Denník N

Ruský moderátor: Keď sa Putin rozplakal a oklamal ľudí slzami, zbalil som si kufre

Sám Ganapoľskij sa charakterizuje ako cynik a "trochu mizantrop", ktorý má na svoje maniere právo. Foto - Deník N/Petra Procházková
Sám Ganapoľskij sa charakterizuje ako cynik a „trochu mizantrop“, ktorý má na svoje maniere právo. Foto – Deník N/Petra Procházková

Putin neobsadil Rusko, ale ruskí občania zajali Putina, hovorí v rozhovore pre český Deník N populárny rozhlasový moderátor a novinár Matvej Ganapoľskij. Rusi sa podľa neho boja zmeny, pretože nikoho iného ako Putina ani nepoznajú.

V jeho hlase je obrovská energia. „Von z éteru!“ Zakričí na poslucháča, ktorý mu položí v priamom prenose provokatívnu, podľa neho hlúpu otázku. Je nekorektný, sarkastický, arogantný, nesmierne vzdelaný a mimoriadne populárny. Matvej Ganapoľskij popiera väčšinu zákonitostí žurnalistiky. Vďaka tomu patrí medzi najväčšie rozhlasové a televízne hviezdy postsovietskeho priestoru. Klásť mu otázky je krajne riskantné, pretože len on určuje, ktorá je hlúpa a ktorá hodná odpovede.

„Choď do…! Počuješ ma? Hajzel. Netvor… Čo si to dovoľuješ – telefonovať?! Hádam už toho smradu tu viac nemusím čuchať. Ako si dovoľuješ volať do štúdia a chváliť človeka, kvôli ktorému Ukrajina skoro zahynula?“ Nasleduje synonymum pre lajno. To všetko v priamom prenose.

Je rok 2015. Agresia Ruska proti Ukrajine vrcholí. Novinár a moderátor Matvej Ganapoľskij žije v ukrajinskom Kyjeve a pokračuje v tom, čo robil v Moskve: tam sa preslávil britkými glosami, sarkazmom, politickou nekorektnosťou a niekedy veľmi agresívnym správaním voči svojim poslucháčom, ale aj neobyčajne vtipným prejavom a hlbokými znalosťami historických súvislostí.

Je takéto správanie k poslucháčom z vašej strany úprimnosť, súčasť pestovaného imidžu „zlého novinára“, alebo manier?

Som taký prirodzene. Na nikoho sa nehrám. Som živý človek. A to je možno podstata mojej popularity. Pohybujem sa v novinárčine vyše 30 rokov. Naučil som sa počúvať, ale aj klásť jasné otázky a vynútiť si na ne jasnú odpoveď.

Ak moji kolegovia alebo poslucháči nechápu mnou sformulované myšlienky a snažia sa oponovať za každú cenu, dokáže ma to rozzúriť. Alebo keď do štúdia volá človek, ktorého jediným prianím je povedať nejakú hlúposť. Takisto ma to rozbesní, okamžite ho preruším a vyhodím z vysielania.

Ale keď sa niekto hlúpym narodí, nie je to tak úplne jeho vina…

Tak nech nevolá do rádia, keď ja vysielam.

Nie je to urážlivé?

Kdeže. Ja nikým nepohŕdam. Ale ani nemienim strácať svoj čas diskusiami o hlúpostiach. Pretože hlúpi oponenti nad tebou vždy zvíťazia.

To neznie veľmi sebaisto…

Jednoducho len preto, že ich je viac.

A múdri oponenti vám neprekážajú? S tými ste ochotný strácať čas?

Nie som žiadny stojan na mikrofón, ale partner na rozhovor. Mám 65 rokov a to už je vek, ktorý mi dáva právo nestrácať čas hlúposťami. Rád diskutujem, ale hostí si vyberám sám. Musia byť schopní dialógu na určitej úrovni.

Boli ste na vrchole kariéry, jeden z najpopulárnejších novinárov v postsovietskom priestore. Čo bolo tou poslednou kvapkou, ktorá vás donútila odísť z Ruska?

V roku 2007 sa konali voľby do Štátnej dumy. Do rozhlasovej stanice Echo Moskvy, kde som pracoval, každú sekundu prichádzali svedectvá o nemysliteľných podvodoch, falzifikáciách a podrazoch. Celá krajina bola pokorená falšou. Bol som neskutočne naštvaný, ale nekričal som. Nie som žiaden revolucionár. Zažil som Brežneva aj všetkých tých ďalších generálnych tajomníkov. Preto som sa naučil byť trpezlivý.

Ako hovoril Šalamún, toto tiež prejde. Aj v roku 2007 som si hovoril, že to prejde. Lenže v tej chvíli na Manéžne námestie v Moskve prišiel nákladiak, naň si stúpol Vladimir Putin a začal citovať Borodina (poému Michaila Lermontova, publikovanú v roku 1837, pozn. red.). A zrazu sa rozplakal a vyhlásil: „Zomrieme pri Moskve, rovnako ako tu umierali naši bratia.“

Pozerám sa na neho, ako plače, a v jeho ruke som videl pokrčené sfalšované volebné lístky. Rusko ponorené v podvodoch, a tento človek, ktorý je prezidentom krajiny, tu stojí, nie ako dnes, s tým svojím úškrnom v tvári, ale so slzami v očiach. Vtedy klamal svojimi emóciami. Urobilo to na mňa obrovský dojem.

Prišiel som domov a povedal svojej žene, nech sa začne baliť, pretože odchádzame. Manželka hovorí po taliansky, tak sme najprv odišli do Talianska. Potom do USA, potom sme žili v Gruzínsku, až pred tromi rokmi mi ponúkli prácu v Kyjeve. Ani na sekundu neľutujem to, že nežijem v klamárskom štáte. V krajine, kde sa lož stala štátnou ideológiou. Ja a Putin jednoducho nemôžeme žiť v jednom

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Vladimir Putin

Vojna na Ukrajine

Svet

Teraz najčítanejšie