Denník N

Barabáš: Etiópia je pokrytá mobilným signálom lepšie ako Slovensko

Pavol Barabáš (1959) sa narodil sa v Trenčíne. Od roku 1994 nakrútil tri desiatky dobrodružných dokumentov, za ktoré vo svete dostal vyše tristo cien. Nakrúcal na všetkých kontinentoch, no pravidelne sa vracia do Vysokých Tatier. Vraví, že rád vyhľadáva príbehy, v ktorých sa človek dostáva až za hranicu svojich možností. Pripravuje dokument o nosičoch na horské chaty. FOTO - ASFK
Pavol Barabáš (1959) sa narodil sa v Trenčíne. Od roku 1994 nakrútil tri desiatky dobrodružných dokumentov, za ktoré vo svete dostal vyše tristo cien. Nakrúcal na všetkých kontinentoch, no pravidelne sa vracia do Vysokých Tatier. Vraví, že rád vyhľadáva príbehy, v ktorých sa človek dostáva až za hranicu svojich možností. Pripravuje dokument o nosičoch na horské chaty. FOTO – ASFK

Keď rozpráva o prírodných národoch, môže znieť lacno ako ezoterik z internetu, rozdiel je, že on si svoje odcestoval, odžil. V kinách má nový film Suri.

Ak by nás tam pristihli, tak skončíme vo väzení,“ vraví PAVOL BARABÁŠ o vzácnom a jedinečnom rituáli domorodcov v Afrike. Z nedostupných končín južnej Etiópie sa vrátil s novým dokumentom: svedectvom o kmeni Suri, ktorý čelí brutálnemu tlaku civilizácie.

Etiópskych úradníkov váš dokument nepoteší. Dostanete ešte víza?

Isté je, že náš dokument nehrá vláde do karát. Etiópia sa rozhodla parcelovať a prenajať pôdu štátom ako Čína, Indonézia a Malajzia so záujmom pestovať a výhodne predávať plodiny na svetových trhoch. Celá Afrika sa takto pomaličky prenajíma.

Akú rolu v tom má Čína?

Čína tlačí výrazne, suroviny potrebuje a Afrika ich má. To je práve problém Surmov, po stáročia nedotknutého kmeňa, ktorý strážil hranice so Sudánom.

Cesty, ktoré tam neboli, sa teraz stavajú, pretože satelitné skenovanie ukázalo pod územím náleziská zlata a ropy. Tie sa vláda snaží predať firmám ako Africa Oil, a preto musí odtiaľ Surmov vysťahovať.

Boli pre vás väčšou hrozbou domorodci, či skôr miestne úrady?

Skôr úrady Etiópie. Oficiálny vstup na toto územie je nemožný bez povolení a vládneho sprievodcu so zbraňou, ktorý vás zavedie do jedinej dediny, ktorú si nafotíte, a môžete ísť preč. Tak funguje turistika na kmeňových územiach na juhu krajiny.

No my sme sa chceli dostať k horským Surmom inak: raftom po rieke a pešo cez hory, nájsť odľahlé osady, žiť s nimi a spriateliť sa, ako keď idete k niekomu do rodiny. To nemôžete s ozbrojencom za chrbtom, keď skôr hrozí, že vás budú domorodci ostreľovať z rákosia.

Zo surovín pod územím bude niekto bohatý. Bude to aj Etiópia? – nemyslím tým politikov, ale celú spoločnosť.

Myslím si, že nezbohatne, a to nie je iba problém Etiópie. Sme citliví na to, čo sa deje prírodným národom, no niekedy nevnímame, čo sa deje doma.

Od vlani si aj u nás môže hocikto zo zahraničia nakupovať pôdu. Je dokonca najlacnejšia v Európskej únii. Môžeme o ňu ľahko prísť – štát vlastníkov neregistruje, netuší, či pol Slovenska nevykúpia Číňania.

Čo vie svet o boji Surmov?

Informácie oficiálne podliehajú embargu, správy však už presakujú na internet. Vie sa, že federálne jednotky úplne vyhladili surmskú dedinu, kde žilo 146 ľudí vrátane žien a detí. Problém je, že domáci to nesmú šíriť – ak to niekomu povedia, vystrieľajú dedinu aj im.

Ako sa kmeň bráni?

Oni majú samopaly zo Sudánu, ktoré mali na stráženie hranice a dobytka. Sú to bojovníci, a keď ktosi ohrozí ich rodiny, neváhajú vystreliť na vojakov a policajtov. Dokonca aj špeciálne vycvičené jednotky priznávajú, že je to pre ne najťažšie nasadenie v Etiópii.

Tuší kmeň o bohatstve pod zemou? Chápu rozmer problému?

Surmovia nepoznajú písmo ani doklady o vlastníctve pôdy. Po stáročia na území pasú dobytok a naraz im tradície zakazuje vláda, aby zlomila ich kultúru.

Aby nevznikli centrá odporu, zakazujú im rituál donga, pri ktorom sa zhromažďujú bojovníci. Zakazujú ženám nosiť v perách tanieriky. Už ani nesmú chodiť nikde nahí, tak ako vždy prirodzene chodili.

Hovoríme o oblasti, ktorú ste už v minulosti navštívili. Čo sa najviac zmenilo?

Keď sme v roku 2001 ako druhí na svete splavili rieku Omo, kmene, ku ktorým sme prenikli, dovtedy nevideli belocha. Žili v dobe kamennej. Už vtedy som túžil aspoň na pár týždňov vyskúšať si tento spôsob života, kým je ešte šanca. Naša civilizácia je totiž taká agresívna, že ak niekam prídete o 10-15 rokov, je už všetko inak.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Teraz najčítanejšie