Denník N

Ilona Németh bola pri vzniku Maďarskej nezávislej iniciatívy, vývoj po roku 1990 ju však sklamal

Foto - Post Bellum
Foto – Post Bellum

Ilona Németh sa narodila 28. januára 1963 v Dunajskej Strede v maďarskej rodine. Obaja rodičia pochádzali z dedín na južnom Slovensku. Otcova rodina bola chudobnejšia, bol prvým v rodine, kto vyštudoval vysokú školu a stal sa poľnohospodárskym inžinierom. Matkina rodina žila pri Dunaji a vlastnila pohostinstvo a obchod.

Ilona vyrastala ovplyvňovaná viacerými politickými názormi, ktoré celé detstvo a mladosť intenzívne vnímala, keďže dvaja mamini bratia boli po roku 1969 vylúčení z komunistickej strany, a to v čase, keď sa začala vzostupná kariéra jej otca.

Otec bol členom komunistickej strany od roku 1969, z námestníka ministra poľnohospodárstva sa stal generálnym riaditeľom štátneho poľnohospodárskeho podniku, kde pôsobil až do roku 1991.

Jeden zo strýkov bol Rudolf Szabó, podpredseda Slovenskej národnej rady v rokoch 1968 – 1970. Bol autorom zákona o národnostných menšinách. Jeho rodina to nemala počas normalizácie ľahké, ale napriek tomu celý život cítil, že je komunistom. Rodinu pravidelne navštevovali aj otcovi priatelia s kritickými názormi na vtedajší režim.

„Tá pluralita vplývala na môj svetonázor a celkovo na nazeranie na svet a kontext.“

Rodina nebola nacionalisticky založená a Ilona bola vychovaná v duchu československej identity a maďarskej národnosti. Aj keď sa doma rozprávalo len maďarsky, výučba slovenčiny bola povinná a v rodine bežne čítali aj nemaďarské noviny či okrem maďarskej televízie sledovali aj československú.

Post Bellum SK je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorá svoju prácu môže vykonávať aj vďaka vám.

Možno sa budeme opakovať, ale aj tento rok sa uchádzame o 2 % z vašich daní. Opakujeme príbehy minulosti, aby sa minulosť neopakovala.

Aj tento rok môžete podporiť našu prácu darovaním 2 % zo svojich daní. Pomôžete nám tak naďalej vykonávať všetky naše aktivity a projekty: dokumentovať príbehy pamätníkov 20. storočia, realizovať zážitkové workshopy na základných a stredných školách, organizovať výstavy a iné podujatia.

Snažíme sa o to, aby pamäť národa nebledla a aby sa príbehy minulosti šírili ďalej. Veríme totiž, že konkrétne ľudské osudy sú tou najlepšou cestou k poznaniu vlastnej histórie.

Bližšie informácie o tom, ako nám podľa zákona môžete poukázať vaše 2 % z daní, nájdete na našej webovej stránke: https://www.postbellum.sk/o-nas/2-percenta

Ďakujeme!

Spoločenský aktivizmus už v mladosti

Ilona absolvovala maďarskú základnú aj strednú školu v Dunajskej Strede. Vzhľadom na postavenie svojho otca nemala, na rozdiel od svojich bratrancov, problém dostať sa na vysokú školu. Túto rozdielnu situáciu v obidvoch rodinách citlivo vnímala.

Odmalička rada a dobre kreslila, už počas štúdia na gymnáziu boli zverejnené jej ilustrácie k básňam a poviedkam v maďarskom denníku Új Szó, kde publikovali početní spisovatelia žijúci v Dunajskej Strede. K nim sa dostala ako gymnazistka cez divadelný krúžok, ktorý dramaturgicky viedol László Szigeti, neskôr majiteľ vydavateľstva Kalligram.

Do úvahy pre ňu prichádzalo len štúdium výtvarného umenia. Pôvodne chcela študovať v Poľsku, to však už v roku 1981, keď silnelo odborové hnutie Solidarita, nebolo možné. Rozhodla sa pre štúdium grafiky na Maďarskej vysokej škole umeleckopriemyselnej v Budapešti, kam sa dostala na druhýkrát; absolvovala odbor typografiky a knižného umenia.

V Budapešti bola už vtedy iná atmosféra ako v Československu: „Bola tam protiruská nálada. Čokoľvek sa dialo, všetci hovorili, že to je kvôli Rusom.“ Existovali súkromné malé podniky aj kultúra bola otvorenejšia, a teda aj atmosféra na vysokých školách.

Postupne sa Ilona pridala k niekoľkým opozičným skupinám a aktivistom, napríklad k občianskemu hnutiu Dialóg a k ekologickému hnutiu Dunajský kruh, ktoré vystupovalo proti výstavbe priehrady Gabčíkovo-Nagymaros.

Počas 5-ročného štúdia nemala Ilona nikdy v pláne ostať v Maďarsku. Naďalej sa stretávala s maďarskou spisovateľskou komunitou okolo Lászlóa Szigetiho, ako aj so študentmi, ktorí študovali v iných mestách a navzájom sa inšpirovali a obohacovali. Počas štúdia prevážala samizdaty cez maďarsko-československé hranice.

Ďalším dôvodom bol Ilonin vtedajší priateľ a dnešný manžel, ktorý sa nedostal na štúdium do Budapešti a zostal v Bratislave. V roku 1986, v poslednom ročníku štúdia, sa Ilone narodil syn, takže sa chcela vrátiť aj kvôli rodinnému zázemiu.

Po návrate do Československa na konci 80. rokov sa zapojila do rôznych opozičných akcií a zúčastňovala sa protestných aktivít proti vodnému dielu Gabčíkovo-Nagymaros. V rokoch 1987 – 88 bola zamestnaná vo vydavateľstve maďarskej literatúry Madách, kde pracovali aj ľudia, ktorí nemohli profesionálne napredovať.

Už počas štúdia začala spolupracovať na vydávaní časopisu nezávislých mladých maďarských spisovateľov IRÓDIA a podieľala sa na založení jeho výtvarnej sekcie a prispievala ilustráciami. Uverejňovali napríklad rozhovory s umelcami, ktorí sa nemohli ani v Maďarsku, ani v Československu realizovať, lebo nesúhlasili s politickým režimom.

Ilona počas štúdia na gymnáziu pre svoje kritické politické názory prišla do konfliktu s otcom. Snažil sa ju presvedčiť, že je možné komunistickú stranu reformovať zvnútra.

„Presne si to pamätám. Keď mi dnes niekto hovorí, že sa dá nejakú stranu ‚reformovať zvnútra‘, tak je mi zle.“

Konflikt pokračoval počas štúdia na vysokej škole, dokonca sa niekoľko rokov vôbec spolu nerozprávali.

„Keď som bola v 89. roku od prvého dňa na ulici a demonštrovali sme, tak on to, samozrejme, pociťoval ako útok na svoju osobu.“

Spätne si Ilona myslí, že otec bol skôr sociálnym demokratom. V strane nemal funkciu a bol presvedčený ľavičiar. Komunistickej strane veril, bol síce kritický, ale bol presvedčený, že sa dá reformovať.

Ilona Németh. Foto – Kristina Turna

Festivaly alternatívneho a experimentálneho umenia

V IRÓDII sa zoznámila s Jozefom R. Juhászom a Otom Mészárosom z Nových Zámkov. Spolu založili Studio erté, ktoré podporovalo alternatívne a experimentálne umenie a dalo si za cieľ vytvoriť platformu pre túto umeleckú scénu. Pred rokom 89 nebolo možné založiť nezávislé štúdio, preto pôsobili pod hlavičkou Csemadoku, kultúrneho spolku maďarskej menšiny v Československu.

Spolok kontrolovala komunistická strana, ktorá chcela mať maďarskú menšinu pod dohľadom. Studio erté síce nebolo úplne nezávislé, ale svoju umeleckú činnosť si nenechalo obmedzovať.

Postupne organizovali vzdelávacie akcie po celom Československu. V roku 1988 zorganizovali prvý festival alternatívneho, experimentálneho a multimediálneho umenia v Nových Zámkoch, na ktorý prišli umelci z celého Československa a Maďarska. Predvádzali aj performance a akčnú maľbu. Vtedy nevnímali, že umelci zaujali svojou účasťou na festivale politický postoj, a to napriek tomu, že ich umenie nebolo primárne politicky angažované. Napriek tomu, že sa festival konal v menšom meste, v umeleckých kruhoch sa o ňom vedelo a mal početné publikum, keďže bol jedinečný prezentovanými dielami umelcov, ktorí inde nedostávali priestor.

Druhý ročník festivalu v roku 1989 v Nových Zámkoch už štátne orgány zakázali. „S Jozefom R. Juhászom sme sa rozhodli, že napriek tomu ten festival urobíme. Boli sme zvedaví, ako sa nás dá zakázať a čo to znamená ‚byť zakázaní‘. Chceli sme ísť na doraz. Asi by som to nazvala naivitou, ale neuvedomovali sme si, čo sa môže udiať.“

Pozvali umelcov a festival sa uskutočnil v kultúrnom dome Csemadoku. Jediným zásahom bolo, že policajti zhabali jedno umelecké dielo. Filmový záznam performance maďarského umelca premietali neskôr v Prahe na zjazde komunistickej strany s tým, že nezávislí umelci ničia to, čo socialistický ľud vyprodukuje, keďže dotyčný umelec namáčal chlieb v nádobe a stúpal po ňom. To prezentovali ako niečo protištátne. Festival sa konal odvtedy takmer každoročne, po štvrtom roku pod názvom Transart Communication, a funguje dodnes.

Koncom 80. rokov sa Ilona začala zaujímať o históriu židovskej komunity v Dunajskej Strede, ktorá pred 2. svetovou vojnou predstavovala viac ako polovicu miestneho obyvateľstva. Dunajskej Strede sa hovorilo „malá Palestína“. Veľká väčšina sa z koncentračných táborov nevrátila.

Dovtedy vedela Ilona len o židovskom pôvode niekoľkých známych, ale nič viac. Táto téma v meste neexistovala. Ešte pred novembrom 1989 spoluiniciovala (s Mariánom Ravaszom, Lászlóom Barakom a Oszkárom Világim) prvý pamätník holokaustu na Slovensku, na ktorý bola vyhlásená verejná súťaž. Pamätník bol odhalený v roku 1990 a dodnes stojí v Dunajskej Strede blízko miesta, kde bola jedna z najväčších synagóg v strednej Európe.

„Vždy som mala pocit, že Dunajská Streda je akoby ‚nemesto‘, lebo tam niečo chýba, ale nebolo jasné, čo tam chýba. Chýba tam kontinuita histórie a kultúry.“

Priamo uprostred diania po 17. novembri ’89

Dňa 18. novembra 1989 sa zhodou okolností konala v Šali narodeninová oslava Lajosa Tótha, na ktorú boli pozvaní predovšetkým tí predstavitelia maďarskej menšiny, ktorí súhlasili s opozičnými názormi.

Po oslave plánovalo asi 20 maďarských disidentov a mladých aktivistov v byte Károlya Tótha tajne založiť maďarskú opozičnú platformu, Maďarskú nezávislú iniciatívu (MNI), ktorá mala rozvinúť spoluprácu s ostatnými slovenskými a českými disidentskými kruhmi. Väčšina už mala skúsenosť s ŠtB, Ilona nie. „My sme boli podľa mňa s Jozefom R. Juhászom najmladší v celej skupine. Bolo tam veľmi málo žien – asi tri.“

Až večer, počas zakladajúceho stretnutia MNI, sa dozvedeli o udalostiach v Prahe z predchádzajúceho večera. Takže boli zorganizovaní a pripravení na spoluprácu s VPN, ktoré bolo založené 19. novembra v Umeleckej besede v Bratislave.

„Do Bratislavy sme chodili už na prvé demonštrácie na Hviezdoslavovom námestí. Pamätám si, že som sa čudovala, že v Bratislave je už na uliciach a na námestí revolúcia, kým v Dunajskej Strede sa nič nedeje.“

Spojili sa preto so známymi Slovákmi z Dunajskej Stredy, ktorí boli aktívni v rámci VPN a spoluorganizovali demonštrácie. Hneď ako sa VPN usídlila v Mozartovom dome, bola MNI pridelená kancelária, kde Ilona začala od prvých dní pracovať. Centrála v Bratislave koordinovala aktivity MNI vo všetkých mestách. 15. decembra začal vychádzať prvý nezávislý maďarský časopis Nap, kde bola Ilona zakladateľkou a dva roky grafickou redaktorkou.

Spolu s predstaviteľmi VPN koordinovali a organizovali všetky ponovembrové personálne zmeny v mestách s prevažne maďarským obyvateľstvom, ako aj obsadzovanie lokálnych postov, kooptovanie a vymenovanie kandidátov na poslancov do Federálneho zhromaždenia. „To je nepredstaviteľné, nielen dnes, ale celkovo je to nepredstaviteľné.“

Zmeny sa síce dostávali do Dunajskej Stredy relatívne pomaly, ale výmena komunistických kádrov na rozhodujúcich postoch v štátnej správe ani vo vedúcich pozíciách v podnikoch a závodoch podľa Ilony Németh nebola ťažká a prebiehala relatívne jednoducho. „Pamätám si, že tá zmena bola razantná, ale udialo sa to tak prirodzene.“

Veľmi dobre si spomína, ako sa v Mozartovom dome pravidelne objavovali ľudia, ktorí sa nezúčastňovali na revolučnom dianí, ale boli presvedčení o svojich schopnostiach a otvorene vyjadrili záujem o rôzne uvoľnené pozície, dokonca aj o miesta ministrov. A v častých prípadoch funkcie aj dostali.

Takým príkladom bol aj Vladimír Mečiar. „On prišiel a vedel, čo chce. Bol taký sebavyvolený a myslel si, že má silu. Nikto ho nepoznal a zrazu sa dostal k moci. Keby tí, čo rozhodovali, vedeli o jeho osobe na začiatku, tak by sa to nestalo. Všetko, čo sa stalo potom, bolo absolútne neakceptovateľné.“

Ilona nemala nikdy záujem o žiadnu funkciu ani o vstup do politiky. To isté platilo pre Károlya Tótha, predsedu MNI, ktorý si podľa nej mohol vybrať hocijakú funkciu. „Z dnešného pohľadu by som to nazvala pozíciou intelektuála, ktorý vždy kritickým spôsobom reflektuje spoločnosť. Aj keď sme vtedy boli veľmi mladí, zastupovali sme túto pozíciu a myslím, že to tak ostalo dodnes.“

Foto N – Tomáš Benedikovič

Sklamanie z reality politického vývoja začiatkom roku 1990

Veľkým, aj osobným sklamaním bolo pre Ilonu vo februári 1990 založenie strany Spolužitie Miklósom Durayom, bývalým disidentom, ktorý bol počas novembrových udalostí na študijnom pobyte v USA.

Stranu založil aj s Iloniným strýkom Rudolfom Szabóom, ktorého po roku 1969 vyhodili zo strany a opäť vstúpil do politiky. Pred rokom 1989 bol Iloniným vzorom v opozícii, no uvedomila si, že strýkovo zmýšľanie je bližšie zmýšľaniu jej otca.

„Strýko vlastne zostal presvedčeným komunistom aj po vylúčení zo strany.“ No počas Nežnej revolúcie si uvedomila, že sa názorovo rozchádzali.

S Miklósom Durayom ich spojil aj fakt, že boli dvadsať rokov obidvaja v opozícii k režimu. „Patrili k sebe aj pre národnostnú politiku, ktorú vtedy obidvaja zastupovali podobným spôsobom.“

V eufórii začiatkom roku 1990 bola Ilona presvedčená, že Slovensko ide správnym smerom. Preto boli pre ňu obrovským sklamaním demonštrácie za Slovenský štát a za rehabilitáciu Jozefa Tisa začiatkom roka 1990.

Do roku 1989 Ilona nevnímala maďarskú národnostnú otázku ako problém, skôr vnímala fenomén internacionalizmu, kde nebolo v záujme socialistickej spoločnosti vyzdvihovať národnostné rozdiely. „Samozrejme, pre ľudí ako Duray to bolo dôležité aj vtedy. Takisto aj pre Slovákov nacionalistov. Utláčané národné identity sa, samozrejme, objavili, ale pre nás to bolo veľkým sklamaním.“

Počas novembrových udalostí intenzívne cítila spolupatričnosť Čechov, Slovákov a Maďarov a ich spoločný cieľ.

Aj keď sa aktívne zúčastňovala kampane MNI pred prvými demokratickými voľbami v júni 1990, sama nekandidovala. Veľmi dobre sa pamätá na tlačovú konferenciu Jána Budaja v Mozartovom dome počas predvolebnej noci, keď pre lustrácie oznámil stiahnutie svojej kandidatúry z čelného miesta kandidátky VPN. Bol to pre všetkých prítomných obrovský šok a katastrofa. Dodnes si však nie je istá, či naozaj spolupracoval s ŠtB. Lustráciami neprešiel ani jej strýko Rudolf Szabó, ktorý neskôr kandidoval za ústavného sudcu.

Síce neodsudzuje ľudí, ktorí boli pod veľkým existencionálnym tlakom alebo boli vydieraní cez svoje rodiny – možno mali dôvody s ŠtB spolupracovať, aby trochu uľahčili sebe a svojej rodine, ale rozhodne to nie je to isté, ako keď niekto, komu režim ničil život, povedal nie a nespolupracoval. „Tie osudy sa nedajú porovnať. Nemôžeme to relativizovať, je to otázka charakteru a otázka rozhodnutia.“

Spoločenská angažovanosť prostredníctvom umenia

Začiatkom roku 1991 sa spolu s Jozefom R. Juhászom rozhodli zo straníckej politiky úplne stiahnuť. Z MNI odišla definitívne po jej transformácii v roku 1992 na MPP (Maďarskú občiansku stranu). „Ja mám menšinový názor a nie som ochotná podriadiť sa väčšinovému názoru. Samozrejme, chápem a akceptujem, že na tejto báze funguje demokracia.“

Od roku 1991 spolu s Jozefom Juhászom pokračovali s organizovaním festivalov Studia erté, na ktoré prichádzali aj umelci zo zahraničia. Festival prišiel otvoriť vtedajší nový minister kultúry, Ladislav Snopko, ktorý ich poznal pred rokom 89.

„To sú neuveriteľné udalosti, že pracujete na konci 80. rokov v opozícii, a zrazu váš kamarát je minister kultúry, príde a priateľským pozdravom otvorí festival.“ Na 10. ročníku sa zúčastnili umelci zo 40 krajín.

Ilona sa vrátila k výtvarnému umeniu, absolvovala prvú samostatnú výstavu v roku 1990 v Galérii Cypriána Majerníka. Spolupracovala so Sorosovým centrom súčasného umenia, navrhla im grafickú úpravu niekoľkých katalógov a najmä sa zúčastňovala ich výročných výstav, ktoré umožnili nastupujúcej generácii výtvarníkov začať svoju kariéru. Ilustrovala osem ročníkov učebníc slovenčiny pre maďarské deti. Bola členkou rôznych výberových komisií, ktoré rozdeľovali finančné prostriedky kultúrnym organizáciám a občianskym združeniam pre väčšinovú, ale aj menšinovú kultúru. Kriticky vníma činnosť Csemadoku po roku 1989, ktorý dodnes funguje a podporuje len ľudovú kultúru: „Založiť identitu len na ľudovej kultúre je veľmi málo. Mali by sme sa zaoberať aj inými vecami ako tým, že sme Maďari.“

Rozpad Československa Ilona Németh v roku 1993 vnímala veľmi negatívne. „Mám, samozrejme, viac identít, a jedna z nich je československá. Nikdy som nemala pocit, že sme rozdelenie potrebovali. Spoločný štát bol obohatením obidvoch národov.“

Okrem umeleckej činnosti je 15 rokov profesorkou na Katedre intermédií Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. Mladej generácii by odkázala, že je nesmierne dôležité byť sebavedomý a angažovaný občan, keďže mladí študenti často cítia, že sú mimo politiky: „To je neakceptovateľný názor a nie je reálny. Každý je zodpovedný za svoj osud a za všetko, čo sa deje okolo neho. Každý by mal mať v živote skúsenosť, že mohol byť súčasťou spoločenskej zmeny, ako sme mali my v roku 1989 alebo ako mali mladí počas protestov v roku 2018. Potom uveríte tomu, že môžete ovplyvňovať veci.“

Post Bellum SK je nezávislá občianska iniciatíva, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.

Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet SK12 0200 0000 0029 3529 9756.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia sú projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK.

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na [email protected].

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Teraz najčítanejšie