Denník N

Celý život som neznášala behanie, po päťdesiatke som sa rozhodla to zmeniť

Ilustračné foto - Flickr.com/Harry Metcalfe
Ilustračné foto – Flickr.com/Harry Metcalfe

Na behaní je krásne to, že je celkom samotárske – nikto nemusí vedieť, koľko vám to trvalo. Že to bola celá večnosť? Na tom nezáleží, pre ostatných ste zabehli päť kilometrov.

[Diskutujte s odborníkmi na pohyb a stravovanie vo facebookovej skupine Pohyb a zdravá strava – rady, tipy a odporúčania.]

Píše Anne Midgettová, článok zverejňujeme so súhlasom The Washington Post

Vlani vo februári som si obula tenisky a išla sa prebehnúť prvý raz po tridsiatich rokoch.

Ak poviem, že nie som práve bežkyňou, bude to veľmi mierne pomenovanie mojej celoživotnej antipatie k fyzickej aktivite. Cvičenie ma nikdy nezaujímalo, prinajlepšom som sa mu venovala nepravidelne v snahe prinútiť telo, aby trochu ubralo na objeme.

Keď som sa pokúšala behať naposledy, bola som ešte na univerzite. V jedno popoludnie som sa vybrala na bežecký okruh v pestrom športovom oblečení. Dychčala som už cestou k štadiónu, pichalo ma v boku, tak som predčasne zastavila, vrátila sa do internátu a išla si radšej zaplávať.

Zrazu som však mala vyše päťdesiat rokov, cítila som sa ťažko a bola som z formy. Začala som behať v teniskách, ktoré som si kúpila pred dvadsiatimi rokmi, keď som chodila na lekcie tenisu. Dychčala som už na chodníku, pričom ma prepadala proustovská vlna nešťastných spomienok z minulosti.

Aplikáciu si stiahnem hocikedy

Dôvodom môjho rozhodnutia začať behať boli

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Cesta k zdraviu

Radíme športovcom

Zdravie

Teraz najčítanejšie