Denník N

Srbská filmárka: Hrajte s priateľmi karty, aj keď volia politikov z iného sveta

Srbská filmárka Mila Turajlić. Foto - Facebook M. T.
Srbská filmárka Mila Turajlić. Foto – Facebook M. T.

„Tam, kde nie je dialóg, môže prísť vojna,“ odkazuje srbská filmárka Mila Turajlič.

Jej mama mala 2 roky, keď Titov režim zobral rodine časť bytu, v ktorom bývala. V dome, ktorý postavil starý otec, v byte, kde žili vyše 20 rokov, odrazu ostali zamknuté dvere.

Z druhej strany počuli zvuky, cítili vône z kuchyne, boli si vedomí, že tí druhí na ich rodinu, ktorá nesúhlasila s režimom, zrejme donášali. Ani po páde komunizmu sa v byte nič nezmenilo. Dvere ostali zatvorené, jej mama sa ich nikdy nepokúsila otvoriť. Pritom z okien bytu sledovala a priamo na uliciach Belehradu zažívala rodina zlomové momenty. Občiansku vojnu, rozpad federácie, sankcie, bombardovanie, revolúciu. Dvere však stále zostali zatvorené. Po celých 70 rokov.

Príbeh rozdeleného bytu, nazvaný „Druhá strana všetkého“  (Druga strana svega) je metaforou na Srbsko. Jeho autorka, Mila Turajlič, do hlavnej úlohy „obsadila“ svoju mamu, známu disidentku, mierovú aktivistku, členku hnutia Otpor, na krátko i političku, Srbijanku Turajličovú.

Za film získala viacero ocenení vrátane za Najlepší dokumentárny film na festivale IDFA, bol premietaný v mnohých častiach sveta, odvysielala ho aj HBO.

Film ste točili 5 rokov, dlhý čas, vaša mama vraj ani nevedela, že bude hlavnou postavou.

Ja sama som najskôr nevedela, akú veľkú úlohu mama dostane a o čom presne film bude. To som zistila, až keď bol film hotový. Dokonca som ho aj na istý čas odložila, uvedomila som si, že nie som naň dostatočne zrelá, a až keď som natočila iný dokument, vrátila som sa do bytu, k mame a dokončila ho.

Čo ste sa sa naučili pri filmovaní o svojej mame, o sebe o svojej krajine?

Mamu som nasledovala v jej aktivitách od detstva, ona pred nami nič neskrývala, keď s niekým telefonovala, nestíšila hlas. Takže som ani neočakávala, že nájdem niečo zásadné iné. Prvý cieľ bol prerozprávať príbeh mojej krajiny tak, ako som ho ja zažila a poznala. A postupne, ako som sa mamy pýtala na jej rozhodnutia, ako a prečo sa k rôznym situáciám postavila, sa ona začala obracať na mňa a pýtať sa na postoje mojej generácie. Takže je to aj príbeh, v ktorom sa pokúšam odpovedať, aký postoj zaujať k svojej krajine a či politický boj stojí za to.

A vaša odpoveď je?

Moja odpoveď je môj film. Som filmárkou, lebo jazyku, ktorým hovorí súčasná politika, neverím. Je zneužívaný, prázdny. Preto som sa rozhodla hovoriť jazykom filmu, ako to ja vidím a čo si myslím, aké hodnoty zdieľam.

Vy ste však študovali politológiu, aktívne ste sa zúčastňovali na politickom živote, ste z rodiny, kde to žilo politikou, kde nastal ten moment obratu?   

To je pravda, na svoju prvú demonštráciu som šla v 12 rokoch, bolo to v r. 1991, keď sa začala vojna v Juhoslávii a mnoho študentov protestovalo. Mimochodom, na ulici som narazila rovno na mamu, ktorá tam bola tiež,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Kultúra, Svet

Teraz najčítanejšie