Denník N

Unikne Slovensko vlne populistických vlád?  

Autor je členom hnutia Progresívne Slovensko

Bolo to niekedy pred dvoma rokmi uprostred dlhej nočnej debaty u Bruna. Paľo Žilinčík hovoril o tom, že Slovensko nemôže uniknúť trendu, ktorý vidíme v okolitých krajinách. Nezodpovední populisti prevezmú vládu a my sa budeme rútiť do priepasti. Ostatní pri stole súhlasne prikyvovali hlavami. Ako rodený optimista som oponoval. Hovoril som o príkladoch zo Škandinávie, spomenul som Emmanuela Macrona, ktorý bol v tom čase ešte len kandidátom na prezidenta. Myslím, že som ich nepresvedčil. A názor, že aj my podľahneme trendu, ktorý zosobňujú Trump, Orbán či Babiš, som si odvtedy vypočul ešte mnohokrát.

Trpký kokteil

Slovensko žije prezidentskými voľbami, v ktorých v prvom kole triumfovala Zuzana Čaputová. Osobnosť, ktorá je úplným protipólom spomenutých troch pánov. Nielen ja verím, že svoju misiu dotiahne do konca a stane sa našou prvou prezidentkou. Bude to znamenať, že máme šancu a že nás na rozdiel od Maďarov, Poliakov a Čechov ten neznášanlivý nacionalisticko-konšpirátorský prúd nestiahne ku dnu?

Keby som si to chcel zjednodušiť, povedal by som, že veď aj v deväťdesiatych rokoch sme kráčali proti prúdu. My sme tu mali autokratického Mečiara, zatiaľ čo v okolitých krajinách vládli slušné liberálnodemokratické vlády. Tak prečo by sa to nemohlo zopakovať, len v opačnom garde?

Takto jednoducho to nefunguje. Dôvody, pre ktoré v susedných štátoch ľudia volia populistov, sú veľmi podobné tým, pre ktoré dnes Harabin s Kotlebom oslovujú štvrtinu voličov. V prvom rade je sklamanie z vládnych elít uplynulých dekád, ktoré nielenže nedokázali proti korupcii účinne bojovať, ale sa jej neraz aj samy dopúšťali.

Chronickým problémom je kvalita verejných služieb, hlavne v školstve, zdravotníctve, v prístupe k podnikateľom. Pocit frustrácie umocňujú aj nenaplnené očakávania zo vstupu do EÚ, predovšetkým tie, ktoré boli a sú prehnané. Týka sa to hlavne volania po nemeckých platoch, ktoré v rozhovoroch s bežnými ľuďmi na ulici zaznievajú často.

V roku 2015 sa k tomu pridala utečenecká kríza, na ktorú nadviazala otázka migrácie ľudí z chudobou či globálnym otepľovaním sužovaných krajín do Európy. A do toho všetkého pribudla armáda konšpirátorských portálov, facebookových kazateľov a youtubových kanálov, ktorým sa len ťažko vyhnúť a aj vedomie vzdelanejších ľudí zamorili myšlienkou, že sa nikomu nedá veriť a svet sa ocitol v chaose. Osobitnou živnou pôdou pre našich stredoeurópskych nacionalistov a populistov sú pomalé a nevýrazné pokroky v riešení problému spolunažívania so sociálne vylúčenými Rómami.

Celý tento trpký kokteil je realitou, ktorú žijú takmer všetky krajiny v našom priestore a ktorá sa nedá ignorovať. Nie je však daná zhora, nie to ani osud, ani tajný plán CIA či FSB. Tvoríme ju my. Zmeniť ju je jediný spôsob, ako sa vyhnúť nástupu slovenského Orbána.

Slušná vláda? Malý zázrak

Odstrániť dôvody, pre ktoré na Slovensku rastú protidemokratické sily, si vyžiada veľa poctivej systematickej roboty (korupcia, Rómovia, služby štátu, verejnoprávne médiá) a veľa trpezlivého presvedčivého vysvetľovania (EÚ, migrácia, konšpiračné médiá). Očakávať, že sa tejto roboty chopí Smer a SNS, je vzhľadom na doterajšie skúsenosti s ich vládnutím nereálne. (Reálne však je pokračovanie vlády týchto strán spolu so Sme rodina a s podporou Kotlebovej ĽSNS.)

Musí prísť vláda nová, pre ktorú sa riešenie vyššie spomenutých problémov stane prioritou. Ak sa ju podarí zostaviť, bude to malý zázrak. A nielen pre blokačnú menšinu fašistov z ĽSNS. Nie je vylúčené, že Most-Híd sa neprebojuje do parlamentu. A po vstupe strany prezidenta Kisku do politickej súťaže neostane v tábore opozičných strán kameň na kameni. Pocit existenčného ohrozenia a drobné ideologické rozdiely budú podnecovať do vzájomného súboja.

Doprajme si byť optimistami a predpokladajme, že po voľbách v marci 2020 sa vytvorí vláda zložená z antikorupčných proeurópskych strán. Robert Fico ju nazve zlepencom číslo dva, čím sa nikto nebude musieť trápiť, ak táto koalícia dokáže nastoliť úplne novú kvalitu vzťahov – vo vnútri koalície, ale aj smerom k verejnosti. Bude musieť ukázať, že jednota je možná aj napriek ideologickým odlišnostiam, jej ťah na vybudovanie spravodlivého štátu je úprimný a že slušnosť nebola len predvolebným sloganom. A hlavne bude musieť mať nejaké výsledky, aby získala dôveru voličov aj o štyri roky. Väčšinu v úvode pomenovaných problémov totiž nemožno vyriešiť počas jedného volebného obdobia.

Vyhrať voľby, zostaviť vládu, spravovať štát spôsobom, ktorý voličom dodá vieru v budúcnosť. Znie to veľmi jednoducho, hoci v skutočnosti to bude náročné, a nielen pre volebnú matematiku, ale aj preto, že politické strany tvoria ľudia, pre ktorých aj napriek pocitu zodpovednosti za krajinu bude ťažké potlačiť ego a prijímať kompromisy. No treba im (nám) to pripomínať dookola: sme na križovatke, a ak možnosť vykročiť po ceste normálnosti nevyužijeme teraz, ďalšia šanca tak skoro nepríde.

Rešpektovať identitu

Nazdávam sa, že najmä v prípade Maďarska a Poľska (ale aj v prípade USA) sa populistickí politici dostali k moci nielen vďaka tomu, že v správnom čase sa dokázali prezentovať ako alternatíva ku „skorumpovanému“ establišmentu a ľudí presvedčili, že poznajú jednoduché riešenia na ich komplikované problémy. Ale aj vďaka tomu, že v nich prebudili tie časti ich identity, ktoré síce v globalizovanom svete stále existujú, ale z rôznych dôvodov sa začali považovať za nevýznamné či až škodlivé pri úsilí vybudovať občiansku spoločnosť. Národnosť, vierovyznanie, hodnotovo-politická orientácia.

Pre mnohých ľudí predstavujú útočisko pred nevľúdnym okolitým svetom, dávajú im pocit, že niekam a k niekomu patria. Vďaka tomu dokážu napríklad ľahšie strádať, ale, žiaľ, aj ubližovať iným ľuďom s odlišnou identitou. Na náboženskej a nacionálnej identite stavali svoju kampaň aj niektorí kandidáti v týchto prezidentských voľbách a v prípade Štefana Harabina a Mariana Kotlebu nemožno povedať, že neuspeli.

Našťastie, zoznam identít, ktoré si súčasný človek môže osvojiť, je oveľa dlhší a pocit vzájomnosti môže zažiť aj bez toho, aby sa zaradil medzi hrdých Slovákov, katolíkov či pravičiarov. Súdržnosť, ktorú pozorujem u adolescentných vegánov, mi pripadá rovnako silná a hodnotovo autentická ako u mladých účastníkov pochodu za život. A zanietenie pravidelných účastníkov bežeckých pretekov nie je nepodobné vášni obhajcov konceptu štíhleho štátu.

Každý z nás má právo patriť, kam chce, a rozhodnúť sa, čo je pre jeho život dôležité.

Nie každý však takýto pohľad na spoločnosť prijíma a odlišnosti medzi nami považuje za dôvod na konflikt. Slovenský internet je prešpikovaný nenávistnými prejavmi a nielen z histórie vieme, že každé fyzické násilie sa začína pri násilí slovnom. Právom a správne naši legislatívci pred vyše dvomi rokmi doplnili zoznam trestných činov o prejavy podnecujúce k páchaniu násilia voči ľuďom iného vierovyznania, pôvodu, sexuálnej orientácie či politického presvedčenia. No skôr ako sa za tieto skutky začalo stíhať, Ústavný súd na návrh Daniela Lipšica túto časť protiextrémistickej novely zrušil.

Ak má niekde budúci prezident/budúca prezidentka veľký priestor pozitívne ovplyvniť vývoj spoločnosti, tak je to práve tu: činmi, slovami a vlastným príkladom inšpirovať k väčšej tolerantnosti, akceptácii rozdielov v názoroch či v spôsobe života a k pomoci tým, ktorí sa ocitli na okraji spoločnosti, hoci nespáchali nič zlé. Keď sa to podarí, dôvodov báť sa nástupu nezodpovedných populistov bude o jeden menej. Keď sa nám to nepodarí, nebudeme prvou krajinou na svete, kde je síce dobrá životná úroveň, ale nedá sa v nej žiť.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Politici píšu

Komentáre

Teraz najčítanejšie