Denník N

Čo sme robili pred 30 rokmi: Ako prišiel začiatok konca

V téme Čo sme robili v roku 1989 zverejňujeme osobné spomienky Martina M. Šimečku a jeho hostí na udalosti a zážitky v priebehu roka, v ktorom padol komunistický režim, hoci takmer nikto nepredvídal, že sa to stane.

Míting Za slušné Slovensko 21. februára 2019, prvé výročie vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. 25 000 účastníkov, ale mne sa to zdá podľa hustoty viac.

Najväčší piskot odznie pri menách Danko, Matečná, Bugár. Vybaví sa mi Lajos Grendel, ktorý pred pár dňami zomrel, a november 1989. Pýta sa, či ho námestie nevypíska, keď bude hovoriť po maďarsky. Hovorím mu: „Lajos, dnes námestie nevypíska nikoho“. Nevypíska.

Lajos zíde celý šťastný z tribúnky a vtedy si uvedomím traumu Maďarov, že nemôžu používať verejne svoj jazyk. Bola to výnimočná chvíľa, už o chvíľu sa na tom istom námestí bude skandovať slovenský jazyk bez výnimky. Ale tak ďaleko ešte nie sme.

Ešte stále sme na Námestí SNP 21. februára 2019, kde vypískajú Bélu Bugára. Nie preto, že je Maďar, ale preto, že sa dal dokopy s Dankom a Matečnou. Míting moderuje ako vždy Juraj Šeliga s Karolínou Farskou. Karolína stála pred niekoľkými dňami na zastávke trolejbusu. Zastalo pri nej auto a šofér jej hrozil ako „Sorosovmu dievčaťu“.

Ako v roku 1991, keď nám na uliciach hrozili mečiarovci päsťami a div nám nerozkopali tváre.

Keď Fedorovi Gálovi napľuli do piva a Fera Mikloška napadli za bieleho dňa pred bránou jeho domu.

Keď mi rozkopali bránu garáže, prepichli pneumatiky a bili naše deti. Vybavuje sa mi zahanbenie, ktoré som vtedy pociťoval za tých, čo nijakú hanbu necítili.

Tiahli vtedy s Mečiarom, opojení budúcou mocou. Ale tak ďaleko ešte nie sme.

V novembri 1989 sme stále všetci spolu na Námestí SNP. Jedni ako tváre námestia, iní ako jeho mysle. Všetci sme tvorili spoločné telo, ako Théseova družina, vyslobodzujúca Ariadnu z krétskeho labyrintu.

Stojím dnes na námestí a možno pociťujem ešte väčšie zahanbenie ako v roku 1991.

Milan Kňažko nám dodnes neodpustil svoje vtedajšie zlyhanie a tvrdí, že vtedy, v roku 1991 nemohol vedieť, ako sa vyvinie Mečiar, lebo keď mladý Hitler maľoval obrázky, tiež nik netušil, akú skazu vytvorí.

Lenže Mečiar vtedy nebol mladý Hitler, bol rozvinutý v plnej kráse, a videla to väčšina vo VPN. Pamäť herca, opakujúca cudzí text, je stále dobrá, pamäť tribúna aj dnes memoruje naučené frázy o politbyre VPN.

Nepamätá si už, ako dostával u nás doma chlebíčky, keď sme po voľbách v roku 1990 zvažovali, koho navrhneme Slovenskej rade VPN na funkciu predsedu vlády.

Nepamätá si, ako vtedy vehementne na Rade VPN presadzoval za predsedu vlády Mečiara proti Stračárovi, ale počula to celá kinosála. Nepamätá si ani to, ako ho s ostatnými ministrami za VPN prilákala Mečiarova potkaniarska píšťala na Kamenný mlyn, aby ho podporil proti Václavovi Havlovi.

Zato sa veľmi dobre pamätá na to, čo sa nikdy nestalo a s presvedčivosťou herca hovorí, že Fedor Gál paktoval s Mečiarom pri zneužívaní archívov ŠtB, čo bola vtedy trestná činnosť.

Bol to nezmysel vtedy, a o to väčší nezmysel je to dnes. Vtedy to bolo bolestné, dnes je to možno už len trpké, trpkejšie ako vtedy, keď sa naši bývalí ministri drali s Mečiarom k moci.

Stojím 21. februára 2019 na Námestí SNP a držím palce iniciátorom mítingov Za slušné Slovensko, aby sa im neprihodilo nič také ako nám.

Chce to len slušnosť, ako to stálo už na lístkoch v rukách ľudí na jeseň roku 1991 na Námestí SNP.  Ale tak ďaleko ešte nie sme. Sme ešte len v rokoch Gorbačovovej perestrojky.

V roku sklamania, že Gorbačov, ktorý dal do pohybu Sovietsky zväz, nepovedal pri návšteve v Prahe v roku 1987 nič, čo by nám dalo nádej na to, že zmeny sú možné aj v Československu, v ktorom sa predsa v roku 1968 odohrávalo to, čo v čase glasnosti v Moskve.

Vtedy, v tom roku 1987 však Gorbačovov Sovietsky zväz nemal kto obsadiť, ako obsadili sovietske tanky v roku 1953 Berlín, v roku 1968 Prahu a Bratislavu a v roku 1980  sebaokupáciou Varšavu. Moskvu obsadí až po roku 2000 Vladimír Putin, no to už nebude Sovietsky zväz, ale Rusko.

Medzitým sme sa posunuli do roku 1988. Začínalo sa napĺňať, o čom som bol už dlhšie presvedčený. Že sa k sebe budeme približovať z dvoch strán a začneme vytvárať spoločný pohyb. Z jednej strany z občianskeho, kresťanského disentu a z undergroundu, vytesnených za hranice režimu, z druhej z otvoreného prostredia ochrancov prírody, umelcov, vedcov, pedagógov, maďarských liberálov, rockových muzikantov.

Ešte sme sa poväčšinou nepoznali, ale už sme sa cítili. Chodili k nám do ústavu ochrancovia životného prostredia, ekonómi a sociológovia,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Čo sme robili v roku 1989

Teraz najčítanejšie