Denník N

Hľadáme 18 spravodlivých. Naozaj je to nuda?

Autor je právnik, iniciatíva Za slušné Slovensko

Pamätáte sa ešte na ostatné vypočúvanie kandidátov na sudcov Ústavného súdu? Robert Fico, ktorý vstúpi do miestnosti, zatajený dych a nasledujúce ticho. Predslov o politike a potom arogancia… Ak si trochu potrápite pamäť, ešte si na to možno spomeniete a niektorí sa spolu s autorom rozčúlite.

Viete, že rovnaké vypočúvania rovnakým spôsobom prebiehali aj ostatné dva dni. Zachytili ste ich? Pravdepodobne okrajovo, alebo možno vôbec nie. Darmo, ak nekandiduje bývalý premiér, zostáva „selanka“. Teda aspoň tak sa tvári Smer, ktorý nás všetkých upozornil, ako Robert Fico spropagoval voľbu kandidátov na ústavných sudcov. Kredit mu treba dať, tiež treba povedať, že voľba sa opakuje, pretože on bol jeden z tých, ktorí ju v prvom kole politicky zablokovali. Asi sa riadil starým bonmotom „Všetko alebo nič!“

Práve pre politické hry a neschopnosť Národnej rady splniť si svoju ústavnú úlohu je Ústavný súd už mesiac takmer nefunkčný a rovnako preto opätovne ľudia zaplnili sálu starej budovy Národnej rady na Župnom námestí. Vlastne, zaplnili je trochu nepresné, pretože miestami tam boli poslanci výboru, pár novinárov a vypočúvaná osoba. Inými slovami, táto voľba sa netešila veľkej pozornosti. Aj slovami niektorých novinárov to bola nuda. Škoda, špeciálne, ak si predstavíme, že vyberáme kandidátov na najsilnejší súd v štáte. Súd, ktorý je oprávnený v princípe zrušiť akékoľvek rozhodnutie, ktoré dostane na stôl. Napríklad aj väzbu Mariana Kočnera. Áno, v kontexte udalostí ostatného roka pri spomínanom mene naša pozornosť začne stúpať.

Lenže to, že táto voľba nepúta masy, neznamená, že vypočutia neboli zaujímavé. Ak by sme to chceli zhrnúť pár vetami, tak treba povedať, že celý proces bol svižnejší a obsahovejší, politické senzácie neboli. Často sa hovorilo o materiálnom jadre ústavy alebo verejnej voľbe. Hodnotových otázok bolo pomenej, no vyskytla sa otázka o povinnom očkovaní. Evidentne sa aj antisystém vie učiť nové (právne) trendy. Nehovoriac o predsedovi Madejovi, ktorý dosahuje nový level formálnosti, takzvanú obradnú formálnosť: „Vítam vás na Župnom námestí v starej budove Národnej rady…“

Práve spomínané rozhodnutie Ústavného súdu o sudcovských previerkach, v ktorom súd vyhlásil časť ústavy za protiústavnú, stojí za pozastavenie a dostalo sa mu viac pozornosti aj na vypočúvaní. Ústavný súd totiž napriek tomu, že takéto oprávnenie nemá výslovne zakotvené v ústavnom texte, rozhodol, že Národná rada prijala neústavnú novelu ústavy.

Laicky povedané, už to nie je Národná rada, ktorá má konečné slovo pri prijímaní zmien v ústave, ale môže to byť Ústavný súd. Pre neprávnika to môže byť marginálna vec, no v kontexte systému delenia moci a právomocí Ústavného súdu je to jeho najzásadnejšie rozhodnutie vôbec. Je prevratné nielen procesne, teda, či vôbec má Ústavný súd právo, takéto rozhodnutie vydať, keďže ústava je najvyšší zákon štátu, ktorý viaže všetkých. Rovnako sa dotýka ešte citlivejšej otázky a tou je takzvané materiálne jadro ústavy, teda taká časť ústavy, ktorú nemožno nikdy zrušiť a ani obmedziť. Tá časť, ak vôbec existuje, z ktorej Ústavný súd berie právo zrušiť aj text ústavy.

Táto problematika je výsostne právna, priam teoretická, viem. No vložme ju do kontextu výberového procesu budúcich sudcov Ústavného súdu. Údajnej nudy a nášho nezáujmu. Má nás trápiť otázka, či chceme na súde sudcov aktivistov, ktorí budú pripravení rozhodovať, o čom chcú, alebo chceme sudcov, ktorí budú zdržanliví? Predstavte si to v konkrétnej situácii. Napríklad súd, ktorý zruší alebo nezruší ústavný zákon o predčasných voľbách. Ústavný zákon o zdravotnom poistení alebo… Vtedy je táto téma zrazu bližšia a otázka, akých sudcov vlastne chceme, sa dotkne v princípe každého z nás.

Väčšina kandidátov na sudcov Ústavného súdu počas dvoch dní naznačila, že súd bol v tomto prípade podľa nich aktivistický, pretože previerky sudcov neboli dostatočným dôvodom na neústavnosť ústavného zákona.

Hovorí sa, že verejní funkcionári sú vlastne len obrazom spoločnosti. Ťažko na takomto malom priestore hľadať diagnózu, čo hovorí náš záujem alebo nezáujem o kandidátov na sudcov Ústavného súdu o našej spoločnosti. Je prílišným zjednodušením, aby sme povedali, že ak tam nie je Fico, tak sa nestaráme? Áno, to určite, no ak chceme byť féroví, ukážme na všetkých. Zodpovednosť za to, že táto téma nie je na tepe dňa, nesie aj opozícia, aj prezidentskí kandidáti, ktorí inak budú vyberať nových sudcov, nehovoriac o médiách, univerzitách. Každý odpovie, že robí dosť a čo s tým vlastne má. Všetci všetko a nikto nič. Záleží, ako sa pozeráme na štát.

Posledné dva dni sme počúvali o tom, ako si 29 žien a mužov predstavuje slovenské ústavné súdnictvo. Teraz sme mohli počúvať o ich predstavách, o pár mesiacov tie predstavy budeme musieť nasledovať. V tejto optike to nuda určite nie je a do 2. apríla, keď bude voľba kandidátov, si väčšiu pozornosť ešte zaslúžia.

Voľba ústavných sudcov

Teraz najčítanejšie