Denník N

Jozef Tiso posielal Židov na smrť, argumenty jeho obhajcov sa dajú ľahko vyvrátiť

Tisov návrat na Slovensko po úteku na sklonku vojny, bol v putách. Foto - TASR
Tisov návrat na Slovensko po úteku na sklonku vojny, bol v putách. Foto – TASR

Mohol Tiso nevedieť, čo sa deje so Židmi, a naozaj ich zachraňoval?

Jozef Tiso nebol najradikálnejším predstaviteľom vojnového štátu. Z politických špičiek ho v radikalizme výrazne prekonávali Alexander Mach a Vojtech Tuka, ktorí pomery na Slovensku chceli čo najviac priblížiť nacistickému vzoru.

Prezident tak ďaleko nechcel zájsť a s oboma neustále zápasil o vplyv. Striedavo mala navrch jedna a druhá strana, ale napriek tomu bol práve Tiso symbolom režimu. Najskôr z funkcie predsedu vlády, neskôr prezidenta a po celý čas z pozície morálnej autority kňaza legitimizoval zločiny štátu a verejne obhajoval aj tie, ktoré by možno sám nespáchal.

Pri Tisovej obhajobe dodnes zaznievajú dve základné tézy. Prvá hovorí, že Židom v skutočnosti pomáhal a až 30-tisícom či dokonca 40-tisícom z nich dal výnimky, aby ich zachránil. Druhá, že nevedel o tom, aký osud ich po deportáciách do nacistických táborov čaká.

Obhajobu nevedomosťou spochybňujú minimálne veľmi silné indície, že musel aspoň tušiť o hrozbe vyhladenia slovenských Židov.

A obhajoba dobromyseľnosťou sa dá vyvrátiť pomocou konkrétnych čísiel, o ktorých bude reč neskôr.

Predstavme si na mieste Židov iných

Čísla v skutočnosti až také dôležité nie sú. Pretože aj keby Jozef Tiso naozaj zachránil 30-tisíc nevinných ľudí, tak ich zachraňoval sám pred sebou a svojimi spolustraníkmi. Zároveň by to znamenalo, že zostávajúcich 40-tisíc obetoval. Bol to totiž on, kto stál na čele režimu, ktorý s jeho požehnaním systematicky prenasledoval desaťtisíce občanov len pre ich pôvod.

Skúsme si na ilustráciu predstaviť, že by dnes na Slovensku neobmedzene vládla strana, ktorá by si namiesto Židov za nepriateľov vybrala napríklad Maďarov, Rómov, Rusínov… Boli by v nej dva prúdy. Jeden, nazvime ho radikálny, by presadzoval ich plošné prenasledovanie, umiestňovanie do get, odoberanie mobilov deťom (ekvivalent toho, že za vojnového štátu židovské deti nemohli mať bicykel a rádio), deportovanie a podobne, pričom do kategórie Maďar, Róm, Rusín… by patril každý, kto medzi svojimi najbližšími predkami má niekoho s takouto národnosťou. Teda aj tí, čo už sami seba považovali za Slovákov a aj to mali napísané v dokladoch.

Druhý prúd, nazvime ho umiernený, by sa snažil o to isté, ale prenasledoval by len tých, čo majú v oficiálnych dokumentoch napísanú inú ako slovenskú národnosť.

Považovali by sme dnes takýchto „umiernených“ za spravodlivejších a lepších ľudí? Nie.

Nehrozilo by aj im trestné stíhanie za genocídu či iný podobný zločin? Hrozilo.

Ako to bolo s výnimkami

Výnimky si vymyslel režim, aby časť Židov, ktorých najskôr prenasledoval, svojho prenasledovania ušetril. Dôvody však väčšinou neboli humánne.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

História

Slovenský štát

Slovensko, Veda

Teraz najčítanejšie