Písali sme si dlhé a krásne listy, rozpráva 83-ročná Heda o vzťahu na diaľku bez telefónu a počítača
Moderná technika ukrátila ľudí o pôžitok z písania listov, o hranie sa so slovíčkami, hovorí žena, ktorá mala plné škatule ľúbostných listov.
Vzťahy na diaľku z pracovných či študijných dôvodov, či preto, že každý z páru pochádza z inej krajiny, môžu byť náročné a únavné. Moderné technológie však umožňujú, aby sa zaľúbenci „videli“ v zásade vždy, keď im to vyhovuje. Môžu spolu četovať, posielať si fotky, správy. Nie je to ideálne, ale predstavte si časy bez internetu a mobilov, keď aj pevná linka bola luxusom pre vyvolených.
Pani Heda sa ako šestnásťročná zamilovala do mladíka, ktorého čakala veľká kariéra. Spoznali sa v lete 1952, na jeseň mal o tri roky starší Viktor odcestovať do Prahy študovať medicínu. Pochádzal z lekárskej rodiny, jeho strýko pôsobil v jednej z najlepších pražských nemocníc.
Heda bola vojnová sirota, vychovávala ju teta, úradníčka v menšom meste na východnom Slovensku. „Viktor bol v našom meste na prázdninách, oni inak bývali v Košiciach. Bola to taká letná láska, on sa chystal do Prahy a v tých časoch študenti chodievali domov len raz za čas. Sľúbil mi, že mi bude písať, a opýtal sa ma, či chcem byť jeho dievča. Lichotilo mi to, ale teta mi hovorila, aby som sa nepopálila, že v Prahe je plno dievčat, štúdium je ťažké a isto nebude mať na mňa čas,“ hovorí.
Keď však niekedy začiatkom novembra dostala od Viktora prvý list, bola
