Denník N

Barabáš: Etiópia je pokrytá mobilným signálom lepšie ako Slovensko

Pavol Barabáš (1959) sa narodil sa v Trenčíne. Od roku 1994 nakrútil tri desiatky dobrodružných dokumentov, za ktoré vo svete dostal vyše tristo cien. Nakrúcal na všetkých kontinentoch, no pravidelne sa vracia do Vysokých Tatier. Vraví, že rád vyhľadáva príbehy, v ktorých sa človek dostáva až za hranicu svojich možností. Pripravuje dokument o nosičoch na horské chaty. FOTO - ASFK
Pavol Barabáš (1959) sa narodil sa v Trenčíne. Od roku 1994 nakrútil tri desiatky dobrodružných dokumentov, za ktoré vo svete dostal vyše tristo cien. Nakrúcal na všetkých kontinentoch, no pravidelne sa vracia do Vysokých Tatier. Vraví, že rád vyhľadáva príbehy, v ktorých sa človek dostáva až za hranicu svojich možností. Pripravuje dokument o nosičoch na horské chaty. FOTO – ASFK

Keď rozpráva o prírodných národoch, môže znieť lacno ako ezoterik z internetu, rozdiel je, že on si svoje odcestoval, odžil. V kinách má nový film Suri.

Ak by nás tam pristihli, tak skončíme vo väzení,“ vraví PAVOL BARABÁŠ o vzácnom a jedinečnom rituáli domorodcov v Afrike. Z nedostupných končín južnej Etiópie sa vrátil s novým dokumentom: svedectvom o kmeni Suri, ktorý čelí brutálnemu tlaku civilizácie.

Etiópskych úradníkov váš dokument nepoteší. Dostanete ešte víza?

Isté je, že náš dokument nehrá vláde do karát. Etiópia sa rozhodla parcelovať a prenajať pôdu štátom ako Čína, Indonézia a Malajzia so záujmom pestovať a výhodne predávať plodiny na svetových trhoch. Celá Afrika sa takto pomaličky prenajíma.

Akú rolu v tom má Čína?

Čína tlačí výrazne, suroviny potrebuje a Afrika ich má. To je práve problém Surmov, po stáročia nedotknutého kmeňa, ktorý strážil hranice so Sudánom.

Cesty, ktoré tam neboli, sa teraz stavajú, pretože satelitné skenovanie ukázalo pod územím náleziská zlata a ropy. Tie sa vláda snaží predať firmám ako Africa Oil, a preto musí odtiaľ Surmov vysťahovať.

Boli pre vás väčšou hrozbou domorodci, či skôr miestne úrady?

Skôr úrady Etiópie. Oficiálny vstup na toto územie je nemožný bez povolení a vládneho sprievodcu so zbraňou, ktorý vás zavedie do jedinej dediny, ktorú si nafotíte, a môžete ísť preč. Tak funguje turistika na kmeňových územiach na juhu krajiny.

No my sme sa chceli dostať k horským Surmom inak: raftom po rieke a pešo cez hory, nájsť odľahlé osady, žiť s nimi a spriateliť sa, ako keď idete k niekomu do rodiny. To nemôžete s ozbrojencom za chrbtom, keď skôr hrozí, že vás budú domorodci ostreľovať z rákosia.

Zo surovín pod územím bude niekto bohatý. Bude to aj Etiópia? – nemyslím tým politikov, ale celú spoločnosť.

Myslím si, že nezbohatne, a to nie je iba problém Etiópie. Sme citliví na to, čo sa deje prírodným národom, no niekedy nevnímame, čo sa deje doma.

Od vlani si aj u nás môže hocikto zo zahraničia nakupovať pôdu. Je dokonca najlacnejšia v Európskej únii. Môžeme o ňu ľahko prísť – štát vlastníkov neregistruje, netuší, či pol Slovenska nevykúpia Číňania.

Čo vie svet o boji Surmov?

Informácie oficiálne podliehajú embargu, správy však už presakujú na internet. Vie sa, že federálne jednotky úplne vyhladili surmskú dedinu, kde žilo 146 ľudí vrátane žien a detí. Problém je, že domáci to nesmú šíriť – ak to niekomu povedia, vystrieľajú dedinu aj im.

Ako sa kmeň bráni?

Oni majú samopaly zo Sudánu, ktoré mali na stráženie hranice a dobytka. Sú to bojovníci, a keď ktosi ohrozí ich rodiny, neváhajú vystreliť na vojakov a policajtov. Dokonca aj špeciálne vycvičené jednotky priznávajú, že je to pre ne najťažšie nasadenie v Etiópii.

Tuší kmeň o bohatstve pod zemou? Chápu rozmer problému?

Surmovia nepoznajú písmo ani doklady o vlastníctve pôdy. Po stáročia na území pasú dobytok a naraz im tradície zakazuje vláda, aby zlomila ich kultúru.

Aby nevznikli centrá odporu, zakazujú im rituál donga, pri ktorom sa zhromažďujú bojovníci. Zakazujú ženám nosiť v perách tanieriky. Už ani nesmú chodiť nikde nahí, tak ako vždy prirodzene chodili.

Hovoríme o oblasti, ktorú ste už v minulosti navštívili. Čo sa najviac zmenilo?

Keď sme v roku 2001 ako druhí na svete splavili rieku Omo, kmene, ku ktorým sme prenikli, dovtedy nevideli belocha. Žili v dobe kamennej. Už vtedy som túžil aspoň na pár týždňov vyskúšať si tento spôsob života, kým je ešte šanca. Naša civilizácia je totiž taká agresívna, že ak niekam prídete o 10-15 rokov, je už všetko inak.

Z hrdých ľudí, ktorým v očiach svietili plamienky, ktorí boli v kmeni vážení za to, ako sa dokážu starať o dobytok a podobne, sa stávajú ľudia, ktorí si uvedomujú, že z nášho pohľadu sú úplní chudáci. A ten pocit – že sú pre nás chudobní a zaostalí – ich silne deprimuje.

Vidíte, ako im tie prírodné svetielka v ich očiach hasnú. Z piatich takých krásnych kmeňov na rieke Omo bol každý iný. Teraz je vo výstavbe štvrtá vodná priehrada, ktorá vodu odvedie na plantáže, kde pestujú kávu, čaj či palmy na olej. Krajinu plošne zlikvidujú, domorodcov vysťahujú a prídu tam iní ľudia pracovať na plantážach.

Nielen Etiópia, celá Afrika sa dramaticky mení.

iomg_9325
Foto – K2 Studio

Vy ste chceli kmeňu pomôcť, alebo zachytiť, čo sa ešte dá?

V prvom rade som ich chcel zdokumentovať, lebo o pár rokov v tej podobe kmeň nebude jestvovať. Tradície vymiznú, alebo z nich bude atrakcia pre turistov. Chcel som aj to, aby sme sa zamysleli nad tým, na čo sme už pri našom vývoji zabudli.

Osobne si spôsob života prírodných kmeňov vážim hlavne pre to, lebo je k planéte najšetrnejší. To my potrebujeme nerastné bohatstvo pod nimi, aby sme si udržali blahobyt.

Samozrejme, to nie je nič nové – stačí si prelistovať dejiny kolonializmu a zverstvá, čo Európa narobila v Afrike. Po zabratí Konga Belgičania vyvraždili za päť rokov desať miliónov Konžanov. Podobné tragédie sa diali skoro v každej africkej krajine a dnešný svet stále funguje na ich nerastnom bohatstve.

Ako to opísať? Je to neokolonializmus?

Je to, myslím, presné slovo. Afrika totiž z nerastného bohatstva nemá nič. Kongo, kde sa nachádzajú všetky prvky Mendelejevovej tabuľky, by mohlo byť najbohatším štátom v Afrike, nemá však ani na školstvo a fungovanie parlamentu.

Všetky bane patria nejakým spoločnostiam, alebo protivládnym rebelom, pracujú v nich miestni ľudia, vrátane žien a malých detí. Zoberte si koltán. 99,9 percenta svetových zásob tejto kovovej rudy je v Kongu, vyvážať sa nesmie. A predsa sa očividne exportuje, veď bez neho nefunguje žiaden mobil na svete.

Vráťme sa ku kmeňu Suri. Čím je taký unikátny?

Jednak tým, že je obrovský – dokopy šesťtisíc ľudí –, a tým, že si ešte drží tradície, najmä rituál donga, ktorý ich kmeň stmeľuje. Nie peniaze, ale práve donga je to, čo im zabezpečí postavenie v spoločnosti.

Muž dokáže, ako znáša bolesť, a budúca žena môže vidieť to, aký je nebojácny, vie ochrániť rodinu a vlastne celý kmeň. Práve v tom je sila Surmov a vláda to veľmi dobre chápe, keď rituál zakazuje. Ak by nás tam prichytili, tak nás zavrú do väzenia.

Na záberoch to vyzerá ako šport aj s rozhodcami, chráničmi a publikom. Antropológ by v tom videl ďalší dôkaz, že moderné športovanie vzniklo ako ritualizovaný zápas.

Áno, hoci taký hokej je možno ešte brutálnejší a hrozí viac zranení než pri donge, kde najviac ak štipľavo dostanete palicou. Podstatné je, že rituál odmalička vedie mladých pastierov k odvahe a sebavedomiu. Ak súper vidí váš strach, ste bez šance.

Len Surmovia robia dongu?

Teraz už len oni. Tak ako pitie krvi dobytka, kedysi bol rituál dosť rozšírený, teraz sa s ním v Afrike už nestretnete. Svet sa ohromne mení – to platí aj pre náš svet.

Pamätám si časy na vysokej škole, keď som chodil na Oravu autobusom cez Zuberec. V každom dome mali po dve kravy, teraz nemá nikto. Ľuďom sa to neoplatí, v obchode je lacné mäso z Argentíny.

Je typické pre africký kmeň, že neverí na posmrtný život?

Nie som etnológ, ale s týmto som sa stretol u prírodných ľudí prvýkrát. Neviem, či to závisí od konkrétneho šamana, no Surmovia to vidia tak, že smrťou sa život končí a nič ďalšie nie je.

Aké veľké je kmeňové územie?

Predstavte si asi tretinu západného Slovenska. Pred rokmi tam takmer nebola civilizácia. Dnes je v hlavnej osade federálna jednotka a mobilný signál. Etiópia je pokrytá mobilným signálom lepšie ako Slovensko.

V Afrike už zavádzali najmodernejšie generácie pripojenia. Náš šofér mal v telefóne aplikácie, čo sme ani nepoznali.

OLYMPUS DIGITAL CAMERA
Foto – K2 Studio

Čo Surmovia z výdobytkov prevzali? V záberoch sú samopaly, kanistry…

Je ilúzia myslieť si, že dnes ešte na planéte môžeme nájsť civilizáciou nedotknutý kmeň. Zažil som na Novej Guinei, že kresťanskí misionári zhadzovali z vrtuľníka domorodcom tričká a púšťali im na laptope Zmŕtvychvstanie Krista. Ľudia, čo dovtedy nevideli bieleho človeka, im museli veriť úplne všetko.

Problém je, že domorodcom misionári dajú tričká, ale už ich nenaučia, že ich majú prať. Nedajú im mydlo. Zaplavíme ich našimi výrobkami, ale už ich neučíme čo s nimi.

Aj preto je v treťom svete toľko odpadu. Keď ste na návšteve u Surmov, je to taký rozprávkový pohľad na slamené chyže. Všade čisto, útulne. Nie ako v dedine po kontakte s naším svetom, kde sa všade povaľujú kanistry, papiere.

Jediné, čo Surmovia prebrali od našej civilizácie, je samopal. Stojí štyri kravy. Niekedy sa pýtam, čo by sme prebrali od vyspelejšej civilizácie my?

Má boj Surmov nejaké šance? Dokážu sa k odporu zorganizovať?

Pre mňa bolo vždy záhadou, ako sa organizujú. Keď sme chceli vedieť, kedy bude donga, mal som pocit, že to ani oni sami nevedia. Vyvŕbilo sa to časom. Preto teraz uvažujem, či dokážu zjednodušiť zvolávanie bojovníkov mobily.

Uvidíme. Bola by to veľká škoda, keby mala zaniknúť ich kultúra. Pre nás je to poučenie o tom, čo kedysi fungovalo a na čo sme zabudli. Je to ako so životom človeka – sám nad sebou nemá nadhľad, to, ako sa mení, mu povedia skôr tí druhí: kamaráti, rodičia, či spoločnosť.

Myslím si, že niečo také platí aj pre kultúry. Vždy skôr iná kultúra nám odhaľuje, čo robíme zle. Takto navzájom sa kultúry korigujú. Lenže keď príde jedna silná agresívna kultúra, ako je tá naša, ktorá zmetie všetky ostatné, tak hrozí to, že zahynie svojou vlastnou samoľúbosťou. Nedokáže korigovať smer vlastného vývoja.

Teraz najčítanejšie