Renata Kalenská
Mal dvanásť rokov, keď ho začal sexuálne zneužívať katolícky kňaz. Neskôr sa ho snažil presvedčiť, že je pre kňazstvo zrodený, a dokonca mu ponúkol svojich miništrantov, až on „nebude môcť“. Dnes Jiří Kylar sám obetiam sexuálneho zneužívania kňazmi pomáha.
Keď sme spolu robili v septembri rozhovor, v ktorom ste sa zverili, že ste boli počas dospievania zneužívaný kňazom, na čas táto téma v médiách utíchla. Čo sa dialo tie mesiace priamo v cirkvi? Aké ste mali reakcie?
Prekvapila ma vlna reakcií, ktoré boli pozitívne. Jedna z prvých bola od opáta Siostrzonka, ktorý mi vyjadril veľkú podporu a vďaku za otvorenie témy a môj postoj. Inak čo sa týka reakcie vedenia cirkvi, tam tie veci samozrejme bežia s určitým oneskorením a zotrvačnosťou. Jedna vec je, že sa téma otvorí, druhá, že biskupi teraz skôr vyčkávajú, čo to urobí ďalej.
Odvtedy mi volali desiatky obetí, s mnohými som sa stretol. Musím povedať, že vôbec nešlo len o zneužívanie v katolíckej cirkvi. Tí ľudia – obete – boli radi, že to niekto otvoril verejne. Toto skutočne nie je téma, s ktorou by išiel každý von. To, čo po našom rozhovore prebiehalo napríklad v našej farnosti, ma prekvapilo. Ľudia boli prekvapení, mnohí boli úplne dojatí. Zasiahlo ich to, pretože netušili, že vo svojom strede majú človeka, ktorý niečo také prežil. Mňa poznajú ako radostného človeka a hovorili mi, že netušili, koľko bolesti sa za tou radosťou skrýva. A potom sú ľudia, ktorí to absolútne nechápu.
To sa vás pýtajú, ako ste to mohli tolerovať?
Presne. Ako som to mohol tolerovať a ako je možné, že s tým vyliezam až o viac ako dvadsať rokov neskôr.
Takže ten istý argument, ktorý často padá v prípade MeToo, že keď ste mlčali dvadsať rokov, mali ste mlčať už navždy?
Áno. Pre pochopenie obete je dôležité si uvedomiť, že sa cíti zahanbená, ponížená, je zranená… Integrita obete je na dva kusy a trvá dlhé roky, než sa duša s telom zmieri. U obetí je neraz veľká nenávisť voči vlastnému telu. Tí ľudia nie sú schopní normálne fungovať. Zrazu sa zaseknú a nemôžu vstať z postele, robiť iné bežné veci. Je to na dlhé roky, dať sa dokopy – niekto to zvláda s pomocou psychoterapeutov, niekto o tom nechce hovoriť vôbec… Je to ťažké.
Môžete len v kocke pripomenúť svoj príbeh?
Vyrastal som v harmonickej rodine, kde boli pevné sociálne väzby s milujúcimi rodičmi. A s milujúcimi súrodencami, hoci sme sa ako chlapci bili ako kone. Ako deti sme mali šťastie, že sme od šiestich rokov jazdili do tábora Radost, ktorý viedli tajne vysvätení kňazi Tišek Fráňa, Martin Holík a Josef Suchár. Tí nám, deťom z tábora, dávali skvelý príklad viery – teda osobný vzťah k Bohu. To chcem zdôrazniť, pretože si myslím, že to v mojom príbehu hrá obrovskú úlohu. Obidve veci – rodinné zázemie a výchova k viere. Moja viera je vzťah k Bohu, nie to, že som v katolíckej cirkvi zaškatuľkovaný.
Chodievali ste k tomuto kňazovi od raného detstva?
Za komunistov bola dosť veľká núdza o dobrých a zaujímavých kňazov, tak sme s rodičmi skoro každú nedeľu jazdili na omše k pátrovi Reinsbergovi do Prahy. Na ňom vyrástli moji rodičia a ja s bratmi potom tiež. Bol to pre nás vzor skvelého kňaza. A zrazu sa niekoľko desiatok kilometrov od nášho domu objavil kňaz, ktorého naši poznali ešte od Reinsberga. Tak sme tam začali chodiť, miništrovali sme, naši tam s nami občas prespali. Moji rodičia sa s ním priatelili. Ako miništrant som tam potom od svojich dvanástich rokov chodieval na bicykli sám.
Prespával som tam, zúčastňoval som sa rôznych akcií s ostatnými miništrantmi, ako bolo upratovanie okolo kostola, pomáhanie s prípravou na rôzne sviatky a podobne. Ani som nevedel ako, ale zrazu som sa cítil veľmi oceňovaný za to, že som užitočný. Bolo to iné ako pochvala od rodičov. Zrazu som mal pre niekoho hodnotu. Ten kňaz si to zrejme uvedomoval, a tak ma občas bral na výlety, do bazéna, kupoval mi darčeky, ktoré mi rodičia nikdy kúpiť nemohli. Získal si moju dôveru, veril som mu a čokoľvek mi povedal, to som si vzal za svoje. Bola to taká oddanosť. Dnes už viem, že sa tejto príprave agresora voči obeti hovorí grooming. To je príprava na to, aby mu tá obeť bezhranične verila a agresor mohol nič netušiacu obeť pohlavne zneužiť.
Aký to bol človek?
Bol veľmi zaujímavý, rozumel výtvarnému umeniu, veľa čítal, snažil sa nás ako miništrantov vzdelávať. To je jeden z dôležitých aspektov, aby sme dokázali pochopiť, že agresor má veľmi dobrý sociálny status. Ako osobnosť bol argumentačne veľmi vybavený, vedel oponovať a tiež veľmi manipulovať. Ako dieťa a neskôr ako dospievajúci som nemal šancu mu oponovať. Nemal som na neho ani znalosťami a už vôbec nie argumentmi. Bolo to niekedy veľmi ťažké. Vedel aj zosmiešňovať pred druhými a zahanbiť. Toho sme sa všetci dosť báli. Keď som s ním na fare zostal sám… Pripravoval si ma na to, aby mohol prekračovať hranice. Ja som k nemu cítil bezmedznú dôveru. Ten prvý atak prišiel, keď som mal dvanásť rokov. Začínalo sa to tým, že… Je mi dodnes veľmi nepríjemné o tom hovoriť…
Nemusíte byť konkrétny. Nepotrebujem, aby ste opisovali praktiky, ktoré ten kňaz používal.
Začínalo sa to letmými dotykmi, až to jednoducho začalo prekračovať hranice. Robil so mnou veci, ktoré spolu robia dospelí ľudia. Učil ma, ako funguje telo. Ja som vôbec nevedel, čo sa so mnou deje. Bol som absolútne pasívny a len som čakal, čo z toho bude. Nebolo to nepríjemné, čo je vlastne pre obete veľká trauma. Keď im potom dôjde celá tá anabáza zneužívania…
O to väčšie ste potom mali výčitky svedomia?
Tie tam samozrejme boli tiež, ale skôr to bola taká zvláštna schizofrénia. Spočívala v tom, že pristupujete na nejakú hru, na ktorú pristúpiť nechcete, máte dvanásť, neviete sa brániť, neviete to nijako nazvať… Ja som zo začiatku naozaj netušil, čo sa to so mnou deje. Len si pamätám, že to bolo príjemné a že som sa divil, ako moje telo reaguje. Ale stále platilo, že som to zároveň nechcel. Len som tomu človeku nevedel oponovať, nevedel som povedať „stop“. Rozmýšľal som nad tým spätne. On bol autoritatívna osobnosť a ešte k tomu manipulátor. To ide ruka v ruke. Podvedome som vedel, že aj keď poviem „nie“, rovnako sa neubránim. Že sa neubránim výsmechu, pohŕdaniu, zosmiešneniu…
A zároveň ste sa báli, že by ste o neho prišli?
Áno, to s tým súvisí. On aj sám hovoril, že v momente, keď mu nebudem po vôli a keď s ním v tomto nebudem „spolupracovať“, prídem o tie výhody. Pritom ja som nikdy nebol zištný človek.
Ja viem. Vraj ste boli v škole šikanovaný za to, že chodíte do kostola.
To je pravda. A nielen od detí. Mal som problémy aj s riaditeľkou, ktorá sa mi smiala, že som veriaci. Vtedy som jej povedal: Pani riaditeľka, nesmejte sa mi, že chodím do kostola, ja sa vám tiež nesmejem, že ste komunistka.
Pamätáte si niečo z tej manipulácie? Zaznievali od kňaza argumenty typu: „Sex so mnou Bohu neprekáža a nepotrestá ťa“?
Takto výslovne to nikdy nezaznelo. Ten kňaz bol viac pragmatický než duchovný. Vyžadoval však, aby som k nemu chodil na spoveď.
Počkajte, takže vás sexuálne zneužíval a potom ste sa k nemu ešte museli chodiť zo svojich hriechov spovedať? Išlo o to, aby ste zároveň nechodili na spoveď k niekomu inému?
Áno, to bol ten dôvod. Takže som to riešil s ním. Ako vlastne všetko. Tá manipulácia spočívala aj v tom, že mi hovoril, že to nie je hriech, že to nie je zlé a že on má dišpenz z Ríma, že tieto veci môže s niekým robiť. Že v ťažkých časoch socializmu môže tieto veci so mnou robiť.
Zakazoval vám o tom s niekým hovoriť?
Samozrejme. Zo začiatku som o tom nechcel hovoriť s nikým, ani s ním. Bola to vec, ktorou ma strašne miatol, a strašne som sa hanbil. Hovoril mi, že ak o tom hovoriť budem, tak len na jeho spovedi. Inak sa to nikto iný nesmie dozvedieť.
Ešte pred rozhovorom ste mi povedali, že tam hral úlohu aj alkohol.
Áno. Tento kňaz pil veľmi zdatne a nebál sa alkohol rozlievať i mladším ako pätnásťročným. V týchto prípadoch agresor používa alkohol, pretože tým svoju obeť otupí. Otupí jej pocity a môže si s ňou potom robiť, čo chce. To mi potvrdil aj Marek František Drábek, ktorý sa venuje sprevádzaniu obetí zneužívania a túto problematiku vyštudoval v Ríme. Ten mi povedal: Vo väčšine prípadov zohráva úlohu alkohol. Agresor to mláďa opije a znecitlivie pred tým, čo bude prebiehať. Mnoho prípadov vzniká tak, že obete sa podvolili vďaka alkoholu. Strach sa potlačí, zrazu je vám to príjemné, vlastne slastné… A potom si to uvedomíte.
Ale rodičia to na vás museli vidieť.
Vždy keď som na druhý deň prišiel domov, rodičia mi hovorili, že som protivný a nepríjemný. Ale netušili nič. Mamičke som to povedal večer pred svadbou. Pre ňu to bol obrovský šok a bolesť. Ona o téme zneužívania vedela, hovorila o tom s nami, ale rovnako ma nedokázala ochrániť. Aj keď urobila všetko preto, aby nás od toho uchránila.
Zneužíval vás ten kňaz napríklad aj v kostole?
Viem, že sa to niekedy deje aj v kostole, hovoria mi to obete, ktoré sa so mnou stretávajú. Ja som to zažíval len na fare. Alebo niekde na výlete, kde sa prespávalo.
Boli ste pri tom vždy sami?
Áno, vždy sami.
A vedeli ste, že by sa to dialo aj iným chalanom, ktorí s vami chodili miništrovať?
Že v tom nie som sám, som sa dozvedel až niekedy v sedemnástich alebo osemnástich rokoch. A strašne ma to ranilo.
Pretože ste zrazu neboli ten jedinečný, vyvolený?
Ja som tú jedinečnosť až tak nevnímal. Ale snažil som sa to celý čas vydržať, pretože som si hovoril: Vezmem to na seba, aby od toho tí ostatní boli ochránení. Nechcel som, aby sa to stalo niektorému z tých miništrantov, ktorí tam chodili. Tak som sa rozhodol sám seba potlačiť a snažil sa to vydržať.
Problém nastal, keď som mal približne sedemnásť a povedal mi, že až raz nebude môcť, nech si vyberiem niektorého z tých miništrantov. A vymenoval mi ich niekoľko. To pre mňa bolo úplne šokujúce. Myslel som si, že je to vzťah len medzi nami, a vôbec by mi nenapadlo, že on má tých vzťahov rozbehnutých viac. To bola pre mňa strašná rana, strašné sklamanie. Vtedy som začal uvažovať, že z toho rýchlo utečiem. Ale stále som na to nemal dosť síl.
Súvisí to aj s tým, že s vami počítal, že po ňom raz prevezmete kňazstvo?
On s tým začal počítať vlastne až v čase, keď som bol na vojne. Vtedy som za ním občas prišiel a on zrazu začal hovoriť, že si myslí, že som vhodný adept na kňaza. A že mám vypočuť Božie volanie. Ja som o tom úplne presvedčený nebol. Dievčatá sa mi páčili… Je však pravda, že pre tento „vzťah“ som nebol schopný nadviazať normálny vzťah s dievčaťom. Bál som sa ich osloviť. Navyše, on mi hovorieval: Nájdeš si babu, chlapče, a koniec! Už ťa nechcem ani vidieť. Celé to bolo zle…
Čo bolo ďalej?
Po vojenčine som šiel pracovať do tlačiarne cenín. A po necelom roku som šiel študovať teologickú fakultu, respektíve som išiel do konviktu, prípravného ročníka. To bol úplne skvelý rok. Obzvlášť preto, že som sa dokázal od toho kňaza úplne odpútať. Uvedomil som si sám seba. Pán rektor František Koutný nám dal ako študentom dostatok priestoru, aby sme sa v sebe dokázali zorientovať.
Teraz hovoríme o čase, keď ste sa ešte stále nikomu nezverili?
Už som o tom začal pomaly hovoriť s pátrom Kubíčkom, ktorý do konviktu chodieval. Do päťdesiatky robil gynekológa a potom sa stal kňazom. Ladislav Kubíček, veľmi uznávaný a vyhľadávaný kňaz. Dobrý a otvorený človek.
Žije ešte?
Nie. V roku 2004 si vzal na faru nejakého bezdomovca, aby mu pomohol, a ten ho zavraždil. Páter Kubíček bol hrdina. Hovoril som s ním o svojej traume len všeobecne a on bol natoľko trpezlivý, že to zo mňa neťahal. Cez prázdniny po konvikte som to s tým kňazom ukončil definitívne. Povedal som mu, že žiadne väzby na telesných princípoch už mať nebudeme, ale že môžeme zostať priateľmi. On to ťažko prehryzával.
Potom som prežil ešte rok v seminári v Prahe a po prvom ročníku som sa zamiloval do Ivanky, svojej ženy. Vtedy som išiel za pánom rektorom, dnešným biskupom Janom Baxantom. Vysvetlil som mu situáciu a on mi povedal: Choď za hlasom svojho srdca. Veľmi mi pomohol a dodnes som mu naozaj vďačný.
Potom som šiel za tým kňazom – a tu je ten zlomový okamih, keď mi konečne došli všetky súvislosti. Prišiel som za ním a povedal som mu, že som sa zamiloval do svojho dievčaťa, že ju mám rád a že som to riešil aj s pánom rektorom. A nech počíta s tým, že v seminári už pokračovať nebudem. Jeho reakcia bola taká sprostá, taká vulgárna, že ma to zranilo. Bol to spúšťač traumy ako takej. Toto vás rozdelí na polovicu a nie ste schopná byť kompatibilná s okolitým svetom. Nepočúva vás telo, hlava, nič. Tie zlé, sprosté a nenávistné reakcie kňaza mi ukázali, že tento človek nevie, čo je to láska, čo je to milovať, čo je to objatie. Išlo mu len o fyzické naplnenie jeho túžob.
Len o uspokojenie žiadostivosti.
Áno. Uvedomil som si, aký je jeho život hrozne prázdny. A potom mi začali naskakovať flashbacky. Došlo mi, že ten človek mnou len manipuloval, zneužíval, že som nebol schopný sa brániť. Prišli výčitky, že som nedokázal odísť skôr, že som špina špinavá, ako som len toto mohol dopustiť…
Vy ste si do poslednej chvíle mysleli, že z jeho strany tam bol aj cit.
Áno. Ja som bol takto vychovaný.
Ako ste sa s tým potom vyrovnávali?
Vtedy som zohnal prácu pri Českom Krumlove a bol som tam sám, absolútne bez sociálnych väzieb. Keď som pracoval, bolo to dobré. Ale keď som prišiel domov medzi štyri steny, všetko sa to vo mne zvieralo. Mal som pocit, že mi vyskočí srdce, hlavu som mal zaplavenú bolesťou, plakal som, nevedel som, čo robiť. Ten plač nešlo zastaviť. Ten hnev a zloba, že mi niekto ubližoval už od dvanástich rokov… Niekoľko týždňov som sa z toho nemohol dostať. Tá bolesť bola neznesiteľná.
Pomohlo mi až to, že som si vzal ceruzku a papier a začal si písať, čím všetkým mi ten človek ubližoval. Pomenoval som si všetky súvislosti – pokiaľ možno na časovej osi a tiež podľa závažnosti, ako veľmi mi ubližoval. Až v tej chvíli mi došlo, že to nebola moja vina. Že som bol obeťou. A ďalšia vec, čo mi pomohla – keď som cítil, že som práve silný, snažil som sa vyvolávať si tie flashbacky. Vyvolať si tie bolestivé ataky. To mi veľmi pomohlo, pretože časom boli slabšie a slabšie.
Dnes máte svoju rodinu, tri nedospelé deti… Vedia o tom?
Vedia.
Nakoľko zraňujúca je nedôvera, bagatelizácia? Mohla obete raniť reakcia kardinála Dominika Duku, ktorý hovoril o hystérii a piatich promile prípadov?
Tieto reakcie sú pre obete veľmi zraňujúce. Mne sa teraz naozaj ozývajú desiatky obetí. Mnohé o tom so mnou hovoria prvýkrát v živote. Napísali mi, pretože cítili dôveru. Vedeli, že ich môžem pochopiť. To, že obeť začne hovoriť, je pre ňu veľmi citlivá vec. Hľadá na taký rozhovor silu aj niekoľko rokov. A v momente, keď to niekto začne znevažovať… To zneváženie, ktorého sa dopúšťajú niektorí biskupi a pán kardinál… Podľa mňa títo necitliví biskupi netušia, čo taká bolesť znamená, pretože sa zrejme s obeťami sexuálneho a ani iného zneužívania nikdy nestretli. Inak by takto nehovorili.
Myslíte si, že ani kardinál Duka sa s tým nestretol?
Nevidím mu do svedomia. On tvrdil, že sa stretol s obeťami ešte pred tým, než odišiel na samit do Vatikánu. Avšak keď počujem jeho reakcie, tak sa s nimi možno stretol, ale vôbec nič nepochopil. Alebo nechce pochopiť.
Hovorili ste aj priamo s obeťami, ktoré sa pokúsili Dukovi zveriť?
Áno, stretol som sa s obeťou, ktorej sa toto stalo v deväťdesiatych rokoch v dominikánskom kláštore v čase, keď tam bol pán kardinál Duka provinciálom. A čítal som aj celú e-mailovú korešpondenciu, v ktorej sa to obeť snažila s pánom kardinálom Dukom riešiť. A to, akým spôsobom dnes reaguje či skôr nereaguje pán kardinál či biskupská konferencia, je skutočne veľmi smutné, ak nie trápne… Keby s obeťami začal niekto komunikovať a citlivo hovoriť…
Obetiam nejde o nič iné než o pochopenie ich bolesti, o vyjadrenie ľútosti zo strany cirkvi. Pretože biskupi nesú plnú zodpovednosť za to, že sa toto v cirkvi dialo. Nemôže byť ich vinou, že netušili, čo agresor spôsobil. Za čo niektorí biskupi vinu nesú, je krytie agresora a jeho presúvanie do iných farností namiesto okamžitého odstavenia z kňazskej služby.
Vy nie ste psychoterapeut, napriek tomu sa vám niektoré obete ozývajú, akoby ste boli. Nestalo sa vám, že by vám to u niekoho prerástlo cez hlavu, pretože sa obeť stala závislou od vás, od kontaktu s vami?
Stalo sa mi to pri jednej jedinej obeti – práve preto, že som bol schopný sa do nej vcítiť. K tomu, že sa mi situácia vymkla, ma doviedla neznalosť toho, ako k takým ľuďom pristupovať. Nenastavil som si jasné mantinely, kam ísť a kam nie. To má každý psychoterapeut a psychológ zadefinované. Ja som to nevedel a už sa to učím. Tá obeť sa na mňa začala veľa fixovať.
Nárokovala si vás pre seba?
Nárokovala. Hoci som hovoril, že mám rodinu, viac než dosť svojej práce… Vravel som jej: Som vám k dispozícii, keď budem mať čas a vy budete mať čas. Môžeme sa rozprávať a rozoberať to, ale musí to byť závislé aj od môjho času. Tá obeť sa mi začala vyhrážať, že spácha samovraždu, keď si ju nevypočujem. A že už som sa dlho neozval…
Ako sa to skončilo?
Žije.
Už vás nekontaktuje?
Nie. Už som z toho musel odísť. Riešil som to aj s odborníkmi, ktorí sa obetiam venujú… Som ochotný tie obete vypočuť, ale chýba tu nejaká sieť psychoterapeutov a psychológov, ktorí by sa obetiam venovali. Ja na to nemám kapacitu, vzdelanie, dispozície. Toto je jedna z veľkých úloh cirkvi.
A trebárs aj učiť veriacich, čo vlastne znamená sexuálne obťažovanie?
Áno, a rozhodne nielen veriacich. S moravskými biskupmi aj kňazmi som hovoril o svojej vízii – chceme vytvoriť web, kde budú všetky informácie týkajúce sa zneužívania a jeho foriem. A to iba v spolupráci s českou biskupskou konferenciou. A zároveň chceme využiť nesmierny sociálny potenciál cirkvi a pokojne dať na nástenku každého kostola informáciu „v prípade, že sa ti stane to a to, môže ísť o to a to a kontaktuj túto organizáciu“.
Ja som ako dieťa zúfalo hľadal informácie, čo sa to so mnou deje, rodičov som sa bál opýtať, nebol internet… Preto je pre mňa dôležité ponúknuť dostatok informácií o téme zneužívania. A tu vidím veľkú úlohu pre cirkevných predstaviteľov. Je to to najmenšie, čo môžu urobiť, aby sa situácia posunula.
Keď si otvoríte webové stránky Dominika Duku, prvé, čo na vás vyskočí, je slogan: „Naša tradícia je výzvou do budúcnosti.“
Je to skôr taká floskula. Vysvetľujem si to tak, že tradičné hodnoty nám pomôžu prežiť nepokojnú dobu. Ale ony sa nám tie tradičné hodnoty vracajú ako bumerang, pretože cirkev sa vďaka ochrane tradičných hodnôt priveľmi uzavrela. A práve téma zneužívania a jej neriešenie s tým môže súvisieť.
Druhý slogan, čo tu vidím: „Život s Kristom je byť s druhými, pre druhých.“
To hádam nechcem ani komentovať. V kontexte dnešnej situácie je to veľmi neúprimné.
A posledný Dukov slogan: „Našou úlohou je svedčiť o Božej láske.“
O to sa snažím. Zatiaľ čo on podáva trestné oznámenia na neznámeho páchateľa. Mňa sa presne na toto obete dnes pýtajú a hovoria: To aby som teraz mala strach hovoriť, pretože Duka na mňa podá trestné oznámenie za nactiutŕhanie! Tí ľudia sú z toho, čo kardinál povedal, úplne vydesení. Obete sú dnes v panike, že budú ťahané po súdoch a budú musieť vypovedať. Z toho vyplýva ďalšia dôležitá vec, a to, kto bude mať na starosti zriadenie kontaktného miesta pre obete. Či to budú odborníci, či duchovní menovaní biskupmi. Toto je veľmi citlivé pre obnovenie dôvery medzi obeťami a cirkevnými predstavenými.
Keď sa tak stretávam s obeťami, ktoré sú zakotvené v katolíckej cirkvi, Boha majú rady a sú zranené, po výrokoch pána kardinála a niektorých biskupov začínajú uvažovať o tom, že cirkev, ktorú milujú, opustia. Práve preto, že tá cirkev sa k nim správa, ako keby tieto obete neboli jej vlastné. Obete chcú ospravedlnenie, ľútosť a pomoc. To je pre našich predstavených naozaj taká neprekročiteľná hranica urobiť gesto ľútosti a zmierenia? Nechápem to.
Posledná vec – vy ste si to s tým kňazom išli po rokoch vybaviť…
To som mal dvadsaťštyri. Išiel som tam z jedného prostého dôvodu. Chcel som mu povedať, čo mi ublížilo, z čoho mi bolo smutno, čo ma na konci toho nášho „vzťahu“ rozsekalo. A rozišli sme sa s tým, že mi povedal: Nemyslím si, že by sa udialo niečo zas také hrozné. Povedal to s takým odmietnutím, neprijatím… Mne však veľmi pomohlo, že som mu tie veci dokázal povedať do očí. To pre mňa bol asi najviac uzdravujúci zážitok v celom mojom prežívaní bolesti.
Keď ste mu to povedali, už nebol činný v cirkvi? Pýtam sa preto, že nechcete jeho meno prezradiť…
On je, samozrejme, činný doteraz.
Takže to ešte môže niekomu robiť?
Má dosť cez sedemdesiat rokov. Myslím si, že už nie.
Lenže keď ste si to s ním povedali zoči-voči, boli ste ešte relatívne mladý.
Ja som tiež vtedy obišiel všetky rodiny, ktorých by sa to mohlo týkať, pretože mali deti, a upozornil som ich, že tento kňaz má veľmi zlé a chybné správanie voči dospievajúcim, hlavne chlapcom. Varoval som ich, nech tam neposielajú svoje deti ani na náboženstvo. Nech s nimi začnú radšej chodiť niekam inam.
Aké boli reakcie tých rodičov? Púšťali tam svoje deti naďalej?
Nie. Chodili s nimi do kostola, ale na náboženstvo už chodili inam.
A jeho samotného ste tiež varovali, aby to už nerobil?
Iste. Povedal som mu, že ak sa dozviem, že niekoho atakoval, okamžite pôjdem na políciu a na arcibiskupstvo. A bude to definitívne. On mi prisľúbil, že už to robiť nebude. Jedna vec môže byť prísľub, druhá vec, že odvtedy sa okolo neho pohybovali len dospelí ľudia. A to som už neriešil.
Ako je na tom teraz?
Zdravotne veľmi zle. A myslím si, že psychicky to tiež nebude žiadna veľká sláva. Viem o tom, že sa u neho prejavil silný vzťah k alkoholu. Podľa mňa ten človek musí cítiť, že ho minulosť dobieha.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
