Denník N

Ako sme vstupovali do Aliancie: pohľad z Ameriky

Foto – archív M. B.
Foto – archív M. B.

Od chvíle, keď sa Slovensko stalo členskou krajinou NATO, uplynulo 15 rokov, no príbeh Slovenska zápasiaceho o jednoznačnú príslušnosť k Západu sa tým neskončil. Pokračuje dodnes.

Autor je sociológ a poradca prezidenta Kisku, v rokoch 1999 – 2003 bol veľvyslancom v USA

Jar roku 2004 prekreslila mapu Európy. Dňa 29. marca vstúpili do NATO spolu so Slovenskom Bulharsko, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Rumunsko a Slovinsko. 1. mája sa stali členmi Európskej únie okrem Slovenska aj Cyprus, Česko, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Maďarsko, Malta, Poľsko a Slovinsko. Máloktorý z nových členských štátov oboch zoskupení prechádzal takým turbulentným vývojom ako Slovenská republika. A jedna z kapitol týchto dramatických dejín, zápas o členstvo v Aliancii, sa odohrávala aj v Amerike.

Radšej neutralitu ako „nový chomút“?

Zápas o zahraničnopolitické ukotvenie Slovenska mal svojich predchodcov. Prozápadnú orientáciu, vrátane členstva v NATO, presadzoval v pripravovanej koncepcii zahraničnej politiky koncom roku 1992 mladý analytik, jeden zo študentských lídrov Novembra, Svetoslav Bombík. V politickom grémiu víťaza volieb, Hnutia za demokratické Slovensko na čele s Vladimírom Mečiarom, však budúci minister zahraničných vecí samostatnej SR Milan Kňažko musel súperiť s hlasmi prihovárajúcimi sa za neutralitu, za to, aby sme si „nenasadzovali nový chomút, len čo sme sa zbavili starého“, resp. za pozíciu Slovenska ako „mosta“ medzi Západom a Východom.

Ako vidieť, súčasná debata na Slovensku nie je celkom nová.

Prijatie slovenskej delegácie u prezidenta Georgea W. Busha 7. júna 2001. Na snímke premiér Mikuláš Dzurinda, predseda NR SR Pavol Hrušovský, vicepremiér Ivan Mikloš a veľvyslanec Martin Bútora. Foto – archív M. B.

Potreby slovenskej ekonomiky, požiadavka stabilizácie meny i ďalšie okolnosti po vzniku Slovenskej republiky viedli vtedajšiu politickú reprezentáciu k realistickej spolupráci so Svetovou bankou, s Medzinárodným menovým fondom a ďalšími medzinárodnými telesami. Koncom roku 1993 sa prezident SR Michal Kováč vo svojom prejave pred štábom NATO v Bruseli mohol prihlásiť ku kooperácii s NATO a s Európskou úniou. V januári 1994 dostalo Slovensko pozvanie do Prahy na stretnutie prezidenta Clintona s predstaviteľmi Poľska, Maďarska a Českej republiky. A keď po odvolaní V. Mečiara v marci 1994 nastúpila koaličná vláda Jozefa Moravčíka, jej štýl vládnutia reputáciu Slovenska ešte zlepšil. Parlament prijal Obrannú doktrínu SR, ktorá si položila za cieľ „získanie plnohodnotného členstva v NATO“. Prestíž Slovenska bola symbolicky potvrdená pozvaním prezidenta Kováča na oslavy 50. výročia vylodenia Spojencov v Normandii v lete 1994.

Po voľbách v septembri 1994 však novú vládu spolu s autoritárskym HZDS utvorili ľavicoví populisti zo Združenia robotníkov Slovenska a nacionalisti zo Slovenskej národnej strany. Návratom Mečiara k moci a utvorením tohto parlamentného paktu sa Slovensko postupne odchýlilo od dráhy, akou sa uberali naši vyšehradskí susedia, a integračné šance boli ohrozené. Začala sa presadzovať „tyrania väčšiny“, valcovanie opozície a kritických občianskych hlasov; ovládnutie verejnoprávnej televízie a rozhlasu. Úpadok dovŕšil únos a zavlečenie prezidentovho syna do Rakúska, zavraždenie Róberta Remiáša, ako aj vládou zmarené referendum o priamej voľbe prezidenta a o vstupe do NATO.

Slovensko tak nedostalo pozvánku na samit NATO v Madride v júli 1997 a bolo zaradené iba do druhej skupiny kandidátov na vstupné rozhovory o členstve v EÚ.

Medzi priateľov Slovenska a podporovateľov našich integračných úsilí patril aj významný politológ a národnobezpečnostný poradca prezidenta USA Jimmyho Cartera Zbigniew Brzezinski. Patril k podporovateľom americkej neziskovej organizácie Friends of Slovakia, ktorá vznikla v roku 2001 vo Washingtone. V roku 2001 sa stal predsedom akčnej komisie USA – EÚ – Slovensko, ktorej cieľom bolo odporúčať praktické riešenia pri
transformácii slovenskej spoločnosti a ekonomiky. Na snímke so Zorou Bútorovou a s Martinom Bútorom na slovenskej ambasáde vo Washingtone. Foto – archív M. B.

Clinton: „Musíme si byť istí, že krajina je na správnej ceste“

Ešte pred parlamentnými voľbami v roku 1998 sme v Inštitúte pre verejné otázky spolu s Františkom Šebejom a ďalšími autormi vydali kolektívnu publikáciu Slovensko v šedej zóne? Rozširovanie NATO, zlyhania a perspektívy Slovenska. „Žiadna sila na svete nemohla vyradiť Slovensko z prvej skupiny uchádzačov o členstvo v NATO. Slovenská republika sa diskvalifikovala sama,“ konštatoval v nej Marián Leško v kapitole nazvanej Príbeh sebadiskvalifikácie favorita. To som ešte netušil, že o pár mesiacov po uvedení knihy, po porážke V. Mečiara vo voľbách 1998, ma bude čakať úloha pomôcť pri prekonávaní týchto zlyhaní a pri otváraní nových perspektív pre „návrat strateného syna“ rovno v sídle kľúčového hráča v Aliancii, a to v pozícii slovenského veľvyslanca vo Washingtone.

Takisto sme vtedy ešte nevedeli, že Slovensko síce do Madridu nepozvali a nebol tam nikto, kto by našu kandidatúru podporil – to však neznamená, že by sa o nás v Madride nehovorilo. Nie síce v oficiálnom dokumente, ale v diskusii, ktorá predchádzala rozhodnutiu, sa Slovensko stalo odstrašujúcim príkladom. Pri obhajobe amerického stanoviska pozvať iba tri krajiny (Poľsko, Maďarsko a Česko, ale nie Rumunsko a Slovinsko) prezident Clinton na uzavretom rokovaní hláv členských štátov NATO 8. júla 1997 hovoril aj takto: „Keby sme sa boli takto stretli pred dvoma rokmi, pravdepodobne by sme pozvali do Aliancie Slovensko. Lenže udalosti, ktoré sa odvtedy v tejto krajine odohrali, sú pre nás upozornením, akí absolútne istí si musíme byť, že krajina je na správnej ceste.“

Na podujatí v americkom kongrese v Hart Senate Building 20. októbra 1999 venovanom 10. výročiu pádu komunizmu pod názvom Dedičstvo nežnej revolúcie – demokracia, nezávislosť a mier v strednej Európe vystúpil aj senátor Joseph Biden, jedna z kľúčových postáv v rozširovaní NATO, neskorší viceprezident USA. Na snímke s Martinom Bútorom a Zorou Bútorovou. Foto – archív M. B.

Zabudnutý Víťazný február

Môj príchod do Washingtonu vo funkcii veľvyslanca mal v sebe istú nezamýšľanú symboliku. Prileteli sme 25. februára 1999, dorazili sme s mojou ženou až k večeru, ledva sme sa stačili prezliecť, aby sme privítali hostí. Na rezidencii v prestížnej, z praktického hľadiska však od centra priveľmi vzdialenej štvrti McLean, sa konala recepcia na počesť početnej slovenskej delegácie na veľkej medzinárodnej konferencii o boji proti korupcii v oblasti justície a o bezpečnosti zaštítenej viceprezidentom Al Gorom. V krátkom privítacom príhovore vymyslenom cestou z letiska som pripomenul, aké výročie vlastne na onen deň pripadá. Nik si nevedel vybaviť v pamäti, že išlo o 51. výročie komunistického prevratu v Československu. Bolo to pôvabné – ako keby už minulosť bola definitívne za nami, ako keby Slovensko prichádzalo do Ameriky už iba so svojou novou tvárou demokratickej krajiny.

Pravda, najprv bolo treba docieliť, aby sa táto tvár stala v USA aspoň trochu známa. Amerika o nás vedela málo. Bolo treba Slovensko výraznejšie predstaviť, získavať spojencov, priateľov, podporovateľov na všetkých dôležitých miestach. Od ľudí v Bielom dome cez vplyvných členov Kongresu a ich spolupracovníkov („stafferov“), ďalších politikov z oboch hlavných strán, guvernérov a kongresmanov z jednotlivých štátov, až po akademickú komunitu, prestížne univerzity, think-tanky, nadácie a ďalšie mimovládne organizácie, ako aj médiá a vplyvné osobnosti z oblasti kultúry a biznisu. Inak povedané, zakresliť Slovensko do najdôležitejších amerických máp – bezpečnostnej, zahraničnopolitickej, vojenskej, ekonomickej. Chceli sme získať americkú podporu aj pre naše členstvo v OECD a pritiahnuť k nám viac investícií. To všetko znie jednoduchšie na papieri ako v živote. Mali sme sériu porád, ešte pred odchodom do Washingtonu i v ambasádnom tíme, načrtli sme si, čo všetko nás čaká, a občas sme sa chytali za hlavu. Nie že by sme nevedeli, čo chceme – ale, ako sme žartom hovorili, „teraz to ešte musí niekto urobiť…“

Washington je vo sfére politiky dosť náročné mesto. V praktickom výkone diplomacie hrajú dôležitú úlohu také faktory ako vplyv, kontakty, moc, loby, peniaze. Nadovšetko sa zápasí o čas, o miesto pod slnkom. Presadia sa takí, ktorí pre svoje ciele dokážu získať kritickú masu podporovateľov. V tom čase tam sídlilo 180 zastupiteľstiev, mnohé už boli dávno zabývané. Výrečným príkladom bolo Fínsko, štát s približne rovnakým počtom obyvateľov. V hlavnom meste USA sa Fíni mohli pýšiť umelecky pozoruhodnou priestrannou budovou, zachytenou v publikáciách o „diplomatickej architektúre“, v ktorej sa konali stovky podujatí. Ambasáda zamestnávala desiatky diplomatov (naši sa dali zrátať na prstoch), disponovala niekoľkými strediskami po celých Spojených štátoch (konzulátmi, obchodnými misiami), pracovalo pre ňu 25 honorárnych konzulov (pre Slovensko v tom čase iba piati).

Prvá dáma Hillary Clintonová, neskôr senátorka a ministerka zahraničia, počas svojej druhej návštevy Slovenska 6. októbra 1999 s vtedajším slovenským veľvyslancom v USA Martinom Bútorom, s ministrom zahraničia Eduardom Kukanom, s prvou dámou Irenou Schusterovou a s prezidentom Rudolfom Schusterom. Foto – archív M. B.

Zavážili nielen politici

Kľúčovým faktorom bol samozrejme solídny „domáci výkon“: postupné zmeny vo vnútornej politike i jasné zahraničné zameranie usilujúce sa o integráciu s demokratickou Európou a súčasne o transatlantické spojenectvo. Krajiny citlivej voči svojim menšinám, s dobrými vzťahmi so susedmi. Krajiny mostov, symbolicky stelesnených v obnovenom moste medzi Štúrovom a Ostrihomom, nie krajiny múrov. O tom všetkom, o politickom pokroku, o reformách v armáde, o postupnom získaní podpory verejnosti pre členstvo v NATO prichádzali do Washingtonu referovať mnohí predstavitelia vlády i parlamentu. Na ambasáde sme sa tešili podpore predstaviteľov najvyšších rebríčkov vtedajšej slovenskej politiky, či už išlo o Mikuláša Dzurindu, Pavla Hrušovského, Eduarda Kukana, Ivana Mikloša, Pavla Kanisa, Jozefa Stanka a ďalších. Našim integračným ambíciám pomáhal aj prezident Rudolf Schuster. Nenahraditeľnou pomocou boli poprední diplomati, ktorí už dlhší čas pôsobili na dôležitých pozíciách a ich rola po voľbách ešte vzrástla: Rastislav Káčer, Ján Figeľ, Peter Burian, Ivan Korčok, Peter Javorčík, Miroslav Wlachovský i ďalší obetaví a kvalifikovaní pracovníci v akademických, mimovládnych i rôznych štátnych inštitúciách.

Z podnetu ambasády však prichádzali do Washingtonu nielen politici, ale aj novinári, študenti, umelci, občianski aktivisti, vedci, sudcovia, primátori – osobnosti, ktoré vedeli zaujať svojou prácou. Všetkým sme kládli na srdce, aby otvorene a kriticky hovorili o tom, kde sa Slovensko nachádza, čo zdedilo z minulosti a kam sa chce dostať, aby nezakrývali problémy, ale priblížili záujemcom v rôznych prostrediach, ako sa vyrovnávajú s novými výzvami. Z ich vystúpení bolo zrejmé, že doma máme ľudí odhodlaných a schopných v zmenách pokračovať.

Otvorenie slovenského veľvyslanectva v roku 2001. Nedokončenú strechu zakrýva slovenská zástava. Foto – archív M. B.

Usilovali sme sa tak predstaviť Slovensko ako krajinu zaujímavú svojím príbehom. Krajinu, kde generácia za generáciou zápasila o individuálnu, občiansku a národnú slobodu a dôstojnosť. Na tejto ceste sme nezaznamenali iba víťazstvá – avšak aj keď sme prehrali, boli sme schopní vstať a začať znova, obrazne povedané, „niesť zástavu ďalej“. To bolo Američanom ako príslušníkom národa „druhých šancí“ sympatické. O Slovensku sa začalo častejšie a priaznivejšie písať v hlavných mienkotvorných médiách: záujem vzbudzoval súboj s Mečiarom, úspešná občianska kampaň i vysoká účasť na voľbách 1998, ako aj utvorenie širokej prodemokratickej koalície. O aktivitách slovenských mimovládok v bývalej Juhoslávii prednášal vo Woodrow Wilson Center Pavol Demeš.

Pomáhali nám diplomati z vyšehradskej skupiny. Ešte kým som prišiel, mali zavedenú tradíciu spoločných raňajok, na ktoré pozvali aj mňa. Bolo to u poľského veľvyslanca, ktorý ma privítal slovami: „Tak tu je tá štvrtá stolička, ktorú tu pre Slovensko držíme“. Úzke priateľstvo ma viazalo s českým veľvyslancom Alexandrom Vondrom (v rokoch 1990 – 1992 sme spolu pracovali na Pražskom hrade v tíme vtedajšieho spoločného prezidenta Václava Havla), ktorý ma zblížil s Bruceom Jacksonom a ďalšími členmi vplyvného Amerického výboru pre NATO. Podobne pomáhal aj jeho nástupca Martin Palouš i obaja poľskí veľvyslanci, Jerzy Kozminski a Przemysław Grudzinski, ktorí disponovali vďaka významu Poľska a sile poľskej komunity v USA značným sociálnym kapitálom. Naše úsilie podporovali aj obaja maďarskí veľvyslanci, Géza Jeszenszky i András Simonyi.

Z otvorenia veľvyslanectva v roku 2001. Foto – archív M. B.

Podarilo sa nám však preniknúť aj do miestnej tlače, televízie či rozhlasu, a to počas početných výjazdov mimo Washingtonu. Každá taká cesta mala niekoľko základných pilierov: prednáška na akademickej pôde, tú sme zvykli robiť s mojou ženou, sociologičkou Zorou Bútorovou; stretnutie s miestnymi podnikateľmi; rokovanie s politikmi pôsobiacimi v danom štáte alebo na federálnej úrovni, najmä so senátormi, keďže ich hlas rozhodoval o prijímaní do NATO; rozhovory pre médiá; kontakty s inými stredoeurópskymi krajanskými organizáciami, a stretnutia s našimi krajanmi. S tými sme postupne našli spoločnú platformu, ktorá dokázala všetkých zjednotiť bez ohľadu na odlišné pohľady na históriu: bola to agenda budúcnosti, slovenského členstva v NATO.

Keď už sme pri najbližších oporách ambasády, mali sme šťastie na ľudí. Na začiatku tam pracovali Milan Ježovica, Juraj Siváček a Miroslav Musil, postupne prichádzali noví a v tíme, kde okrem Milana boli Janko Orlovský, Vierka Viskupová, Ingrid Brocková, Igor Otčenáš, Filip Vagač, Miroslav Wlachovský, Peter Kmec, vojenský pridelenec Radek Peca, Marek Varga a ďalší, viacerí so svojimi partnerkami, ako aj neúnavná dobrovoľníčka Zora Bútorová, sa vytvoril jedinečný súzvuk predchnutý oddanosťou spoločnej veci i schopnosťou dosiahnuť často až nemožné.

Ministerka zahraničných vecí USA Madeleine Albrightová počas návštevy Slovenska 22. novembra 1999. Foto – archív M. B.

Pestré tváre Slovenska

Venovali sme sa verejnej a kultúrnej diplomacii, usilovali sme sa predstaviť Slovensko ako krajinu s rozmanitou kultúrou. Takto sme vďaka ústretovosti slovenských výtvarníkov prezentovali ich umenie na rezidencii a neskôr v novej modernej budove ambasády. Podarilo sa nám zapožičať na výstavu aj niekoľko originálov Andyho Warhola z pittsburského múzea. Budova sa ešte nedala poriadne zamykať, a tak naši stážisti strážili vzácne obrazy vlastnými telami – rovno z nafukovačiek, ktoré si na noc pod nimi rozložili. Neskôr sme jednu sálu venovali Kolomanovi Sokolovi pri príležitosti jeho stých narodenín. Súbežne s tým sme vystavili kolekciu slovenských krojov. Premietali sme slovenské dokumentárne filmy, usporadúvali koncerty, od Jozefa Ľuptáka cez Petra Breinera až po Mariána Vargu, predstavili sme folklórnu skupinu Raslavičan či Radošinské naivné divadlo. Bývalý veľvyslanec USA na Slovensku Ted Russell prezentoval verejnosti organizáciu Friends of Slovakia, ktorá dodnes podporuje rozvoj slovensko-amerických vzťahov. Peter Bondra a ďalší hokejisti z Washington Capitals tam usporiadali charitatívnu akciu na podporu ním založenej dobročinnej organizácie pre ťažko choré deti Scoring for children.

K desiatemu výročiu pádu komunizmu sme pripravili sériu podujatí v spolupráci s veľvyslanectvom ČR. Mnohí Američania prvý raz v živote videli, že revolúcia sa odohrávala aj v Bratislave. Chceli sme tým aj dokumentovať, že rozpad štátu môže prebehnúť aj kultivovane, inak ako v bývalej Juhoslávii. No prednášky na jednom z podujatí v budove Kongresu sa nevracali nostalgicky iba k minulosti, kriticky reflektovali aj súčasné problémy. Prítomným sa za skupinu senátorov prihovoril Joe Biden, s ktorým som sa už predtým, podobne ako s Madeleine Albrightovou, zoznámil počas pôsobenia u V. Havla v Prahe.

Americký prezident Bill Clinton, Zora Bútorová, slovenský veľvyslanec v USA Martin Bútora a Hillary Clintonová. Foto – archív M. B.

Výstavba ambasády sa dokončovala v júni 2001 v horúčkovitom tempe. Aby sme zakryli časť nedokončenej strechy, položili sme na ňu obrovskú slovenskú zástavu, ušitú v dielňach SND, na ktorú bolo zďaleka vidieť. Bol to nápad architektov z tímu BFKLU, ktorí budovu projektovali. Trávnik a zeleň pred ňou rozprestreli záhradníci až poslednú noc pred slávnostným otvorením. Kým my sme pred budovou vztyčovali za zvukov európskej hymny slovenskú zástavu, vnútri za zástavou sa ešte iba upratovalo a vešali sa obrazy. Jedného z našich dobrovoľníkov zastihol prejav Pavla Hrušovského rovno na streche. Výjav pripomínal obraz Marca Chagalla. Po ekumenickej posviacke sa našich 500 hostí usadilo na recepcii a zatúlaný stážista mohol zliezť dolu.

Správu o tom, že Senát USA 8. mája 2003 schválil vstup Slovenska do Severoatlantickej aliancie, za ktorý hlasovalo všetkých prítomných 96 senátorov, sme už priniesli do vylepšenej budovy – aj keď na nej ešte bolo čo opravovať. Napokon, ani príbeh Slovenska zápasiaceho o jednoznačnú príslušnosť k Západu sa tým neskončil. Pokračuje dodnes.

Komentáre

Teraz najčítanejšie