Katolícka cirkev v Poľsku pristupuje k téme zneužívania transparentnejšie ako naša

Marián Hamada vyrastal medzi saleziánmi, a keďže má manželku z Poľska, s ktorou tam istý čas žil, sleduje, ako sa tamojšia cirkev vyrovnáva so svojimi škandálmi, a porovnáva to so situáciou u nás.

Koncom januára som v Denníku N písal, ako katolícky kňaz pred desaťročiami sexuálne zneužíval malého chlapca. Banskobystrický biskup ho po medializácii suspendoval, ale je koniec marca a obeť dodnes cirkev nevypočula, hoci tá disponuje aj nahrávkou o priznaní. Biskup je pritom povinný zhromaždiť svedecké výpovede a prípad odovzdať do Vatikánu na Kongregáciu pre náuku viery. O čom to vypovedá?

Nie som odborník na cirkevné právo, ale pôsobí to zvláštne. Aj v Poľsku boli viaceré prípady, keď sa obete či novinári sťažovali na cirkevné procesy v takýchto prípadoch. Cirkev sa zaoberala najmä tým, čo sa cez médiá dostalo na verejnosť, samotných svedkov či obete však už nepredvolala a nevypočula. Je to podľa mňa signál, že ich výpovede pre ňu často nie sú vecou prvej dôležitosti.

Je rozdiel, ako k škandálom pristupuje cirkev na Slovensku a v Poľsku?

Je. Vidím ho najmä v transparentnosti. V Poľsku je oveľa vyššia, hoci ani tam nejde o žiadny zázrak a cirkev kopí množstvo chýb.

V čom je tamojšia transparentnosť vyššia?

Vie bežný veriaci na Slovensku, čo presne má vo vzťahu k cirkvi urobiť, keby ho zneužil kňaz? Podľa mňa väčšina netuší, na koho presne sa má obrátiť, kam zavolať, za kým prísť, s kým to riešiť, nevie, či má nárok na nejakú odbornú duchovnú, teda špeciálnu pastoračnú pomoc.

Zrejme vie, ktoré svetské orgány kontaktovať, ale o cirkevných nemá potuchy. Nemám pritom na mysli názov inštitúcie, ale konkrétne mená, adresy a telefónne čísla ľudí, ktoré by boli verejne známe a vnímané ako autority v tejto oblasti.

V Poľsku to veriaci vedia?

Kongregácia pre náuku viery pred rokmi vydala pokyn pre všetky konferencie biskupov na svete, v ktorom priznáva, že existuje problém so zneužívaním, a definovala základný rámec, čo v takých prípadoch robiť. S tým, aby si konferencie biskupov v jednotlivých krajinách pripravili svoje národné špecifické smernice, v ktorých definujú postupy na ochranu detí a mládeže.

To predsa urobila aj Konferencia biskupov Slovenska.

Áno, väčšina konferencií biskupov na to reagovala a smernice pripravila. Vrátane Konferencie biskupov Slovenska. Smernica sa volá Postup v prípadoch sexuálneho zneužívania klerikmi.

Lenže choďte na stránku konferencie či na stránky jednotlivých diecéz a skúste si merať čas, kým ju tam nájdete. Nevravím, že je „zašitá“ úmyselne, ale priemerný návštevník sa musí namáhať, aby ju našiel. A na to, aby ju hľadal, by o nej najskôr musel vedieť.

Odkiaľ majú informácie poľskí veriaci?

V Poľsku sa o smernici vie, lebo sa o nej veľa verejne hovorí, navyše tam v roku 2013 ustanovili národného koordinátora pre túto oblasť. Je ním jezuita, ktorý vyštudoval v Ríme; veľmi rozhľadený človek, ktorý je známy v celej krajine.

Viete prečo? Lebo aktívne sám chodí do médií. Do všetkých, ktoré ho zavolajú, nielen do katolíckych. Rozpráva tam, čo je jeho úlohou, ako má vyzerať pomoc obetiam, na čo majú nárok, a tiež informuje o tom, že každá diecéza aj rehoľa majú svojho konkrétneho delegáta presne na tieto účely.

Jurisdikcia v týchto veciach je totiž vždy na diecéznom biskupovi alebo rehoľnom predstavenom. Hlavný delegát, respektíve koordinátor na celoštátnej úrovni je teda mediálnou tvárou, ktorá robí osvetu, aby o ňom a jednotlivých delegátoch v 44 tamojších diecézach vedel každý katolík.

U nás fungujú k cirkvi nekritické Katolícke noviny či televízia Lux. Je tu aj konzervatívny portál postoj.sk, ktorý si od nej zachováva istý odstup. Je situácia v Poľsku iná?

Existujú tam síce aj cirkevné, nekritické médiá, ale aj také, ktorým môžeme hovoriť, že sú progresívne a neboja sa kritizovať. V máji 2018 sa trebárs v katolíckom týždenníku Tygodnik Powszechny, ktorý patrí medzi mienkotvorné médiá so stúpajúcim predajom a ktorý píše nielen o viere a cirkvi, ale aj o politike, spoločnosti a histórii, objavila reportáž, v ktorej sa reportér spolu s obeťou zneužívania skúšal dovolať práve spomínaným delegátom. Chcel vedieť, ako budú reagovať.

Výsledkom bol mimoriadne kritický článok, lebo sa ukázalo, že nie všetky diecézy mali funkčného delegáta, reakcie niektorých zase boli mimoriadne zvláštne a obete zle navigovali, iní zase postupovali správne.

Vyčítali im aj to, že niektoré diecézy do pozície delegáta menovali svojho tlačového hovorcu. Dá sa rozumieť tej absurdnosti? Za osobu, ktorá má pomáhať obetiam, určili toho, kto zároveň zodpovedá za dobrý imidž cirkvi.

Čo nasledovalo?

Článok vytvoril tlak na zlepšenie tejto služby. Každá diecéza aj rehoľa majú dnes údaje o delegátovi zverejnené na svojej stránke, pričom je ich ľahké nájsť. Niektoré síce publikovali len jeho meno, priezvisko a e-mail, väčšina však už aj telefón a adresu.

Obeť teda môže delegáta aj osobne navštíviť. Rovnako platí, že kontaktovať ho nemusí priamo obeť, ale hocikto, komu dôveruje. Berie sa totiž ohľad na to, že obeť môže mať traumu a na vyrozprávanie svojho príbehu potrebuje sprostredkovateľa.

Slovenské diecézy takých delegátov nemajú?

V súlade so smernicou zrejme majú, ale nevie sa o nich. Pozrel som si weby každej z nich a nič také som do času tohto rozhovoru nenašiel. Tí delegáti pritom musia existovať, lebo diecézy k tomu zaväzuje už spomínaná smernica.

Ak však o nich prakticky nik nevie, minimálne nie je jednoduché nájsť si ich údaje, tak aký to má zmysel? V praxi by mal pritom obeť na príslušného delegáta nasmerovať každý kňaz na Slovensku. Otázne je, či by to dokázal.

Teraz v marci u nás cirkev ohlásila vznik Centra na ochranu maloletých so sídlom v Košiciach. V Poľsku už dlhšie existuje cirkvou zriadené Centrum ochrany dieťaťa. Čo je to za inštitúciu?

Centrum vzniklo v roku 2014 na jezuitskej vysokej škole v Krakove Ignatianum. Jeho riaditeľom je práve spomínaný delegát, ktorý chodí do médií robiť osvetu. Jeho zástupkyňou je známa a uznávaná psychologička. Majú aj vedeckú radu, v ktorej sedia kňazi, ale aj ďalší významný psychológ. Hlavnou úlohou centra nie je riešenie jednotlivých prípadov zneužívania, to majú na starosti diecézni biskupi a rehoľní predstavení, ale vzdelávanie a prevencia.

Koho vzdelávajú?

Špeciálnym vzdelávaním v tomto centre musel prejsť každý delegát určený na riešenie prípadov vo svojej diecéze. Vzdelávajú aj ostatných kňazov. Funguje to tak, že diecéza si objedná jeho služby, centrum tam vyšle svoj tím a kvalifikovane učí kňazov v jej pôsobnosti najlepšej možnej praxi.

Okrem toho centrum vytvorilo aj program akéhosi nadstavbového vzdelávania, respektíve postgraduálu v študijnom odbore ochrana detí a mládeže pred násilím zo strany kléru.

Využívajú však diecézy služby toho centra?

Pozeral som si kalendár akcií centra a je zjavné, že áno. Na stránke vidno, ktorá diecéza na aký termín si objednala školenie svojich kňazov v oblasti prevencie pred sexuálnym násilím na deťoch a mládeži. Samozrejme, na webe majú voľne prístupné aj vzdelávacie materiály pre všetkých záujemcov.

V kombinácii s tým, že delegát cirkvi pre problematiku zneužívania chodí o týchto veciach aktívne rozprávať do médií, že delegáti diecéz a reholí sú ľahko identifikovateľní na ich weboch, je zjavné, že v porovnaní so Slovenskom sú oveľa ďalej.

Je mimoriadne dôležité, aby obete vedeli, kto odborne pripravený sa im môže venovať, ak chcú prehovoriť vnútri cirkvi. Navyše, okrem samotných delegátov tam majú niektoré diecézy ustanovených aj vzdelaných dušpastierov, ktorí sa obetiam venujú terapeuticky alebo po duchovnej stránke. Jedna vec je prípad riešiť po právnej stránke, iná obetiam pomôcť psychicky.

Čím sa dá vysvetliť, že poľská cirkev k téme pristupuje transparentnejšie?

Možno aj tým, že je tam oveľa viac známych prípadov zneužívania. Poľská konferencia biskupov zverejnila aj oficiálnu štatistiku – 382 nahlásených prípadov sexuálneho násilia a spolu 625 obetí od januára 1990. Keďže ide len o ohlásené prípady, v skutočnosti je to len špička ľadovca.

Na Slovensku sa vie možno o prípade v Nevidzanoch a o prípade, o ktorom ste písali vy. Poľsko je oveľa väčšia krajina s oveľa väčším množstvom kňazov a úmerne tomu je aj viac ich zlyhaní.

Spomeňte tie najznámejšie.

Napríklad apoštolský nuncius a arcibiskup z Poľska pred pár rokmi zneužíval deti v Dominikánskej republike. To bola pre Poliakov strašná hanba, išlo totiž o mimoriadne vysokopostaveného hodnostára.

Volal sa Józef Wesołowski, v roku 2015 zomrel.

Áno. Druhý prípad je z roku 2002, keď poznanský arcibiskup Juliusz Paetz musel odstúpiť pre podozrenia zo zneužívania svojich klerikov a seminaristov. Už dlho naňho boli viaceré sťažnosti, ale poľská cirkev konala alibisticky.

Apoštolský nuncius vtedy dokonca alibisticky zadržal list pre pápeža Jána Pavla II., až mu ho do Vatikánu osobne doniesla jeho kamarátka z detstva. Pápež bol tým listom podľa svedectiev mimoriadne otrasený a okamžite tam poslal vizitáciu, na základe ktorej bol arcibiskup odvolaný.

Iný prípad alibizmu poľskej cirkvi – jeden kňaz zneužíval deti, preložili ho teda do inej farnosti. Lenže tam v tom pokračoval, a tak ho znovu preložili, teraz už do inej diecézy. Pokračoval aj tam, tak ho ako duchovného presunuli k rehoľným sestrám. Tie sa už po pol roku ozvali, že si do kláštora stále vodí chlapcov. Trvalo niekoľko rokov, kým cirkev pochopila, že musí zasiahnuť ráznejšie, a až vtedy sa ho zbavila.

Nedávno sa tam riešil aj prípad zrútenia sochy kňaza, ktorý bol legendou tamojšieho hnutia Solidarita, Henryka Jankowského v Gdansku.

O čo išlo?

Zomrel v roku 2010. Koncom minulého roka v poľských novinách vyšla reportáž, kde istá pani prehovorila, ako ju zneužíval. Diecéza napriek novým informáciám nekonala, pamätník neodstránila, takže ľudia ho v dôsledku frustrácie zvalili.

Tá pani rozprávala desivé veci. Napríklad aj o tom, ako sa deti rozpŕchli, vždy keď kňaz vyšiel z kostola. Všetky totiž vedeli, že je to sexuálny predátor. Jedna dievčina s ním podľa svojho svedectva otehotnela a spáchala samovraždu. Na hostinách uňho obsluhovali mladí chlapci, pričom gestom priateľstva z jeho strany bolo, že ich bozkával na ústa, čo je niečo strašné. Keď sa ho na to pýtal novinár, odpovedal, že môže pobozkať aj jeho.

Iný tamojší prípad – kňaz vzal 12-ročné dievča, o ktorom rodičom tvrdil, že bude bývať na internáte, v skutočnosti bývalo uňho. Zneužíval ho, a keď otehotnelo, poslal ho na potrat. Strašné farizejstvo, keď si uvedomíme, že boj proti interrupciám je vlajková loď cirkvi. Človeku je z toho až zle.

K transparentnosti u nás – keď som v súvislosti s prípadom sexuálneho zneužívania kontaktoval Apoštolskú nunciatúru, človek, ktorý zdvihol telefón, sa odmietol predstaviť s vysvetlením, že také majú pravidlá. Otázku zaslanú e-mailom úplne ignorovali. Inými slovami, základnú slušnosť nedodržiava ani úrad, ktorý zastupuje Vatikán na Slovensku.

Je to zvláštne a rozhodne to nezvyšuje dôveru. Keď bol nedávno vo Vatikáne samit, na ktorom sa riešilo zneužívanie, jedným zo záverov bola práve požiadavka väčšej transparentnosti. Zazneli tam dokonca hlasy veľmi významných kardinálov, aby sa prehodnotil aj inštitút pápežského tajomstva.

Informácie o procesoch, ktoré sa vedú voči kňazom obvineným zo zneužívania, totiž spadajú práve pod toto tajomstvo. Bol to silný odkaz, ale či sa to zmení, je otázne.

Na Slovensku sa vôbec nevedie debata o zneužívaní rehoľných sestier kňazmi. Nemám na mysli len sexuálne zneužívanie, ale aj to, že si z nich neraz robia slúžky. Kým detské obete sa už aspoň trochu dostávajú do pozornosti úradov aj médií, sestry mlčia, lebo nie je nikoho, kto by ich ochránil, nebodaj im pomohol.

Faktom je, že sestry neraz vystupujú v pozícii, ktorá je podradná voči kňazovi. Bežne robia servis na diecézach aj vo farnostiach, upratujú, varia, perú. Takto slúžia aj kňazom, ktorí už vzhľadom na vek nemôžu pracovať.

Netvrdím, že je to zlé za každých okolností, ale sú prípady, keď sa naozaj degradujú doslova na slúžky, ktoré musia zniesť všetko vrátane slovného či fyzického ponižovania. U nás sa o tom vôbec nehovorí, hoci namýšľať si, že problém neexistuje, je naivné.

Je to v Poľsku inak?

Aj v tomto sú popredu, hoci ani tam nejde o tému číslo jeden. Verejne sa však ozvala tamojšia provinciálna predstavená uršulínok, ktorá trinásť rokov viedla aj tamojšiu konferenciu vyšších predstavených ženských reholí, teda žena na vysokej cirkevnej pozícii. Priznala, že sú takéto prípady, že o nich vie a že hoci ich ohlásila nadriadeným jednotlivých kňazov, nikdy nemala žiadnu odozvu, nikdy sa nedozvedela, ako to bolo riešené.

Jeden prípad, o ktorom rozprávala, bol o tom, že mladá rehoľníčka otehotnela po zneužití kňazom. Ona musela odísť z rehole, pričom násilník ďalej ostal kňazom. Stáva sa, že rehoľná sestra príde za svoju predstavenou, povie jej, že kňaz ju zneužíva, ale dočká sa len reakcie, že jej neveria. Alebo povedia – v poriadku, veríme ti, ale čo teraz? Čo vtedy môže rehoľníčka urobiť? Vlastne nič, maximálne tak psychicky zlomená odísť z rehole, čiže vzdať sa svojich životných ideálov.

Celkovo však viaceré sestry postupne začínajú rozprávať o tom, ako sa nenaplnili ich očakávania, lebo kňazi voči nim boli mačistickí, násilnícki, arogantní, dokonca sa ich pokúšali sexuálne zneužívať.

V Poľsku vyšla aj kniha Zakonnice odchodzą po cichu, v ktorej o svojich príbehoch hovoria bývalé rehoľné sestry.

Kniha sa zaoberá sexuálnym zneužívaním len okrajovo, hoci je jedným z mnohých dôvodov, prečo rehoľníčky odchádzajú. Autorka Marta Abramowiczová ich vyhľadala a vyspovedala spolu tuším dvadsať, hoci jej to trvalo veľmi dlho. Stále totiž prevláda strach a nechuť o tom hovoriť, lebo kto sa ich zastane? Tie ženy za sebou nemajú nikoho, žiadnu oporu, navyše, pre okolie sú akoby nečisté. Viac o tom hovoria skôr rehoľníčky na Západe či v Afrike a Indii.

Jedna z bývalých nemeckých rehoľníčok Doris Wagnerová tiež o svojom prípade napísala knihu. Odišla po sklamaní, keď ju sexuálne zneužil kňaz a nenašla podporu vo svojom spoločenstve. Čosi v cirkvi sa však predsa pohlo, lebo ju prijal viedenský kardinál Schönborn, ktorý nad tým, čo sa jej stalo, prejavil ľútosť. Zo sekulárneho hľadiska je to drobnosť, z pohľadu cirkvi, kde čas plynie inak, je to veľké gesto.

Poznám rehoľnú sestru, ktorá mi rozprávala rôzne zážitky vrátane ponižovania aj pokusov o zneužitie. Vždy sa ubránila, ale trápi ju to. Nedokáže o tom verejne hovoriť, uvedomuje si riziko, že by tým stratila všetko. Nemá kam ísť, nemá rodinu, a bojí sa, že by ostala na ulici.

Môže to tak vnímať, lebo ženy pri vstupe do rehole sľubujú chudobu, v zásade nevlastnia nič. Po odchode by mali problém začať fungovať v normálnom živote, najmä ak v kláštore strávili dlhé roky, nebodaj desaťročia.

Ak majú rodinu a blízkych, má im kto pomôcť, ale bez nich je to náročné. Aj ja poznám sestru, ktorej sa predstavení mstili len za to, že trochu „vytŕčala“. Radšej ju presunuli, aby nebola viditeľná. Neraz sa aj s takými, ktoré sú mimoriadne vzdelané a majú za sebou poctivú prácu, narába veľmi necitlivo.

Vyrastali ste medzi saleziánmi, teda v prostredí, v ktorom vás výrazne ovplyvňovala katolícka viera. Ako dnes veriaci vníma, že na svetlo sveta vychádza toľko prípadov sexuálneho zneužívania detí kňazmi?

Zlo je vždy krikľavejšie, preto sú chyby cirkvi viditeľnejšie ako drobná mravčia práca vo farnostiach, v spoločenstvách, hospicoch, školách, nemocniciach či sociálne znevýhodnených skupinách. Jeden škandál dokáže prekryť všetko dobré, čo cirkev robí.

Je to tak aj preto, že cirkev často ľuďom hovorí, ako majú žiť, že moralizuje. Keď potom nejaký duchovný vodu káže a víno pije, kritikom to poskytuje zadosťučinenie typu – pozrite sa, sú to pokrytci.

Poctivých veriacich to bolí a často ustupujú do defenzívy. Prechádzajú si fázou popierania, že to sa predsa nemohlo stať, že ide len o krivé obvinenie zo strany nepriateľov cirkvi, ale keď sa ukáže, že informácie o zlyhaní kňazov sú pravdivé, cítia sa uzavretí vo svojej pevnosti s tým, že sa na nich valí celý svet.

Všimli ste si u veriacich vo svojom okolí, že by škandály cirkvi otriasli ich vierou?

Vnímam k tomu rôzne postoje. Základný je, že to otrasie ani nie tak vierou, ale skôr dôverou v cirkev ako takú. Mám kamaráta, ktorý po škandáloch povedal, že na cirkev už v živote nedá ani euro, že už nikdy v kostole neprispeje do zvončeka.

Najmä mladší ľudia reagujú na cirkev s odmietnutím, niektorí dokonca prestali chodiť do kostola. Je to logické, lebo žijú v kresťanskom prostredí, to ich formuje, a zrazu vidia, že cirkev sa opakovane správa pokrytecky. Vtedy je úplne jedno, že zlyháva možno jedno percento duchovných, podstatné je iné – že sa to vôbec deje a vrchnosť na to nereaguje dostatočne rázne a rýchlo.

Veriaci sú z toho prirodzene znechutení a časom sa im nechce obhajovať neobhájiteľné. Zrazu v hlavách podvedome riešia, či aj farár, ktorého každú nedeľu počúvajú v kostole, nemôže byť skrytý pokrytec. Atmosféra škandálov prirodzene zasieva medzi veriacich nedôveru. A nám predsa záleží na tom, aby sa cirkev pozrela do zrkadla, očistila a aby sa tá atmosféra škandálov opäť prerodila na atmosféru dôvery.

Vnímajú niektorí veriaci svoju príslušnosť k cirkvi ako hanbu?

Nemyslím si, že by sa hanbili za príslušnosť k spoločenstvu, skôr za to, čo všetko sa stalo. Síce už pápež Ján Pavol II. kľačal a ospravedlňoval sa za hriechy cirkvi, lenže dnes vidíme, že pribúdajú nové.

V Poľsku už biskupi vo viacerých diecézach napísali veriacim pastiersky list, v ktorom pokorne vyjadrovali hlbokú ľútosť a hanbu nad tým, čo sa stalo. Uvedomujú si, že zlyhali práve kňazi, za ktorých sú zodpovední a ktorým sú akoby otcami.

Pozitívne ma to prekvapilo. Na Slovensku som nič podobne hlboké a pokorné od jednotlivých biskupov nezaznamenal. Viete si predstaviť, že by si, obrazne povedané, kľakli na kolená a verejne povedali – hanbíme sa, odpusťte nám to? V Poľsku majú pritom kňazi oveľa vyššiu autoritu ako na Slovensku.

Čím je daná tamojšia vyššia autorita cirkvi?

Cirkev v Poľsku bola významne prítomná pri národných aktivitách v 19. aj 20. storočí a vybudovala si mocnú pozíciu. Aj za komunizmu tam mala úplne iný status ako na Slovensku. U nás komunisti rušili kláštory, zatvárali biskupov aj kňazov, pastorácia bola dlhý čas obmedzená.

V Poľsku to bolo inak. Cirkev bola tiež nepriateľom režimu, ale pastorácia bola menej obmedzená, diecézy mali svojich biskupov. V cirkvi sa ľudia cítili slobodnejšie.

Moja svokra bola za socializmu, konkrétne v roku 1981, ako členka farského zboru na turné vo Francúzsku. Viete si predstaviť, že by slovenskí komunisti pustili veriacich spievať do kostolov na Západe? Poliaci sa nielen vo veciach viery vždy vedeli viac postaviť na odpor. Spomeňte si na všetky možné tamojšie povstania.

MARIÁN HAMADA (1985)

Narodil sa v Partizánskom, vyrastal medzi saleziánmi, má doktorát zo Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre. Pracuje ako projektový manažér v štátnej službe. S manželkou Poľkou majú tri deti, žili v Poľsku, aktuálne žijú na Slovensku.