nový literárny jazyk vytvorený na základe slovanského nárečia z okolia Solúna a prinesený na Veľkú Moravu cyrilometodskou misiou sa pravdepodobne rozšíril len veľmi obmedzene, nanajvýš v časti cirkevných kruhov a u menšiny (aj tak málopočetných) vyšších a vzdelanejších vrstiev. Ako jazyk cirkvi a administratívy sa spolu s miestnymi staroslovanskými nárečiami používala najmä latinčina, ktorá napokon z týchto funkcií staroslovienčinu úplne vytlačila.

Cyrilometodská misia zanechala aj trvalé dedičstvo, lenže nie na území dnešného Slovenska. Praktickejšia cyrilika vytvorená s použitím hlaholiky pravdepodobne niektorým z Metodových žiakov vo vtedajšom Bulharsku je dodnes široko používaným písmom a staroslovienčina sa ako cirkevný jazyk tiež stále používa. U nás je však cyrilometodské dedičstvo v podstate dodnes účelovo živeným umelým konštruktom pochádzajúcim z čias národného obrodenia.

 

Svätopluk: mocný vládca, lenže nie slovenský

Svätopluk bol mocným panovníkom a na obdobie zhruba jednej generácie sa mu podarilo vytvoriť (asi nie práve mierovou cestou) rozsiahlu ríšu. Aj pre krátkosť jej trvania však nešlo o vnútorne súdržný a stabilný štátny útvar.

Napriek tomu Svätoplukova ríša zanechala v histórii stopu. Stredoveké stredoeurópske štáty, ako boli České a Uhorské kráľovstvo, pravdepodobne od Veľkomoravskej ríše prevzali niektoré prvky štátnej a cirkevnej organizácie i časť politických elít. Hlavné dedičstvo Svätoplukovho štátu spočívalo v tom, čo zanechalo svojim nástupcom a ako prežívalo v pamäti ďalších generácií. O rozsahu tohto dedičstva historici vedú ostré spory.

Svätopluk však určite nebol tým, za čo ho stále považuje časť Slovákov, za čo ho vydávajú slovenskí nacionalisti a opäť účelovo časť slovenských politikov. Nebol Slovákom ani predkom Slovákov.

Patril skoro isto k moravskému rodu Mojmírovcov a práve ako zástupca tohto rodu sám vládol najprv na Nitriansku a potom prevzal nie práve čestným spôsobom moc v celej ríši.

Ako panovník železnou rukou presadzoval svoju moc, centralizáciu a unifikáciu. Určite nestrpel prípadné snahy o väčšiu samostatnosť svojich vazalov a území na východ od Karpát. Rýchlo sa vyrovnal aj s politicky nepohodlnými snahami prívržencov cyrilometodskej misie o presadenie staroslovienčiny a slovanskojazyčnej cirkvi. Určite nepodporoval nič, čo by mohlo hoci len výhľadovo pomáhať vzniku samostatného slovenského národa, píše historik Vladimír Turčan.

Slovenský národ vznikol až po Svätoplukovej smrti a v protiklade k tomu, o čo sa tento panovník snažil. Kráľa starých Slovákov z neho urobila až potreba nájsť si namiesto uhorskej štátnej tradície nejakú vlastnú a svojbytnú, ktorá by dokonca mohla tú uhorskú aj tromfnúť.

 

Jánošík: málo známy zbojník v najznámejšej legende

Na rozdiel od Robina Hooda poznáme konkrétnu historickú postavu stojacu v pozadí jánošíkovskej legendy. So slávnejším anglickým zbojníkom však má Jánošík spoločné to, že legenda mnohonásobne prerástla pôvodnú historickú realitu a vo verejnom povedomí ju úplne zatlačila do pozadia.

Juraj Jánošík patril za vlastného života k menej známym zbojníkom s lokálnou pôsobnosťou. Aktívne zbojníčil len veľmi krátko, v podstate iba niekoľko letných mesiacov roku 1712 (v zime sa po horách veľmi nechodilo). Nebol príliš úspešný a so svojou bandou sa medzi poddaným ľudom pravdepodobne netešil žiadnym veľkým sympatiám.

Nebral síce najchudobnejším (nebolo čo), ale ani najbohatším (to by bolo príliš nebezpečné). Jeho obete pochádzali obvykle z toho, čo by sme mohli nazvať nižšou strednou triedou. Aj preto po sebe nemohol zanechať žiadne ukryté poklady. Toľko toho zase nenazbíjal.

Nič nenasvedčuje, že by bol uvedomelým revolucionárom, že by jeho zbojstvo malo hlbší ideový či politický motív. Snaha o obnovenie kuruckého povstania, ktorú mu podsúvajú na mučidlách, vypovedá skôr o obavách tých, čo ho vypočúvali, než o Jánošíkových zámeroch.

V zbojníkov prospech naopak hovorí, že zomrel tragicky veľmi mladý, čo voči nemu nutne budilo posmrtné sympatie, na mučidlách sa správal statočne a nedokázali mu, že by niekoho zabil. Aj preto v ústnej tradícii zatienil iných kolegov zbojníkov, ktorí boli pôvodne oveľa významnejší.

Napriek tomu sa Jánošík celonárodným hrdinom stal tak trochu účelovo až vďaka obrodencom, ktorí potrebovali čo najvšestrannejší symbol. Niekoho, kto by zároveň stelesňoval odboj proti národnému i triednemu útlaku údajne plebejského slovenského ľudu maďarskou šľachtickou vládnucou elitou. Účelový obraz Jánošíka prevzali a rozvíjali komunisti a funguje na Slovensku dodnes.

 

Hlinka: preceňovaný zákonom i oponentmi

Kým jánošíkovský mýtus je vďaka rozprávaniu, literatúre a filmu najmä ľudovou záležitosťou (a to aj napriek tomu, že sa k zbojníkovi prihlásil jeden premiér), nasledujúce postavy sa svojho precenenia dočkali aj v parlamente.

V roku 2007 totiž poslanci prijali zákon, podľa ktorého sa Andrej Hlinka mimoriadne zaslúžil o to, že sa slovenský národ stal štátotvorným národom. A keďže, ako povedal poslanec Boris Zala, „na jednej strane máme Andreja Hlinku, čo je symbol pre konzervatívno-pravicové strany, na druhej strane Alexandra Dubčeka, ktorý je symbol pre ľavicovo-demokratické strany“, parlament neotáľal a do roka uzákonil aj Dubčekove zásluhy, v jeho prípade o demokraciu, slobodu slovenského národa a ľudské práva.

Hoci sa do konečnej verzie narýchlo šitého zákona z dielne SNS nakoniec nedostali slovné spojenie „Otec národa“ ani trest za negatívne výroky na Hlinkovu adresu, každý takýto zákon je nielen ocenením, ale nutne aj precenením danej osoby. Už len pre to, že ju stavia nad iné, ktoré svoju legislatívu nemajú.

Áno, z hľadiska budúcnosti slovenského národa bolo dobré, že sa Hlinka prihlásil k vznikajúcej československej republike, ale Martinskú deklaráciu nepodpísal len on. Ani autonomistické hnutie, ktoré sa nestotožňovalo s myšlienkou československého národa, netvorila len jeho strana.

Veď prečo by sa potom podobnej pocty nemohlo dostať napríklad Milanovi Hodžovi? Ten možno nemal charizmu ako Hlinka, ale tiež podpísal deklaráciu, dotiahol to až na predsedu československej vlády, pred vojnou hovoril o federácii, počas vojny mal pre národnostnú otázku spory s Benešom, a tak ako Hlinka bol vodcom jedného z hlavných politických prúdov. Jeho zásluhy sú nepochybné, a hoci sa mu dá vyčítať všeličo, slová uznania na adresu diktátorov to nie sú. Lenže on svoj zákon ani ľudí, ktorí by ho presadzovali, nemá.

To, že možno Hlinku preceňovať aj z druhej strany, ukázala práve diskusia okolo prijímania zákona o jeho zásluhách. Okrem oprávnených výhrad ako samoľúbosť, kult osobnosti či zahraničnopolitická naivita sa objavili aj náznaky, že keby bol zostal nažive, podporoval by režim vojnovej Slovenskej republiky. K demokratickému ideálu mal ďaleko, ale to, čo by robil, už navždy zostane v rovine dohadov, a väčší zmysel má zaoberať sa tým, čo robil v skutočnosti.

 

Dubček: demokracia, ľudské práva a komunisti

Problémom zákona o Dubčekových zásluhách je nielen to, že aj on uzákoňuje výklad histórie, ako keby to bolo niečo dané, nemenné a odhlasovateľné, ale aj to, že demokracia, sloboda slovenského národa i ľudské práva sú v rozpore s jeho členstvom i vedúcim postavením v komunistickej strane, ktorá demokraciu, slobodu i ľudské práva potláčala. Nielen v dobe, keď Dubčeka sledovala ŠtB a živil sa ako lesný robotník, ale aj vtedy, keď stúpal v straníckej nomenklatúre a postupne dosiahol na jej vrchol.

Napokon aj počas dvadsaťročného obdobia normalizácie tu žilo viac ľudí, aj exkomunistov, ktorí sa o spomenuté veci zaslúžili viac. Ako dokazuje list ÚV KSČ, Dubček sa ešte v roku 1987 chcel vrátiť do strany a november 1989 vnímal spočiatku ako návrat k roku 1968.

V čase, ktorý symbolizoval, sa na rozdiel od Hlinku, ktorý bol otcom maximálne pre ľudácku časť národa, stal aj zjednocujúcou postavou, a ani krátko po novembri 1989 na tom nebol vo výskumoch verejnej mienky zle. Lenže to neznamená, že sa tým má stať či stane oficiálnou ikonou.

Mnohé krajiny oficiálne odkazujú na historické postavy, ktoré sú často v rozpore s dnešnými ideálmi. Američania napríklad na otcov zakladateľov, ktorí vpísali do Deklarácie nezávislosti a do ústavy vznešené slová o rovnosti, a pritom mnohí vlastnili otrokov.

Nie sme v tom teda sami. To však neznamená, že je správne, aby parlament do jedného paragrafu zhrnul celý život toho-ktorého politika a druhým ho odlial do bronzu, a oddelil ho tým od mnohých iných, ktorí sa na tom, ako žijeme dnes, podieľali rovnako či ešte viac.