Úvaha (sociálneho demokrata) o Šefčovičovi a Čaputovej

Autor je poslancom Európskeho parlamentu

Sedeli sme s Lacom Borbélym v preslávenom vinárstve Klein Constantia v Južnej Afrike (z ktorého si aperitívne sladké víno nechával nosiť Napoleon ešte aj do vyhnanstva na Ostrove Sv. Heleny). A vymýšľali sme pestvá, ako inak. Že na najbližšie novozámocké zastupiteľstvo – ktorého sa stal Borbely poslancom – položí na stôl fľašu šumivého s názvom Klein Constantia. A spýta sa primátora Nových Zámkov Otta Kleina, prečo zatajil, že je vlastníkom takého slávneho a exotického podniku v ďalekej Afrike. A medzi rečou mi Laco hovorí, Borisko, tá Čaputová to vyhrá už v prvom kole. Ale Lacika, to nejde, odporoval som. To by musela mať nadpolovičnú väčšinu zo všetkých oprávnených voličov… To bolo tak asi pred mesiacom.

To, čo som však odvtedy začal podrobne sledovať, bola a je hodnotová, ideová aj ideologická profilácia kandidátov. Mal som svoju preferenciu, pokiaľ ide o konkrétnu osobu dávno predtým, ako sa Smer rozhodol pre Šefčoviča. A vôbec som nemal preferenciu podľa kritéria, že je jedno kto, že ide o to, aby to bol „demokratický“ kandidát s najviac percentami.

Robert Mistrík bol pre mňa politicky neviditeľný a po jeho príklone k Bohu na základe nedostatočnosti Darwinovej evolučnej koncepcie sa stal pre mňa aj hodnotovo rozmazaný. Po nominácii Maroša Šefčoviča vstúpil na scénu ďalší demokratický kandidát; a napokon rovnako demokratický bol aj Edo Chmelár na jednej a Fero Mikloško na druhej strane.

Táto doslovne populistická fráza nebola pre mňa kritériom. Uvažoval som, kto je mi najbližší ako sociálnemu demokratovi. Inými slovami, kto môže predstavovať aspoň závan skutočnej zmeny: ale zmeny dopredu, pokrokovej, lámajúcej staré predsudky, hodnotovú izolovanosť a ľudskú malosť. Ale aj taký, ktorý je schopný prelomiť paradigmu, alebo ak chcete železnú košeľu rozšírenej predstavy, že sme krajina zaostalá, konzervatívna, tradicionalistická.

Tento konštrukt, ktorý nezodpovedá realite, ani slovenskej histórii. Konštrukt, ktorý je dobrým nástrojom izolovanosti, v ktorej na jednej strane môžu ovládať štát malé skupiny politicko-finančnej oligarchie a na druhej strane mysle a dušu ľudí úzkoprsí cirkevní doktrinári. A kandidáta dostatočne sociálneho, aby sa nám nezopakovala hrubá tiež doktrinárska politika neoliberalizmu, tak ako sme ho zažili v jeho najhrubšej podobe počas miklošovsko-kaníkovskej éry (ktorej sa pokúsila dať Iveta Radičová aspoň ľudskú tvár: na krátko, lebo jej zlomil väzy ešte ostrejší doktrinár ako Mikloš samotný).

Nuž ako sociálny demokrat som si určite nepredstavoval kandidáta, ktorý reprezentuje „kresťanské Slovensko“, lebo chcem kandidáta, ktorý reprezentuje občanov bez ohľadu na ich vierovyznanie; ani kandidáta, ktorý reprezentuje „tradičné hodnoty“, pokiaľ neviem, aké má na mysli, respektíve ak ich stavia ako protiklad hodnotám liberálnym: lebo všetko, čo je pozitívne v slovenskej histórii a tradíciách spočíva v našom zápase za slobody, národné, občianske a aj osobné. Nie v konštrukcii typu „tradičná rodina“, konštrukcii, ktorá nevypovedá o ničom inom ako o odpore a odmietnutí homosexuálnych foriem spolužitia a nepriamo aj slobodných matiek či rozvedených rodín.

Paradoxom tohto sebapokresťanšťovania je navyše to, že absolútne nezodpovedá mysleniu väčšiny slovenských kresťanov: len ich malá časť sa pridŕža doktrinálneho výkladu kresťanských hodnôt oficiálnou cirkevnou hierarchiou (ktorá sama nie je v týchto otázkach jednotná a navyše všetci už roky sledujeme zápas o modernizáciu doktríny priamo v jadre Svätej stolice!).

A pre túto malú časť fundamentalistov takýto pokresťančený kandidát – či už to bol Fico, alebo teraz Šefčovič – je aj tak nedôveryhodný. Ale všimnime si ešte iný jav. „Veriaci“ svoju vlastnú vieru nepokladajú za hlavné kritérium pre politické preferencie. (To hlboko pochopila napríklad španielska katolícka cirkev, ktorá od pádu Franka a jej tragického a aj nehanebného prepojenia s fašistickým diktátorom ponechala rozhodovanie veriacich na ich politické kritériá…).

Keď z kazateľníc v 90. rokoch hrmela podpora pre Jána Čarnogurského, veriaci volič sa rozhodol pre HZDS, SNS a neskôr pre pravicovo-liberálne SDKÚ: a Mečiar, Černák či Mikloš nijako svätuškársky nevyzerali, neoháňali sa ani „tradičnou rodinou“ či hodnotami. Dokonca dzurindovci zablokovali aj realizáciu Vatikánskych zmlúv. A potom ani k sociálnej demokracii sa hlásiaci Smer neodradil žiadneho kresťanského voliča – a zasa paradoxne, začali od neho odchádzať práve vtedy, keď sa rétorika predsedu Fica pokresťančila.

Nuž, politika nie je o osobnej náboženskej viere; a veriaci neuvažuje v kategóriách oficiálnej doktríny, ale podľa svojich osobných skúseností a interpretácií. Vzťah väčšiny veriacich žien k slobode rozhodovania o materstve je len ďalším signálom preferencie slobody pred život ignorujúcou doktrínou.

Čaputová nie je určite ultraliberálka. Jej ideologický profil sa len formuje, nepredstavuje reprezentantku žiadnej hotovej doktríny. Jej prvým vkladom bola „spravodlivosť“, akési zaťaté predsavzatie naprávať viditeľné pokrivenia v našom systéme vymáhania práva: rovný meter. Odhodlanie. Osobný príbeh, ale ako hovorí môj spomenutý spoludiskutér Laco Borbély, bez narcizmu. Humanizmus – áno, práve ten a nie akýsi ultraliberalizmus, použitý ako negatívna nálepka; teda humanizmus  je jej viditeľným motívom, keď spomenula aj oné adopcie ako možnosť; ten istý humanizmus, keď spomenula svoj postoj k migrantom (humanizmus, ktorý pozitívne prekračuje aj postoje samotných politických strán, ktoré ju podporujú).

Áno, je to zatiaľ všetko veľmi abstraktné. Lenže to je abstrakcia, ktorá otvára možnosť aj pre témy, ktoré sa v Slovensku buď tabuizovali, alebo hneď fundamentalisticky odmietali. Aj toľko novinársky omieľané abstrakcie o zmene, západe, slušnosti… iba jasne signalizujú, že boj o reálny obsah slovenskej modernosti sa ešte len začal. Spustila ho malá skupina aktivistov, ktorá sa sama rozhodla dať nové impulzy a tvár tejto krajine. Progresívnu tvár. Aj Čaputovej tvár. Prvé, čo ma na tejto tvári zaujalo: že neafektuje! Ľudkovia, to dievča má mimiku vyrovnanej ženy, bez ksichtov, ako by povedala moja stará mama.

K mojej sociálnodemokratickej vízii má určite najbližšie.