Prečo sa tak veľmi zaujímame o osobný život a morálne postoje prezidentských kandidátov

O osobnom živote politikov a témach, ako sú homosexuáli či utečenci, sa hovorilo a hovorí aj počas týchto prezidentských volieb.

Niektorí to označili za účelovú taktiku, ako odviesť diskusiu od programu kandidátov k témam, ktoré nie sú podstatné a ľudí zbytočne rozdeľujú.

Samozrejme, niektorí kandidáti tému uniesli a zneužili ju, aby si strašením nahnali lacné body.

Ak ponecháme zlé úmysly bokom, psychologický výskum vysvetľuje, prečo nám tak veľmi záleží aj na týchto „zbytočnostiach“, ktoré sú pre výkon úradu prezidenta nepodstatné.

Klebety

Šírenie klebiet o osobnom živote prezidentských kandidátov a ich rodinných príslušníkov je pre zainteresovaných síce nepríjemné, no ak pominieme tento negatívny aspekt, ide o vysoko cenenú sociálnu zručnosť, ktorá nám pomáha orientovať sa vo svete.

Predstavte si pravekého lovca, ktorý by sa nezaujímal o členov skupiny, s ktorými by sa chystal na lov. V takom prípade by mu hrozilo, že by sa ocitol v jednej bande s „čiernym pasažierom“, ktorý by sa pred nebezpečným zvieraťom schoval na bezpečnom mieste, no potom by si z úlovku zobral najväčší kus mäsa.

Záujem o (osobné) životy ľudí v našom okolí nám pomáha eliminovať takéto chyby – ak viete, že v minulosti sa praveký Fero alebo Jana nezachovali práve spravodlivo, je pomerne rozumné, že sa na lov vyberiete s inou partou. 

Politici či celebrity sa síce môžu čudovať nášmu záujmu o ich osobné životy, no pre voličov ide o pomerne efektívny spôsob, ako sa vyznať vo svete. Klebety plnia aj tú užitočnú funkciu, že nás odrádzajú od správania, ktorému sa spoločnosť posmieva. Rozhorčenie nad (morálnym) prehreškom celebrity či politika tak slúži ako upozornenie, aby sme sa podobnému správaniu vyhli, lebo skončíme na pranieri rovnako ako oni.

Morálka, jadro identity

Pomerne obsiahly výskum ukazuje, že morálka tvorí jadro našej identity. To by mohlo vysvetľovať, prečo nám tak veľmi záleží na etických postojoch prezidentských kandidátov, hoci nepredstavujú zákonodarnú moc a nebudú hlasovať o zákonoch o citlivých témach, ktoré sa týkajú viery, homosexuálov, potratov či rodovej rovnosti.

Téme morálky ako jadra identity sa intenzívne venuje psychologička Nina Strohmingerová z univerzity v Pennsylvánii. V roku 2014 vydala článok, v ktorom si ľudia mali predstaviť bývalého priateľa – volajme ho Peter –, ktorého 40 rokov nevideli.

Účastníci experimentu dostali dlhý zoznam zmien, ktoré ich priateľ za uvedený čas prekonal a týkali sa jeho pamäti, osobnosti, túžob, morálky a mnohých iných vecí.

Psychologička sa ľudí pýtala, za akých okolností by to už nebol Peter, na akého sa pamätajú. Ukázalo sa, že respondenti prevažne hovorili o zmenách morálnych postojov – čiže ak si Petra pamätali ako vášnivého obhajcu potratov, no teraz bol ich vášnivým odporcom, v najväčšej miere si mysleli, že to je „iný“ Peter ako v minulosti.

V inom experimente z rovnakej štúdie si ľudia mali predstaviť niekoho z budúcnosti – volajme tú osobu Jana –, ktorá utrpí po autonehode vážny úraz hlavy, ktorý si vyžiada transplantáciu mozgu.

Ľudia opäť dostali celú škálu možností, ako sa Jana po operácii zmenila (strata pamäti, strata túžob, strata schopnosti rozpoznávať dobré a zlé a iné) a zase sa ukázalo, že zmenu v oblasti morálky ľudia považovali za Janinu najväčšiu zmenu.

Kedy to už nie je on/a

V novšom výskume z roku 2015 sa Strohmingerová pýtala rodinných príslušníkov pacientov s neurodegeneratívnymi ochoreniami ako Alzheimerova choroba, amyotrofická laterálna skleróza a frontotemporálna demencia na to, aké zmeny považujú za najvýznamnejšie, čo sa týka ich osobnosti.

Aj tu sa ukázalo to, čo predtým – zmeny v oblasti morálky ľudia v najväčšej miere spájali so zmenou celkovej osobnosti pacienta. Takže ak jedinec nebol taký priateľský, čestný či spravodlivý ako pred chorobou, v najväčšej miere si mysleli, že to už „nie je on“.

Etika skoro ako fakty

Na morálnych postojoch nás a iných nám záleží až tak, že ich považujeme (skoro) za rovné faktom. V štúdii z roku 2008 ľudia hodnotili tvrdenia zo štyroch kategórií: fakty (Žilina leží na sever od Bratislavy), etika (vykradnutie banky je morálne zlé), vkus (Frank Sinatra je lepší spevák ako Jožo Ráž) a spoločenské normy (pyžamo je nevhodný spoločenský odev).

Účastníci experimentu posudzovali, ako veľmi považujú uvedené tvrdenia za pravdivé, nepravdivé alebo za vyjadrenie názoru.

Ukázalo sa, že morálne tvrdenia označovali za skoro rovnako objektívne ako fakty.

Morálne pobúrenie a reputácia

Otázkou je, prečo sa tak veľmi zaujímame o morálne postoje iných. Drobná časť odpovede zrejme spočíva v tom, že sme spoločenské tvory a od života v komunite sme bytostne závislí. Ak by sa náš praveký predok narobil pri love potravy, no potom by sa nezaujímal o to, či si nespravodlivý Fero alebo Jana vezmú väčšiu porciu, než si zaslúžia, ostatní by ho ošklbali. Preto je užitočné, ak si dávame pozor na to, či sú druhí lojálni, spravodliví či ostatným ubližujú a podobne.

Ďalším čriepkom do odpovede je, že morálne pobúrenie zo správania, ktoré považujeme za nevhodné, je signálom o tom, kam patríme a čo sme za človeka. Ak sa rozčúlime na kolegu, ktorý si dostatočne neplní svoje pracovné úlohy alebo kradne firemný majetok, dávame tým vlastne najavo, že nie sme ako on, pretože sme spoľahliví a lojálni.

Z krátkodobého hľadiska síce môžeme stratiť, lebo prídeme o priateľa, no z dlhodobého hľadiska môžeme veľa získať – bude sa o nás šíriť pozitívna reputácia a keď sa vo firme bude povyšovať, zrejme si spomenú aj na nás.

Takže, nečudujme sa voličom, ak sa zaujímajú aj o osobný život a morálne postoje prezidentských kandidátov. Je to preto, že tak funguje ľudská myseľ.