Sme na dobrej ceste

Čoraz viac ľudí zaujato počúva, čo hovoria obete sexuálnych trestných činov, a tieto činy nahlas odsudzujú. Onedlho už bude hrubo neslušné urobiť čo len pokus o výpad typu: „A čo sa neozvali skôr?“ Blažené časy, keď táto otázka nikomu ani na um nezíde, sa blížia.

Je to zásluha všetkých, ktorí sa rozhodli prehovoriť. Len pred niekoľkými rokmi takáto lastovička nevzbudila takmer žiadnu pozornosť, automaticky čelila otráveným tváram na polícii a necitlivým otázkam.

Obete najlatentnejšej a okrem vraždy najzraňujúcejšej trestnej činnosti stále nemajú vyhrané. Pomýlili sme sa aj my, čo sme sa nazdali, že už pred rokmi bude ratifikovaný Istanbulský dohovor. Ešte nejaký čas bude možné, aby sa s obeťami zaobchádzalo „slovenským spôsobom“. Ešte chvíľu budú niektorí advokáti spochybňovať hodnovernosť hoci aj celej skupiny obyvateľstva bez toho, že by sa na celej čiare strápnili. (Autorom výroku „Komunita segregovaných osád, z ktorých pochádzajú poškodené, sa nevyznačuje veľkou pravdovravnosťou“ je Daniel Lipšic a je to práve v prípade obžaloby z pohlavného zneužívania mladistvých a ďalších sexuálnych trestných činov.)

Je však jedna okolnosť, vďaka ktorej sa podmienky obetí už dnes zlepšujú. Ako nadobúdajú odvahu a dozvedajú sa, že ich je viac, než by si kedykoľvek pomysleli, stráca sa ten najhlúpejší typ odporu voči nim, spočívajúci v jednoduchom „neverím“. Tí, čo na ich utrpenie nie sú citliví od prírody, sa už aspoň učia reagovať civilizovane.