Vrrrrrrrr! Aký Dan Nekonečný sa ukrýval za zlatými trblietkami?
Málokedy sa stane, aby sa po smrti známej osoby spustila taká silná lavína spomínania ako v prípade Dana Nekonečného. Aj letmé stretnutia s ním boli také intenzívne, že si ich ľudia pamätajú desiatky rokov. Redakcii českého Deníka N sa podarilo získať archívne fotografie umelca od Veroniky Bromovej.
Podľa sociálnych sietí to skoro vyzerá tak, že v Česku niet osoby, ktorá by sa s týmto ohnivo tryskajúcim šoumenom aspoň raz nakrátko nestretla. Ktorý iný umelec môže o sebe povedať niečo podobné?
„Stretla som ho raz v samoobsluhe. Stál v rade predo mnou a všetko, čo vybral z košíka, bolo žlté – syr, banán, sušienky Tuc, jednoducho úplne všetko žlté,“ píše na Facebooku novinárka Irena Cápová. „Bol neuveriteľný vo všetkých významoch tohto slova… všetky dievčatá sme v ten večer boli bohyne,“ píše iná používateľka sociálnej siete.
„Kedysi ma zastavil pred Kostolom najsvätejšieho srdca Pánovho, zadíval sa mi do očí a spýtal sa: ,Mladý pán, neviete prosím, koľko je hodín?‘ A nad nami hodiny ako futbalové ihrisko…“ spomína režisér Janek Růžička. „Pripadal mi smutný a zmätený. Tie hodiny boli pre mňa len symbol toho, že v tej chvíli veľmi potreboval akýkoľvek kontakt. “
Ojedinelý muž davu
Všadeprítomnosť niektorých ľudí si možno uvedomíme až vtedy, keď odídu. Nekonečný svojím spôsobom všadeprítomný bol. Ako hrdina Poeovej poviedky Muž davu zrejme nedokázal byť sám, potreboval kontakt s ľuďmi, túžil po publiku, po jeho energii, ktorú vedel majstrovsky vracať späť.
Tá všadeprítomnosť však bola daná aj tým, že neustrážil hranicu, za ktorou sa už umelec rozdrobuje a opakuje. Na akejkoľvek komerčnej alebo firemnej akcii, kde bolo treba na chvíľu spôsobiť rozruch a rozžiariť večer, sa objavil Dan Nekonečný, oblepený