Amerika je náš hlavný spojenec, aj keď sa to všetci boja vysloviť, vraví Ondrejcsák

Na ministerstve obrany, ktoré ovláda už otvorene prokremeľská SNS, má za úlohu pretláčať euroatlantické smerovanie. Štátny tajomník Róbert Ondrejcsák (nominant Mosta-Híd) v rozhovore hovorí o fungovaní rezortu obrany, o rokovaniach so Spojenými štátmi aj o svojom konflikte s ruskou ambasádou.

Mali by sme prijať peniaze, ktoré Slovensku ponúkajú USA?

Ako povedal premiér Pellegrini: pokiaľ tá spolupráca neohrozí našu suverenitu, boli by sme viete čo, keby sme ju odmietli. Celá debata sa totálne odchýlila od podstaty až na úroveň fake news a konšpirácií, čo ma veľmi trápi. Ak sa pýtate, čo by sme mali robiť, tak by sme mali rokovať v súlade s našimi záujmami a nestrašiť ľudí nezmyslami.

USA ponúkajú investície za 105 miliónov dolárov do vojenských letísk Kuchyňa a Sliač. Politici z SNS vyhlásili, že ich nepotrebujeme. Potrebujeme ich teda alebo nie?

Keď na ministerstve hovoríme o investíciach do vojenskej infraštruktúry, tak niekedy je problém aj položka 20-tisíc eur. Naša infraštruktúra je v žalostnom stave, na jej rozvoj dávame zlomok toho, čo by sme potrebovali. A to sa premieta aj do nespokojnosti vojakov. Mimochodom, ministerstvo obrany chce v súčasnosti zvýšiť platy príslušníkov ozbrojených síl o 300 eur mesačne. To je nepochybne krok dobrým smerom, ktorý podporujem. Keď však necháme vojaka pracovať v budovách, do ktorých zateká  a z ktorých odpadáva omietka, tak si tým nepomôžeme. V niektorých kasárňach by sme fakt nechceli žiť a pracovať. Nie je príjemné počuť, keď sa primátor mesta spýta, či by nebolo možné opraviť  vojenské budovy, lebo nepôsobia práve estetickým dojmom. Rozvoj infraštruktúry by mal byť jednou z troch kľúčových priorít: modernizácia, personál, infraštruktúra.

 Americká investícia by na tomto stave niečo zmenila?

Tak ďaleko zatiaľ nie sme. Zatiaľ nerokujeme priamo o týchto peniazoch, a už vôbec nie o nejakej stálej vojenskej prítomnosti, rokujeme o nastavení zmluvného rámca. Každopádne, pokiaľ sa na spolupráci dohodneme, tak nám to umožní využiť peniaze, ktoré by sme napríklad museli dať do modernizácie letísk, povedzme na opravy kasární v Trebišove, Leviciach alebo inde.

Čo za to Američania chcú?

V prvom rade je v záujme Američanov, v záujme našom, aj v záujme NATO, aby sme mali modernejšiu infraštruktúru a vďaka tomu sa vedeli efektívnejšie brániť. Hovorme už konečne otvorene: pokiaľ by vypukol konflikt, kto by nás bránil? Okrem nás samých by to boli spojenci na čele s USA. Slovensko by sa nebránilo samo, veď preto sme vstúpili do NATO. A aby nás mohli brániť spojenci, tak musia prísť na naše územie, ak je teda reč o veľmi extrémnom prípade vojenského konfliktu. No a pokiaľ by museli prísť na naše územie, tak by využívali aj našu infraštruktúru, a preto je v ich záujme, aby bola v lepšom stave. Pokiaľ naše letiská zostanú v súčasnom stave, v prípade vojenského konfliktu budú nami a spojencami aj tak využívané, akurát im to sťaží potenciálne obranné operácie.

Vieme však, že sa rokuje aj o výstavbe skladov na náhradné diely i skladov munície, ktoré by využívala aj americká armáda. SNS to považuje za problém. 

Potenciálne môže ísť o kompletnú prestavbu letísk Kuchyňa a Sliač. Ak niekto tvrdí, že sa rokuje primárne o muničných skladoch, tak zavádza verejnosť (na vybudovanie muničných skladov zúžil vo štvrtok túto tému podpredseda SNS Jaroslav Paška – pozn. red.). Tá investícia by pomohla, aby sme z letísk Kuchyňa a Sliač urobili letiská pre 21. storočie. Čomu pomôže, keď tú spoluprácu odmietneme, to naozaj neviem.

Mňa vyrušilo najmä porovnanie obrannej spolupráce s USA a sovietskej okupácie v roku 1968 (Paška prirovnal rokovania s USA k pozývaciemu listu Vasila Biľaka – pozn. red.). Môžeme mať rôzne názory na bezpečnostnú politiku, ale je odborne nesprávne a morálne neadekvátne porovnať okupáciu krajiny diktátorským režimom a potlačenie slobody v roku 1968 so slobodným rokovaním medzi dvomi demokratickými spojencami. To sú dva svety vzdialené o svetelné roky.

Výsledkom týchto rokovaní má byť Dohoda o obrannej spolupráci (DCA) medzi Slovenskom a USA. Podľa SNS vytvára predpoklady pre príchod amerických vojakov.

Prosím vás, už konečne pochopme, že americkí vojaci neprídu na Slovensko kvôli tomu, že budeme mať lepšie letiská. Veď to je postavené na hlavu, celá diskusia ide mimo reality. Americkí vojaci, podobne ako vojaci z iných štátov NATO, by k nám prišli v prípade, že vypukne konflikt. Toto predpokladajú spojenecké zmluvy, ktoré sme podpísali už pred pätnástimi rokmi pri vstupe do NATO. A takto to zostane bez ohľadu na to, či s Američanmi budeme rokovať alebo nie.

Už dávno skončili časy, keď sa naša armáda pripravovala na obranu bez spojencov. Keby vznikol konflikt, tak naša armáda bude bojovať v zostave so silami NATO. Takto je to nastavené už od vstupu do NATO a toto by už konečne mohli všetci pochopiť. Ešte raz to musím zopakovať. Americkí a ďalší spojeneckí vojaci by na naše územie prišli v prípade, keby bolo Slovensko napadnuté, a nie v prípade, že podpíšeme dohodu o obrannej spolupráci. Snáď sa nechceme vrátiť k fantazmagóriám z čias Mečiara o samostatnej kruhovej obrane Slovenska. My sme v NATO, spojenci nás budú brániť a my budeme brániť ich.

Podpredseda SNS Paška tvrdí, že v americkom návrhu sa hovorí o tom, že by na časti našich základní platila americká jurisdikcia a o tom, že niektoré objekty by boli pod americkou kontrolou.

Tak si teda vysvetlime, ako ten proces prebieha. Rokovania tohto typu Američania vedú alebo viedli aj v iných štátoch. Na začiatku predložia nejaký štandardný návrh, ktorý slúži ako odrazový mostík. Potom sa rokuje a s každým štátom sa vyrokuje konečná a špecifická podoba zmluvy. V každom štáte sa dohoda musí prispôsobiť miestnej legislatíve a toto je absolútne kľúčové pre pochopenie celej témy. Prítomnosť zahraničných vojakov na našom území môže schváliť len slovenská vláda a parlament. Takto to vyplýva z našich zákonov a takto to aj zostane. Dobre to vedia aj Američania a nežiadajú nás, aby sme tento princíp zmenili. Nech už bude dohoda akákoľvek, nech už tie rokovania budú pokračovať alebo nie, o prítomnosti zahraničných vojakov na našom území bude aj naďalej rozhodovať slovenská vláda a parlament.

Takže SNS tomu nerozumie?

Ja za seba môžem len zopakovať, že o príchode amerických alebo akýchkoľvek iných vojakov na naše územie nerozhoduje žiadna dohoda typu DCA, ale parlament. Po podpise dohody sa môžeme rozprávať o peniazoch na vylepšenie našej infraštruktúry, ktorú by využívali naše aj spojenecké jednotky. Ale ešte raz: či sem jednotky prídu, nezávisí od toho, či budeme mať moderné letiská, ale od toho, či sa dramaticky nezhorší bezpečnostná situácia.

Čím si teda vysvetľujete to, čo sa deje v koalícii? 

Z môjho pohľadu je tá situácia jednoznačná: rokujeme o podmienkach spolupráce s naším najdôležitejším spojencom. Či sa nám to páči, alebo nie, USA sú náš najdôležitejší vojenský spojenec. Ja až žasnem, že sa to dnes už skoro každý bojí vysloviť. Pritom v Európe nenájdete štát NATO, pre ktorý by USA neboli najdôležitejším garantom bezpečnosti. Pre niekoho je možno užitočné vyvolávať hystériu a strašiť Amerikou, ale toto je exaktná veda. Hovorí sa tomu stratégia. Slovensko je súčasťou kolektívnej obrany NATO, USA sú vojensky najsilnejším členom NATO, preto sú náš najdôležitejší spojenec. Toto nie je žiadny uhol pohľadu, toto je pomenovanie faktu. Ja sa dvadsať rokov venujem bezpečnostným otázkam, toto je moja odborná kompetencia, som zvyknutý opisovať fakty. Nebudem teraz tieto fakty skrývať len pre to, že niekomu sa nepáčia.

Sú USA takýmto spojencom aj pod Donaldom Trumpom?

Treba jasne povedať, že spojencom Slovenska nie je Donald Trump a nebol ním ani Barack Obama a nebude ním ani ďalší americký prezident. Spojencom Slovenska sú Spojené štáty a nie jednotliví americkí prezidenti. My sme všetci viazaní spojeneckou zmluvou, dohodou o kolektívnej obrane a v rámci NATO sú Washington a Bratislava spojencami, ktorí si v prípade núdze pomôžu. To neznamená, že máme podobné názory na všetko, lebo ani nemáme, ale ako spojenci sa môžeme na seba spoliehať.

V piatok poobede sa má kvôli tejto téme stretnúť premiér Pellegrini s ministrom zahraničia Lajčákom a ministrom obrany Gajdošom. Čo bude ďalej? Rokovania s USA ukončíme?

Zdravý rozum hovorí, aby sme rokovali ďalej a pokúsili sa dohodnúť čo najvýhodnejšie podmienky. Keď sa to podarilo pobaltským štátom, keď sa to podarilo Maďarsku, verím, že to dokážeme aj my.

Práve Maďarskom argumentuje aj Andrej Danko. Narozdiel od vás, že Maďari majú s tou spoluprácou problém.

Maďarsko viedlo dlhé a tvrdé rokovania s USA a nakoniec tie rokovania na politickej a odbornej úrovni dokončili. V súčasnosti prebieha schvaľovací proces na ich vnútroštátnej úrovni, čo je štandardný postup, nás sa to už netýka. Môžeme sa však samozrejme inšpirovať bilaterálnymi rokovaniami, veď Maďarsko je v podobnej situácii ako my.

Snaží sa Andrej Danko o zmenu „geopolitického ukotvenia Slovenska“, ako to naznačilo ministerstvo zahraničia? 

Ja tu nie som preto, aby som špekuloval o motiváciách politikov, ale aby som presadzoval, a v prípade potreby aj bránil, naše euroatlantické a európske ukotvenie. A keď treba, tak aby som sa aj ozval, viď môj vlaňajší komentár pre váš denník. Zmena geopolitického ukotvenia je veľmi vážna vec, je to dlhodobá záležitosť. Jedna politická strana, nech by bola akákoľvek silná, nedokáže zmeniť niečo, čo sa tu budovalo dvadsať rokov. Na takýto posun je potrebná dramatická zmena v názoroch ľudí, je potrebná zmena v názoroch odbornej elity a v neposlednom rade aj politická väčšina.

A tak ďaleko zatiaľ nie sme?

V prieskumoch stále väčšina Slovákov schvaľuje členstvo v NATO a prevažná väčšina ľudí schvaľuje členstvo v EÚ. Odborná komunita, čím myslím skutočných odborníkov a nie nejakých fejkových, jednoznačne podporuje naše súčasné ukotvenie. A napokon ani medzi parlamentnými stranami nie je väčšina, ktorá by po niečom takom volala. Len by sme sa nemali báť my, verejní činitelia, otvorenejšie o týchto veciach hovoriť, otvorenejšie a intenzívnejšie to komunikovať, aby naozaj nenastala postupná erózia verejnej mienky.

No dobre, a snaží sa o to Andrej Danko?

Platí to, čo som vyššie povedal. Ja som z peňazí daňových poplatníkov platený, aby som presadzoval a chránil euroatlantické ukotvenie Slovenska, nie aby som špekuloval o motiváciách politikov. Pre mňa je dôležité, či sa mi darí a aby sa posilňovala naša reálna bezpečnosť a aby sme boli dôveryhodným spojencom, a to sa nám, myslím, darí. Vyslali sme napríklad vojakov do Pobaltia, Slovensko sa vďaka tomu zúčastňuje najdôležitejšej operácie, ktorú dnes NATO vedie, na konkrétnu a reálnu obranu spojenca. Na európskej úrovni sme sa zapojili od iniciatívy PESCO, čo je spolupráca členských krajín EÚ v oblasti obrany. Vďaka tomu je Slovensko v maximálnej možnej miere integrované v rámci Európskej únie, keďže sme v eurozóne, v Schengene aj v iniciatívne PESCO.

Dankove cesty do Ruska a statusy Ľuboša Blahu na tom nič nemenia? 

Sú veci, ktoré môžeme vnímať ako problém, napríklad neschválenie nových strategických dokumentov v parlamente. Myslím si, že pätnásť rokov po vstupe do NATO by sme sa nemali báť v našich strategických dokumentoch otvorene pomenovať realitu, napríklad, že naša bezpečnosť závisí od spojeneckých záväzkov, alebo to, že došlo k ilegálnej anexii Krymu zo strany Ruska. Toto sú medzinárodne uznávané fakty, nie dojmy či názory. Napriek politickým diskusiám sa však reálna zahraničná a bezpečnostná politika Slovenska nemení.

Naozaj nemení?

Pozrite sa, na ministerstve obrany cezo mňa prechádzajú stanoviská, ktoré tlmočí náš minister na rokovaniach ministrov obrany EÚ a NATO. V týchto stanoviskách pred spojencami striktne držíme proeurópsku a proatlantickú líniu. Popri tom robím intenzívnu strategickú komunikáciu smerom k verejnosti, pravidelne dávam rozhovory do médií, píšem komentáre, som aktívny na Facebooku. Od svojho nástupu v roku 2016 som prešiel všetky slovenské univerzity, na ktorých sa vyučuje politológia, od Prešova cez Trenčín po Bratislavu. Pri každej príležitosti jasne hovorím, kam Slovensko patrí, a argumentujem faktami a číslami. Čo sa týka statusov poslanca, viete, ja som seriózny človek a nemám čas a ani chuť sa zaoberať facebookovým hejtom, nie je to moja úroveň.

Vy osobne ste sa nedávno stali stredobodom sporu s ruskou ambasádou. Ruskí diplomati kritizovali váš komentár v denníku SME a nepriamo odporučili ministerstvu vašu výmenu. Čo tým ambasáda smerovala?

Neviem, čo tým sledovali, ale čokoľvek chceli dosiahnuť, dosiahli opak. Slovensko ukázalo, že je sebavedomá krajina, ktorá si nenechá diktovať, ako to bolo pred rokom 1989, a že nie sme ruským vazalom. Ministerstvo zahraničia si predvolalo ruského veľvyslanca, čo je v diplomacii považované za veľmi silný signál. Ruské vyhlásenie odsúdila väčšina parlamentných strán, odborná komunita, osobnosti, malo to odozvu v médiách, podľa mňa na to krajina a spoločnosť zareagovala adekvátne. Aj na tomto mieste by som sa chcel poďakovať za veľmi intenzívnu a širokú podporu.

Ministerstvo obrany, kde pôsobíte, na to nereagovalo. Označilo to za váš súkromný spor. 

Inú reakciu som po doterajších skúsenostiach na rezorte obrany nečakal. Je dôležité povedať, že to nebol spor ambasády s Róbertom Ondrejcsákom ako súkromnou osobou. To bol verbálny útok ruského veľvyslanectva na oficiálneho predstaviteľa Slovenskej republiky. Niečo také sa tu nestalo tridsať rokov. Je neprijateľné, aby sa takto vyjadroval akýkoľvek veľvyslanec o štátnom tajomníkovi suverénneho štátu, a je jedno, či je to veľvyslanec Ruska, USA alebo Brazílie. Sme suverénny štát a nie niečia gubernia. Niektorí hovoria, že načo Rusko provokovať, načo písať také články. Ale nemali by sme sa báť opísať realitu, nie? Navyše ja som štátnym tajomníkom ministerstva obrany, tak o čom mám písať, ak nie o bezpečnosti, o motýľoch či filatelii?

Budúci týždeň bude 15 rokov od vstupu Slovenska do NATO. Je dôležité si to pripomínať?

Považujem to za jeden z dôležitých míľnikov novodobej histórie Slovenska spolu so vstupom do EÚ. Členstvo v týchto organizáciach je inštitucionálnym vyjadrím nášho prozápadného ukotvenia. Je preto dôležité, aby sme si povedali, že NATO je hlavným garantom bezpečnosti a členské štáty NATO sú spojencami, od ktorých v extrémnych situáciách môže závisieť naše prežitie, hoci s nimi nemusíme vo všetkom súhlasiť. Preto aj tak otvorene hovorím, že USA sú naším spojencom, podobne ako je naším spojencom Poľsko alebo Česká republika. Sú to spojenci, a to je viac než partneri alebo susedia. Zároveň však musíme mať odvahu sformulovať naše záujmy v rámci NATO a tie presadzovať. Niektorí si ešte stále neuvedomili alebo si nechcú uvedomiť, že NATO a EÚ sme aj my.

Aké sú tie záujmy, o ktorých hovoríte?

Napríklad členstvo Ukrajiny a štátov západného Balkánu v EÚ a NATO, samozrejme pri splnení všetkých podmienok, ktoré sme museli splniť aj my. Toto je náš prvoradý záujem a nemôžeme čakať, že ho za nás budú presadzovať napríklad štáty z južnej Európy.

Bude si aj ministerstvo obrany pripomínať výročie vstupu do NATO?

Ministerstvo obrany žiaľ nie je veľmi aktívne, čo sa týka komunikácie tém súvisiacich s NATO. Dúfam, že toto výročie nezostane nepovšimnuté, najmä keď vieme, že napríklad 75. výročie SNP bude patrične oslávené. Ja si myslím, že vstup do EÚ a NATO boli nemenej dôležité v našej novodobej histórii.