Denník N

Trochu iné poučenie z prvého kola prezidentských volieb

Autorka je poslankyňa Európskeho parlamentu za Smer

Prvé kolo prezidentských volieb na Slovensku nám okrem radosti z postupujúcich prinieslo aj inú správu. Týka sa masívnej podpory  kandidátov antisystémových a extrémistických síl, ktorí získali viac ako pol milióna z odovzdaných platných hlasov.

Rast popularity takýchto politikov či politických subjektov zďaleka nie je len slovenským špecifikom. Ide, bohužiaľ, o globálny fenomén, pričom spoločným znakom je, že prichádzajú s programom a prísľubmi, o ktorých už vopred vedia, že ich nebudú vedieť uskutočniť.

Neustále spochybňovanie súčasnej spoločnosti podávajú ako jedinú správnu cestu, ako si zabezpečiť priazeň voličov a ich hlasy vo voľbách. Okoreňujú to klamstvami, zdieľaním hoaxov či vytváraním alebo preberaním rôznych konšpiračných „hrôz“. Pomáha im však aj naša rezignácia na vysvetľovanie, ale aj načúvanie tým ľuďom, ktorí sa na dianie v spoločnosti pozerajú inak.

Ide predovšetkým o tú časť populácie, ktorej očakávania spojené s fungovaním liberálnej demokracie na Slovensku neboli z rôznych príčin naplnené. Nepozdáva sa im pevné ukotvenie krajiny v európskych a euroatlantických štruktúrach, mnohí sa možno aj s istým sentimentom pozerajú do minulosti. Necítia dostatočne to, že sa krajine darí, že je úspešná a naopak, sú mnohokrát sklamaní z vlastného ekonomického postavenia a vyhliadok do budúcnosti.

Často ani neočakávajú, že ich politickí favoriti vyriešia ich problémy, pretože tí im vlastne žiadne reálne riešenia neponúkajú. Stačí im však zdanie, že niekto hovorí ich jazykom a dokáže lepšie interpretovať pocity ich vlastnej frustrácie. Mnohí sme skúšali s nimi komunikovať, ale nakoniec sme rezignovali a nechali ich napospas zlu. Nechcelo sa nám čítať nadávky, urážky, zlú gramatickú kompozíciu, a tak sme po nejakom čase prešli od argumentov k vysmievaniu sa za používanie klávesnice capslock, „hrúbky“ a ku konštatovaniu, že s „fašistami“ sa neoplatí diskutovať. Tiež som to robila a dnes to považujem za chybu. Týmto postojom sme totiž pomohli vytvoriť akúsi alternatívnu „šedú zónu“.

Väčšina z našich spoluobčanov totiž zďaleka nie je autentickými prívržencami extrémistov či antisystému. Platí to zároveň nielen pre Slovensko. Bolo by preto veľmi nesprávne ich všetkých nálepkovať a naďalej vyčleňovať na okraj spoločnosti, do priestoru, ktorého jedinou šancou na prežitie je pridávať len ďalšie zlo a nenávisť a tváriť sa zároveň, že tieto nálady sa začnú akosi samovoľne vytrácať.

V roku 2016 získala extrémistická ĽSNS osem percent pri volebnej účasti 59,8 percenta vo voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky. V prvom kole prezidentských volieb v roku 2019 to však bolo pri volebnej účasti 48,7 percenta približne desať percent pre lídra extrémistov a ďalších takmer 15 percent pre samozvaného predstaviteľa antisystému, ktorý však doposiaľ dokázal zo súčasného systému veľmi dlho a skutočne dobre benefitovať.

Neznamená to, samozrejme, že štvrtina voličov by dala svoj hlas v parlamentných voľbách fašistickej strane. Protestných strán a hnutí, ktoré čerpajú z antisystémovej rétoriky, máme predsa už v dnešnom parlamente viac ako dosť. Je to však skutočne alarmujúce číslo. Preto musí byť spoločnou ambíciou nás všetkých demokraticky zmýšľajúcich a aktívnych ľudí, bez ohľadu na to, s ktorou stranou či hnutím sympatizujeme, vrátiť naspäť do diskusie predovšetkým tých, ktorí sa neidentifikujú s radikálnymi myšlienkami.

Musíme sa snažiť lepšie im načúvať, poznávať ich obavy, potreby a očakávania, ktoré od svojich politických zástupcov oprávnene majú. Veľkú úlohu v tomto zohrávajú aj médiá a spôsob, akým verejnosť informujú. Súčasťou daného úsilia je aj potreba udržania sociálneho zmieru a budovania sociálne spravodlivejšej spoločnosti. Ich narušenie by totiž viedlo len k ďalšiemu príklonu ľudí k extrémizmu.

Poučenie z toho vyplýva aj pre súčasnú politickú situáciu na Slovensku. Predovšetkým vládne strany na čele so Smerom-SD sú totiž prakticky neustále spochybňované a označované tými najnegatívnejšími pomenovaniami, a to často bez ohľadu na ich reálne činy. To je problém pre fungovanie zdravej politickej súťaže, pretože je potom veľmi ťažké rozlišovať, čo je skutočné a reálne nebezpečenstvo pre fungovanie tejto spoločnosti. Tým je pritom rozhodne najmä krajná pravica a extrémizmus, ktoré si následne mnoho ľudí vyberá za svoju alternatívu.

Prezidentské voľby 2019

Teraz najčítanejšie