Zneužíval ho kňaz: Vravel mi, že to nie je hriech, no spovedať som sa mohol iba u neho

Mal dvanásť rokov, keď ho začal sexuálne zneužívať katolícky kňaz. Neskôr sa ho snažil presvedčiť, že je pre kňazstvo zrodený, a dokonca mu ponúkol svojich miništrantov, až on „nebude môcť“. Dnes Jiří Kylar sám obetiam sexuálneho zneužívania kňazmi pomáha.

Keď sme spolu robili v septembri rozhovor, v ktorom ste sa zverili, že ste boli počas dospievania zneužívaný kňazom, na čas táto téma v médiách utíchla. Čo sa dialo tie mesiace priamo v cirkvi? Aké ste mali reakcie?

Prekvapila ma vlna reakcií, ktoré boli pozitívne. Jedna z prvých bola od opáta Siostrzonka, ktorý mi vyjadril veľkú podporu a vďaku za otvorenie témy a môj postoj. Inak čo sa týka reakcie vedenia cirkvi, tam tie veci samozrejme bežia s určitým oneskorením a zotrvačnosťou. Jedna vec je, že sa téma otvorí, druhá, že biskupi teraz skôr vyčkávajú, čo to urobí ďalej.

Odvtedy mi volali desiatky obetí, s mnohými som sa stretol. Musím povedať, že vôbec nešlo len o zneužívanie v katolíckej cirkvi. Tí ľudia – obete – boli radi, že to niekto otvoril verejne. Toto skutočne nie je téma, s ktorou by išiel každý von. To, čo po našom rozhovore prebiehalo napríklad v našej farnosti, ma prekvapilo. Ľudia boli prekvapení, mnohí boli úplne dojatí. Zasiahlo ich to, pretože netušili, že vo svojom strede majú človeka, ktorý niečo také prežil. Mňa poznajú ako radostného človeka a hovorili mi, že netušili, koľko bolesti sa za tou radosťou skrýva. A potom sú ľudia, ktorí to absolútne nechápu.

To sa vás pýtajú, ako ste to mohli tolerovať?

Presne. Ako som to mohol tolerovať a ako je možné, že s tým vyliezam až o viac ako dvadsať rokov neskôr.

Takže ten istý argument, ktorý často padá v prípade MeToo, že keď ste mlčali dvadsať rokov, mali ste mlčať už navždy?

Áno. Pre pochopenie obete je dôležité si uvedomiť, že sa cíti zahanbená, ponížená, je zranená… Integrita obete je na dva kusy a trvá dlhé roky, než sa duša s telom zmieri. U obetí je neraz veľká nenávisť voči vlastnému telu. Tí ľudia nie sú schopní normálne fungovať. Zrazu sa zaseknú a nemôžu vstať z postele, robiť iné bežné veci. Je to na dlhé roky, dať sa dokopy – niekto to zvláda s pomocou psychoterapeutov, niekto o tom nechce hovoriť vôbec… Je to ťažké.

Prečítajte si

Prečo obete sexuálneho zneužívania hovoria až po rokoch? Sú ich výpovede dôveryhodné? Vysvetľuje psychologička

Môžete len v kocke pripomenúť svoj príbeh?

Vyrastal som v harmonickej rodine, kde boli pevné sociálne väzby s milujúcimi rodičmi. A s milujúcimi súrodencami, hoci sme sa ako chlapci bili ako kone. Ako deti sme mali šťastie, že sme od šiestich rokov jazdili do tábora Radost, ktorý viedli tajne vysvätení kňazi Tišek Fráňa, Martin Holík a Josef Suchár. Tí nám, deťom z tábora, dávali skvelý príklad viery – teda osobný vzťah k Bohu. To chcem zdôrazniť, pretože si myslím, že to v mojom príbehu hrá obrovskú úlohu. Obidve veci – rodinné zázemie a výchova k viere. Moja viera je vzťah k Bohu, nie to, že som v katolíckej cirkvi zaškatuľkovaný.

Chodievali ste k tomuto kňazovi od raného detstva?

Za komunistov bola dosť veľká núdza o dobrých a zaujímavých kňazov, tak sme s rodičmi skoro každú nedeľu jazdili na omše k pátrovi Reinsbergovi do Prahy. Na ňom vyrástli moji rodičia a ja s bratmi potom tiež. Bol to pre nás vzor skvelého kňaza. A zrazu sa niekoľko desiatok kilometrov od nášho domu objavil kňaz, ktorého naši poznali ešte od Reinsberga. Tak sme tam začali chodiť, miništrovali sme, naši tam s nami občas prespali. Moji rodičia sa s ním priatelili. Ako miništrant som tam potom od svojich dvanástich rokov chodieval na bicykli sám.

Prespával som tam, zúčastňoval som sa rôznych akcií s ostatnými miništrantmi, ako bolo upratovanie okolo kostola, pomáhanie s prípravou na rôzne sviatky a podobne. Ani som nevedel ako, ale zrazu som sa cítil veľmi oceňovaný za to, že som užitočný. Bolo to iné ako pochvala od rodičov. Zrazu som mal pre niekoho hodnotu. Ten kňaz si to zrejme uvedomoval, a tak ma občas bral na výlety, do bazéna, kupoval mi darčeky, ktoré mi rodičia nikdy kúpiť nemohli. Získal si moju dôveru, veril som mu a čokoľvek mi povedal, to som si vzal za svoje. Bola to taká oddanosť. Dnes už viem, že sa tejto príprave agresora voči obeti hovorí grooming. To je príprava na to, aby mu tá obeť bezhranične verila a agresor mohol nič netušiacu obeť pohlavne zneužiť.

Aký to bol človek?

Bol veľmi zaujímavý, rozumel výtvarnému umeniu, veľa čítal, snažil sa nás ako miništrantov vzdelávať. To je jeden z dôležitých aspektov, aby sme dokázali pochopiť, že agresor má veľmi dobrý sociálny status. Ako osobnosť bol argumentačne veľmi vybavený, vedel oponovať a tiež veľmi manipulovať. Ako dieťa a neskôr ako dospievajúci som nemal šancu mu oponovať. Nemal som na neho