Zneužívanie detí je minimálne také zlo ako korupcia

Za posledný rok sa v našej krajine veľa udialo. Začalo sa jasnejšie pomenúvať zlo, viacerým ľuďom sa rozviazali jazyky a prehovorili o neprávostiach, prestali sa tváriť, že sa nedejú alebo že sa s tým nedá nič robiť. Dostali podporu od veľkej časti verejnosti, ktorá oceňovala ich statočnosť, odvahu aj pripravenosť ísť s kožou na trh. Prehovorili preto, lebo po dramatických udalostiach z jari minulého roka sa už na zlo nechceli ďalej pozerať, pohlo sa v nich svedomie, profesionálna česť, možno ich inšpiroval príklad kolegov. A možno sa len celkom jednoducho prestali báť.

Sexuálne zneužívanie dieťaťa je zlo. Rovnako ako manipulácia s ním s cieľom podrobiť si ho, ovládnuť ho, nahovoriť mu, že intímnosti v pubertálnom veku s človekom, ktorý je o dosť starší, vplyvnejší a môže mu pomôcť napríklad dostať sa na vysnívanú školu, sú v poriadku. Zlo je aj prizerať sa tomu, odvracať oči, vydávať to za nový normál. Hlavne ak to robia dospelí, ktorým musí byť jasné, že boli prekročené mnohé hranice.

Katarína Danová sa podľa svojej výpovede ocitla v takejto situácii, keď mala 13 rokov. Prehovorila o tom verejne a v Denníku N ona a odborníčky vysvetlili, prečo po šestnástich rokoch a prečo to predtým zaprela a nahovorila aj svoju kamarátku, aby mlčala.

O tom, čo všetko sa odohráva v hlave a duši dieťaťa, ktoré niekto blízky zneužil, sa v posledných rokoch aj v súvislosti so škandálmi v cirkvách, zábavnom priemysle, športe či zariadeniach pre deti popísali celé state. Štatistiky hovoria, že väčšina obetí, ak prehovorí, prehovorí v dospelosti, zvyčajne 8 až 15 rokov po tom, čo boli zneužité.

Poškodení a poškodené mlčia, lebo sa hanbia, boja, aj preto, že boli v čase zneužívania deťmi a mnohé veci im ani nedošli. Tých 8 až 15 rokov na spracovanie hlbokej životnej traumy, na ktorú je dieťa často samo a nezriedka ho spochybňujú ho aj blízki ľudia, sa potom nezdá až taký dlhý čas.

Takmer všetci, čo s takýmito príbehmi prídu, sú napriek osvete vystavení a vystavené otázke, prečo to nepovedali vtedy, prečo sa s páchateľom opakovane stretávali a prečo menia svoje výpovede. To smeruje k ich spochybňovaniu, k obvineniam, že chcú niekomu zničiť život alebo chcú len pozornosť.

Dá sa predpokladať, že aj v prípade Kataríny Danovej sa ľudia budú neveriacky pýtať, budú spochybňovať, bagatelizovať, racionalizovať. Muž, ktorého označila za páchateľa, všetko popiera, hoci okrem jej svedectva sú k dispozícii aj ďalšie. Iná reakcia ako odmietanie sa zrejme ani nedala očakávať.

To však neznamená, že rovnako by sa mala zachovať aj verejnosť. Že by namiesto ocenenia odvahy a statočnosti mladej ženy mala útočiť na jej integritu, osobu a príbeh, ako sa často stáva. V prípadoch, ako je tento, platí prezumpcia statusu obete, čo je princíp, podľa ktorého „by sa oso­ba mala považovať za obeť bez ohľadu na skutočnosť, či bol páchateľ identifikovaný, zaistený, stíhaný alebo odsúdený, a bez oh­ľa­du na rodinný vzťah medzi nimi“.

Je to napísané v úradníckom jazyku európskych inštitúcií, ale dá sa to čítať aj tak, že by sme mali veriť obetiam zla a nezraňovať ich pochybnosťami.

V tejto krajine sa ľudia prestávajú báť hovoriť o zle a iní im za to tlieskajú. Zneužívanie detí je minimálne rovnaké, ak nie väčšie zlo ako korupcia, lži a krádeže. Ukážme Kataríne Danovej a ďalším, že si to naozaj myslíme.