Denník N

O podávaní rúk pri výročí Nežnej revolúcie

November 1989 v Bratislave. Foto – TASR
November 1989 v Bratislave. Foto – TASR

21. marca 2019 bola Bratislave vernisáž knihy Mojich tridsať rokov. K tomu:

Stretla sa tam komunita ľudí, pre ktorých je November 89 zásadná dejinná udalosť. Zväčša sme boli aj jej spolutvorcami. Z tohto pramení naša blízkosť, naše vzťahy, naše zdieľanie istých hodnôt, noriem, potrieb a cieľov. Sme svojím spôsobom duchovná komunita. Určite nie sociálna bublina.

Prežili sme odvtedy po dnešok rôzne životy. Podaktorí z nás strávili dlhé roky vo verejnej aréne a pod paľbou. Často cielenou rovno do srdca. A ostreľovači neboli a nie sú žiadne béčka. Vyčítajú nám, že revolúcia bola nežná, že sme havloidi, slniečkari, pravdoláskari. Bodaj by nám to vydržalo!

Varili sme vtedy z vody – bez skúseností, prípravy, intuitívne. Dnes má generácia, ktorá sa usiluje o slušné Slovensko (Česko…) k dispozícii portfólio našich víťazstiev a prehier, pokusov a omylov. Dalo by sa povedať, že stojí na našich ramenách.  Nemali by sa nám podlomiť nohy – už kvôli tomu, aby nespadli na hubu.

Pravda a láska majú tisíc tvárí. Tá tvoja a moja je iba jedna z mnohých. Je v našich silách nenechať ju zadupať do zeme lžou a nenávisťou. Je našou misiou neodpovedať na negatívne emócie podobne. Aj v tomto je odkaz Novembra 89 a ľudí, ktorí ho symbolizujú.

Kniha, ktorú sme v ten deň uvádzali, je venovaná Ernestovi Valkovi. Možno sme mali menovať aj ďalších – Anku Erdelyovú, Sláva Stračára, Terezku Grellovú-Horskú, Marcela Strýka, Jana Langoša a mnohých ďalších až po Olega Pastiera, Mira Kusého… Stopa, ktorú zanechali, a ktorú zanecháme my, je súčasťou kultúrneho genotypu, ktorý je protilátkou na vírus ľahostajnosti a tuposti.

Post Scriptum

Predchádzajúci text som napísal po návrate z Bratislavy do Prahy. Na druhý deň, teda dnes, som oslavoval svoje sedemdesiate štvrté narodeniny s rodinou. Pri pohári vína som sa len tak mimochodom opýtal svojho syna: „Podať či nepodať ruku Milanovi Kňažkovi a Jánovi Budajovi?“ Nebol prvý, koho som sa to pýtal. Bol však prvý, kto nezaváhal. Iba sa začudoval, že po tých rokoch, čo horujem za dialóg „cez ploty“, nemám vo veci jasno. „Jasne, že podať,“ povedal.

Takže teraz som sa k textu vrátil a dopisujem: Hovoriť o tridsiatom výročí Novembra 89 bez kontextu na dobové fakty je nezmysel. A dobovým faktom je, že symbolom tej chvíle boli tribúny na slovenských námestiach a prvé dialógy v médiách. Tváre a slová Jána Budaja a Milana Kňažka k nim neodmysliteľne patria. Medzičasom sa kadečo stalo. Cítim potrebu povedať obom: Bez vás dvoch by bol obraz doby, keď sa lámal neslobodný (komunistický) režim, neúplný. Vďaka! Berte to ako podanie ruky a moju osobnú bodku za rokmi animozít a nedopovedaných viet.

Teraz najčítanejšie