Denník N

Celý život som neznášala behanie, po päťdesiatke som sa rozhodla to zmeniť

Ilustračné foto - Flickr.com/Harry Metcalfe
Ilustračné foto – Flickr.com/Harry Metcalfe

Na behaní je krásne to, že je celkom samotárske – nikto nemusí vedieť, koľko vám to trvalo. Že to bola celá večnosť? Na tom nezáleží, pre ostatných ste zabehli päť kilometrov.

Píše Anne Midgettová, článok zverejňujeme so súhlasom The Washington Post

Vlani vo februári som si obula tenisky a išla sa prebehnúť prvý raz po tridsiatich rokoch.

Ak poviem, že nie som práve bežkyňou, bude to veľmi mierne pomenovanie mojej celoživotnej antipatie k fyzickej aktivite. Cvičenie ma nikdy nezaujímalo, prinajlepšom som sa mu venovala nepravidelne v snahe prinútiť telo, aby trochu ubralo na objeme.

Keď som sa pokúšala behať naposledy, bola som ešte na univerzite. V jedno popoludnie som sa vybrala na bežecký okruh v pestrom športovom oblečení. Dychčala som už cestou k štadiónu, pichalo ma v boku, tak som predčasne zastavila, vrátila sa do internátu a išla si radšej zaplávať.

Zrazu som však mala vyše päťdesiat rokov, cítila som sa ťažko a bola som z formy. Začala som behať v teniskách, ktoré som si kúpila pred dvadsiatimi rokmi, keď som chodila na lekcie tenisu. Dychčala som už na chodníku, pričom ma prepadala proustovská vlna nešťastných spomienok z minulosti.

Aplikáciu si stiahnem hocikedy

Dôvodom môjho rozhodnutia začať behať boli

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Cesta k zdraviu

Radíme športovcom

Teraz najčítanejšie