Denník N

Nevidím dôvod hovoriť o konkurencii medzi Cenou Akadémie a Doskami

Foto - Miloš Janoušek
Foto – Miloš Janoušek

V slovenskom divadelníctve začína prevládať marketingové prezentovanie skutočnosti a potláča sa jej odborné vnímanie, hovorí šéfka Akadémie divadelných tvorcov Viki Janoušková.

Zuzana Kronerová, Roman Polák, Viera Dubačová, Iva Ditte Jurčová, Michal Ditte, Ida Hledíková, Vladimír Štefko, Elena Knopová či Marek Godovič – to je len pár zakladajúcich členov Akadémie divadelných tvorcov, ktorá vznikla v jeseni minulého roka. V tejto chvíli združuje okolo štyridsať divadelných osobností ochotných viesť kontinuálny dialóg a reagovať na aktuálne témy odborného a spoločenského vývoja. „Tento svoj úmysel chce Akadémia začať odvíjať od založenia Ceny Akadémie za divadelnú inscenáciu sezóny, ktorá by zohľadňovala tvorbu všetkých profesionálnych divadiel na Slovensku,“ hovorí spoluzakladateľka Akadémie, jej prvá prezidentka, dramaturgička a autorka VIKI JANOUŠKOVÁ.

Ako vznikala zostava Akadémie? Má limitovaný počet členov?

„Často sa stretávame, no veľmi málo vieme o svojich názoroch…“ Z podobne formulovaného impulzu Akadémia vznikla. A asi by sme impulz popierali, keby sme sa limitovali. Jediná podmienka vstupu je aktívna divadelná prax dlhšia ako päť rokov. Týmto podčiarkujeme, že voláme do diskusie predovšetkým skúsenejších divadelníkov s názormi vyformovanými praxou. A vlastne je tu ešte jedna dôležitá podmienka – ochota kultivovane prezentovať svoje postoje a názory, čo vlastne znamená ukrojiť si z voľného času a vystúpiť zo zóny komfortu. Na Slovensku to doteraz nebola obvyklá prax, a preto sme a budeme za každého takéhoto divadelníka vďační.

Vaším vlajkovým projektom je Cena Akadémie. Nevníma ju časť divadelnej obce ako protiváhu, konkurenciu iným oceneniam, najmä Doskám?

Ak áno, tak mi je to ľúto. My existenciu dvoch ocenení vnímame ako doplnenie, protiváhu, nie ako konkurenciu. Dosky sú anketou, vychádzajúcou z istej vzorky inscenácií, ktorú videli hlasujúci teatrológovia (kritici, teoretici, historici divadla). Cena Akadémie zase vychádza z inscenácií, ktoré si prihlásia samy divadlá, možnosť prihlásiť sa má celé spektrum profesionálnych divadiel, štátnych, samosprávnych i nezávislých.

Aké sú teda rozdiely medzi Cenou Akadémie a Doskami?

Ako som už povedala, aktivita pri Cene Akadémie vychádza primárne z divadiel samotných. Ony sami vyberú inscenácie, ktoré považujú za svoje najlepšie v danej sezóne. Asi je zrejmé, že ide o dve odlišné vzorky inscenácií. A druhý rozdiel je v tom, že pri Cene Akadémie je 5 päťčlenných regionálnych komisií zmiešaných z praktických divadelníkov (dramaturgov, režisérov, hercov) spolu s teoretikmi či kritikmi, čiže Akadémia reflektuje aj hlas praktikov. V Doskách hodnotia teoretici, kritici. A ak už hovoríme o odlišnostiach, je tu ešte jeden rozdiel – my neudeľujeme individuálne ceny za réžiu, herecký výkon, atď., kým Dosky ich udeľujú. Vidíte dôvod hovoriť o konkurencii?

Vaša cena je dvojkolová – z prihlásených inscenácií postúpi do druhého kola 10, po dvoch z každého regionálneho okruhu.

Áno, a tieto nominované inscenácie v druhom kole zhliadne iná komisia, v inom zložení, čo signalizuje pokus o istý stupeň objektivizácie vždy individuálneho posudzovania umenia.

Skúste charakterizovať stav divadelnej obce na Slovensku.

Pre mňa snáď najviditeľnejším znakom v divadelníctve je, vlastne ako na Slovensku vôbec, že začína prevládať marketingové vnímanie a prezentovanie skutočnosti a potláča sa odborné vnímanie. A to až do tej miery, že marketing pomaly začína pretvárať na svoj obraz aj vlastnú realitu. Inak povedané: divadlo je spôsob rozmýšľania o skutočnostiach okolo nás a snaha novým uhlom pohľadu inšpirovať na rozmýšľanie aj publikum, čiže vejárovito rozširovať poznanie, prinášať nové informácie, resp. nový pohľad na staré informácie. Marketing, naopak, nadväzuje na to, čo prijímateľ už vie a zužuje to na svoj cieľ – predávať.

Existuje terminus technicus Dir Deine Meinung, čiže servírovať ti tvoj vlastný názor. Je to zlé?

Takto pomenúvate vy žurnalisti bulvárne poňatú „infošku“, na rozdiel od serióznej „informácie“… A či je zlé rozprávať niekomu to, čo už vie? Zlé to na prvý pohľad nevyzerá. Ale ak povolíme a budeme publiku servírovať len level jeho vlastného poznania, po istom čase si publikum začne tvorbu tohto typu aj vyžadovať a bude odmietať ísť s nami objavovať nové súvislosti, následne nebude schopné nové divadelné prostriedky rozkódovať a nakoniec úplne rezignuje na divadelnú komunikáciu. A keďže sa v divadelnej obci až nepochopiteľne zriedkavo rozprávame o svojich postojoch a názoroch, trápime sa s týmto fenoménom každý sám vo svojej bubline.

Viki Janoušková (1958)

Vyštudovala DAMU v Prahe, interne pôsobila v dramaturgiách SND, Astorky Korza ’90, Štúdia S, externe spolupracovala s maďarským Jókaiho divadlom, Komorným divadlom v Martine, Trnavským divadlom a ďalšími. V roku 1991 spolu s režisérom Štefanom Korenčim založili nezávislé Divadlo a.ha., viedla nezávislé ZMDnS Medzičas, bola šéfredaktorkou odborného časopisu Javisko. Pôsobila v rozhlase ako redaktorka analytickej publicistiky, v roku 2010 spoluzakladala Ticho a spol., kde pôsobila ako autorka, dramaturgička a umelecká riaditeľka. Dnes je na voľnej nohe, iniciovala vznik Akadémie divadelných tvorcov a venuje sa autorskej tvorbe, prekladaniu a publicistike.

Čo s tým mienite urobiť?

Hľadali sme uzlové body, z ktorých by sa dal chýbajúci dialóg začať. Prvý sme identifikovali ako Cenu, na ktorej by sa zúčastnili divadlá z celého Slovenska. Druhý uzlový bod – vznikla idea viacmesačnej prehliadky inscenácií nominovaných do druhého kola. Inak na túto „nominovanú vzorku inscenácií“ sa teším asi najviac, bude to obraz dnešného divadelníctva.

A čo publikum?

To je ten tretí uzlový bod – začať dialóg s publikom a hľadať s ním spoločný nemarketingový slovník či rebríček hodnôt. Nový divadelný časopis, to je beh na dlhšie trate, a tak poznatky chceme zatiaľ zachytiť aspoň v podobe diskusií po predstaveniach inscenácií nominovaných do druhého kola Ceny. Tie by umožnili reflektovať tému aj prostriedky inscenácie a identifikovať spolu s divákom výsek reality, ktorý zachytáva.

Kedy sa to celé začne, kedy plánujete uzávierku prihlásených inscenácií? A kedy bude vyhlásený víťaz?

Divadlá sa už prihlásili v novembri, je ich okolo 30 a komisie v tejto chvíli už chodia po divadlách a pozerajú žatvu aktuálnej sezóny. Takže za štvrť roka, na konci sezóny budeme mať na stole 10 inscenácií nominovaných do druhého kola. To bude prebiehať od septembra do decembra a pred koncom roka bude známy prvý víťaz. Čiže z troch vlajkových projektov začíname projektom Ceny Akadémie za inscenáciu sezóny 2018/2019.

Bude aj viacmesačná prehliadku inscenácií? Kedy ju zamýšľate spustiť?

V prvom ročníku Ceny ju nezvládneme pripraviť, ale verím, že nájdeme prajných sponzorov, ktorí nám pomôžu pripraviť ju v druhom ročníku, teda na budúcu jeseň 2020.

Je takýto projekt viacmesačnej prehliadky v Bratislave vôbec reálny? Kde by prebiehal, uskutočnil by sa vo viacerých divadlách?

Áno, v divadlách, kde by sa našiel priestor vyhovujúci daným nominovaným inscenáciám. A či je projekt reálny, závisí od financií. No bola by to príležitosť jednoznačne výnimočná: pre Bratislavčanov by to znamenalo možnosť pozrieť si výber toho najzaujímavejšieho zo slovenských divadiel. A pre mimobratislavské divadlá možnosť mať bratislavskú premiéru nominovanej inscenácie je tiež viac, ako sa na prvý pohľad zdá.

V čom?

Ľahšie je pritiahnuť kritikov či historikov do divadla. Absencia recenzií a kritík v médiách či nedostatok odborných médií znamená aj to, že historici divadla nebudú mať žiadne podklady pre svoju prácu, nebude zmapovaná samotná tvorba, a tak na základe čoho sa bude písať históriu divadla? A druhý aspekt: diváci, ktorí sú dnes kŕmení len marketingovými článkami divadiel, by zrazu mohli dostať vzorku inscenácií, ktoré si divadelníci najviac vážia, mali možnosť si ju pozrieť a po predstaveniach alebo dokonca v médiách by svoj postoj mohli skonfrontovať so samotnými divadelníkmi. Začne sa budovať spoločný hodnotový rebríček.

Vo vašej koncepcii Akadémie patrí dôležité miesto aj klubom. Odkedy by sa mala rozbehnúť ich činnosť?

Kluby, to je ďalšia línia Akadémie. Vo februári vznikli zárodky štyroch klubov, ktoré by sa mali venovať prediskutovaniu aktuálnych tém. Projekt Akadémie je členitý, širokospektrálny a verím, že keď sa podarí realizovať čo i len zlomok, posunie nás to veľký kus správnym smerom.

Ako je celý projekt finančne zabezpečený?

Do projektu sa hneď od začiatku zapojil Literárny fond, ktorý sa stal aj spoluorganizátorom Ceny Akadémie, a okrem neho sa podarilo nájsť aspoň minimálne prostriedky z Fondu na podporu umenia. Verím, že naše rady i rady našich fanúšikov sa budú ešte rozširovať.

Ad: Nevidím dôvod hovoriť o konkurencii medzi Cenou Akadémie a Doskami

Na rozhovor reagujem z pozície šéfredaktora zrejme jediného tlačeného periodika, ktoré sa programovo venuje divadelnej reflexii a vychádza pod krídlami štátnej inštitúcie. Iniciatívu Akadémie divadelných tvorcov sledujem od začiatku a musím povedať, že so značnou dávkou skeptických predsudkov a podozrenia z istej naivity. Cena, festival a dialóg… Ocenení existuje viacero, festivalov v Bratislave prebytok a čo samotný dialóg? Tvorcovia aj teoretici ho iniciujú už dlhšie, ale akoby stále žiadna existujúca platforma nestačila.

Ale od vzniku akadémie prešli zakladatelia kus cesty a naozaj diskusia o neuralgických bodoch slovenského divadla je niečo, čo chýba. Táto iniciatíva k tomu smeruje. Aké výsledky prinesie a ukáže čas…

Tieto slová by som nepísal, ak by som k tomu nemal nejaké to „ale“…

Akceptujem vznik nového divadelného ocenenia, najmä keď bude založené na odlišnom princípe, aký majú spomínané Dosky. Ale snahou založiť nový festival v podstate duplikujú ciele niektorých už etablovaných festivalov. To je tá reálna konkurencia a protiváha. Vyzerá to, akoby asociácia úplne ignorovala existenciu festivalov ako Dotyky a spojenia v Martine, Nová dráma v Bratislave, slovenská časť programu Medzinárodného festivalu Divadelná Nitra a mnohé ďalšie, ktoré majú veľmi podobný zámer – výber toho najzaujímavejšieho zo slovenských divadiel a diskusiu. V čom by mali byť ich úvahy odlišné od tých, ktoré na Dotykoch a spojeniach prezentuje organizácia AICT (Medzinárodná asociácia divadelných kritikov)? Festival v Martine má aj svoju kritickú platformu – diskutuje o sa predstaveniach, otvárajú sa témy. Sedia tam kritici, odborníci aj tvorcovia. Práve tam by mal vznikať tak trochu „obraz dnešného divadelníctva“.  (Tu ide aj moja nestrannosť bokom, keďže som tento rok v programovej rade festivalu aj ja sám.) Ostáva iba posledný argument. Bratislava. Ale práve „bratislavocentrizmus“ je to, voči čomu sa aj samotní umelci vo vzťahu ku kritike ohradzujú, keď tvrdia, že odborníci nie sú schopní prekročiť hranice svojho kraja. Väčší zmysel ako zakladať, budovať (a venovať tomu energiu a aj financie) by malo spojenie s tým, čo existuje.

Ani festival ma však netrápi tak ako jedno z kľúčových tvrdení rozhovoru.

„… začína prevládať marketingové vnímanie a prezentovanie skutočnosti a potláča sa odborné vnímanie.“

Janoušková uvádza túto skutočnosť ako jasnozrivý fakt. Nie je to tvrdenie o mediálnom obraze divadla, je to tvrdenie o divadelnej praxi na Slovensku. Tvrdí to s trochou argumentov, bez jediného pevného príkladu. Zo slovenského divadla robí celistvý objekt. Niečo, čo existuje, akoby to nebolo zložené z rôznych tvorcov s rôznymi poetikami a tiež z toho, čo chcú na javisku povedať. Navyše túto analýzu ponúka z pozície divadelnej tvorkyne. Nezastávam sa stavu slovenského divadla a neviem, do akej miery má pani Janoušková obcestované martinské, nitrianske, košické či prešovské divadlá, ale toto zovšeobecnenie je skreslením reality. Balí ho do formulky, ktorá sa týka tak trochu všetkých a tak trochu nikoho. Rovnako by sa dalo tvrdiť, napríklad že slovenské divadlo sa nevyhýba politickej a spoločenskej angažovanosti. Že je veľa novej drámy. Že nezávislé divadlá experimentujú menej. Že experimentujú viac. Že posledné roky je slovenské divadlo viac priamočiare a menej metaforické… Dalo by sa.

Aj keď môj skeptický pohľad na vznik ďalšej „siete“ sa postupne mení na pochopenie, fakt je ten, že divadelný svet na Slovensku je malý a dosť „rozsekaný“. Aj preto dúfam, že formujúca sa asociácia nerozotne ďalší uzol a neuzavrie sa do seba a neostane iba v internom dialógu jej členov, ale vstúpi do debaty a spolupráce aj s inými inštitúciami, organizáciami či festivalmi. So všetkými profíkmi s podobnými ambíciami alebo tými, ktorí podobné veci v rôznej miere už realizujú.

Milo Juráni
divadelný kritik a redaktor

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie