Katolícka cirkev v Poľsku pristupuje k téme zneužívania transparentnejšie ako naša

Marián Hamada vyrastal medzi saleziánmi, a keďže má manželku z Poľska, s ktorou tam istý čas žil, sleduje, ako sa tamojšia cirkev vyrovnáva so svojimi škandálmi, a porovnáva to so situáciou u nás.

Koncom januára som v Denníku N písal, ako katolícky kňaz pred desaťročiami sexuálne zneužíval malého chlapca. Banskobystrický biskup ho po medializácii suspendoval, ale je koniec marca a obeť dodnes cirkev nevypočula, hoci tá disponuje aj nahrávkou o priznaní. Biskup je pritom povinný zhromaždiť svedecké výpovede a prípad odovzdať do Vatikánu na Kongregáciu pre náuku viery. O čom to vypovedá?

Nie som odborník na cirkevné právo, ale pôsobí to zvláštne. Aj v Poľsku boli viaceré prípady, keď sa obete či novinári sťažovali na cirkevné procesy v takýchto prípadoch. Cirkev sa zaoberala najmä tým, čo sa cez médiá dostalo na verejnosť, samotných svedkov či obete však už nepredvolala a nevypočula. Je to podľa mňa signál, že ich výpovede pre ňu často nie sú vecou prvej dôležitosti.

Je rozdiel, ako k škandálom pristupuje cirkev na Slovensku a v Poľsku?

Je. Vidím ho najmä v transparentnosti. V Poľsku je oveľa vyššia, hoci ani tam nejde o žiadny zázrak a cirkev kopí množstvo chýb.

V čom je tamojšia transparentnosť vyššia?

Vie bežný veriaci na Slovensku, čo presne má vo vzťahu k cirkvi urobiť, keby ho zneužil kňaz? Podľa mňa väčšina netuší, na koho presne sa má obrátiť, kam zavolať, za kým prísť, s kým to riešiť, nevie, či má nárok na nejakú odbornú duchovnú, teda špeciálnu pastoračnú pomoc.

Zrejme vie, ktoré svetské orgány kontaktovať, ale o cirkevných nemá potuchy. Nemám pritom na mysli názov inštitúcie, ale konkrétne mená, adresy a telefónne čísla ľudí, ktoré by boli verejne známe a vnímané ako autority v tejto oblasti.

V Poľsku to veriaci vedia?

Kongregácia pre náuku viery pred rokmi vydala pokyn pre všetky konferencie biskupov na svete, v ktorom priznáva, že existuje problém so zneužívaním, a definovala základný rámec, čo v takých prípadoch robiť. S tým, aby si konferencie biskupov v jednotlivých krajinách pripravili svoje národné špecifické smernice, v ktorých definujú postupy na ochranu detí a mládeže.

To predsa urobila aj Konferencia biskupov Slovenska.

Áno, väčšina konferencií biskupov na to reagovala a smernice pripravila. Vrátane Konferencie biskupov Slovenska. Smernica sa volá Postup v prípadoch sexuálneho zneužívania klerikmi.

Lenže choďte na stránku konferencie či na stránky jednotlivých diecéz a skúste si merať čas, kým ju tam nájdete. Nevravím, že je „zašitá“ úmyselne, ale priemerný návštevník sa musí namáhať, aby ju našiel. A na to, aby ju hľadal, by o nej najskôr musel vedieť.

Odkiaľ majú informácie poľskí veriaci?

V Poľsku sa o smernici vie, lebo sa o nej veľa verejne hovorí, navyše tam v roku 2013 ustanovili národného koordinátora pre túto oblasť. Je ním jezuita, ktorý vyštudoval v Ríme; veľmi rozhľadený človek, ktorý je známy v celej krajine.

Viete prečo? Lebo aktívne sám chodí do médií. Do všetkých, ktoré ho zavolajú, nielen do katolíckych. Rozpráva tam, čo je jeho úlohou, ako má vyzerať pomoc obetiam, na čo majú nárok, a tiež informuje o tom, že každá diecéza aj rehoľa majú svojho konkrétneho delegáta presne na tieto účely.

Jurisdikcia v týchto veciach je totiž vždy na diecéznom biskupovi alebo rehoľnom predstavenom. Hlavný delegát, respektíve koordinátor na celoštátnej úrovni je teda mediálnou tvárou, ktorá robí osvetu, aby o ňom a jednotlivých delegátoch v 44 tamojších diecézach vedel každý katolík.

U nás fungujú k cirkvi nekritické Katolícke noviny či televízia Lux. Je tu aj konzervatívny portál postoj.sk, ktorý si od nej zachováva istý odstup. Je situácia v Poľsku iná?

Existujú tam síce aj cirkevné, nekritické médiá, ale aj také, ktorým môžeme hovoriť, že sú progresívne a neboja sa kritizovať. V máji 2018 sa trebárs v katolíckom týždenníku Tygodnik Powszechny, ktorý patrí medzi mienkotvorné médiá so stúpajúcim predajom a ktorý píše nielen o viere a cirkvi, ale aj o politike, spoločnosti a histórii, objavila reportáž, v ktorej sa reportér spolu s obeťou zneužívania skúšal dovolať práve spomínaným delegátom. Chcel vedieť, ako budú reagovať.

Výsledkom bol mimoriadne kritický článok, lebo sa ukázalo, že nie všetky diecézy mali funkčného delegáta, reakcie niektorých zase boli mimoriadne zvláštne a obete zle navigovali, iní zase postupovali správne.

Vyčítali im aj to, že niektoré diecézy do pozície delegáta menovali svojho tlačového hovorcu. Dá sa rozumieť tej absurdnosti? Za osobu, ktorá má pomáhať obetiam, určili toho, kto zároveň zodpovedá za dobrý imidž cirkvi.

Čo nasledovalo?

Článok vytvoril tlak na zlepšenie tejto služby. Každá diecéza aj rehoľa majú dnes údaje o delegátovi zverejnené na svojej stránke, pričom je ich ľahké nájsť. Niektoré síce publikovali len jeho meno, priezvisko a e-mail, väčšina však už aj telefón a adresu.

Obeť teda môže delegáta aj osobne navštíviť. Rovnako platí, že kontaktovať ho nemusí priamo obeť, ale hocikto, komu dôveruje. Berie sa totiž ohľad na to, že obeť môže mať traumu a na vyrozprávanie svojho príbehu potrebuje sprostredkovateľa.

Slovenské diecézy takých delegátov nemajú?

V súlade so smernicou zrejme majú, ale nevie sa o nich. Pozrel som si weby každej z nich a nič také som do času tohto rozhovoru nenašiel. Tí delegáti pritom musia existovať, lebo