Po potrate som všetkým tvrdila, že som v pohode. Nebola som
Možno by sme to mohli trochu uľahčiť ženám, ktoré majú pocit, že o potratoch sa nemá diskutovať pošepky za zavretými dverami, píše americká novinárka.
Píše Lauren Chvalová, článok zverejňujeme so súhlasom The Washington Post
„Mrzí ma to, ale nevidím tam žiaden tep.“
Bolo to tak. Žiadne kŕče, žiadne krvácanie. Len vystrašené oči techničky obsluhujúcej ultrazvuk, ktoré stáli medzi mnou a monitorom.
„Ste si istá?“ spýtala som sa.
„Áno.“ Neostal priestor na ďalšie nádeje.
Ihneď som začala premýšľať, čo som robila posledné týždne, akoby to bola moja chyba. Vybavil sa mi deň, keď som si zabudla vziať prenatálne vitamíny. Masáž u chiropraktika. Ochutnávka vín v Španielsku ešte predtým, než som zistila, že som tehotná. Mäso a syry, ktoré som ochutnala na trhoch v Barcelone.
Mysľou som sa vrátila až na španielsku pláž, kde som si prvýkrát uvedomila, že by som mohla byť tehotná. Spolu s manželom sme písali detské mená do piesku a fotili si ich predtým, než ich zmyl príliv. Napadlo mi, že vo mne možno rastie bábätko a očaril ma nápad, že on či ona si užíva pláž spolu s nami.
Bála som sa súcitných pohľadov
Technička odtiahla sondu a moje mŕtve bábätko zmizlo z obrazovky. Chytila ma za kolená a zahľadela sa mi do očí: „Ste v poriadku? Ako sa cítite?“
„Som v pohode.“
V nasledujúcich dňoch som to vravela často. Som v pohode. Som v pohode. Som v pohode. Tvrdila som, že viem, že to tak asi malo byť, že dieťatko by
