Katarína Farkašová: Do popredia sa dostáva arogancia moci a zase si to zlíznu ženy

Katarína Farkašová (1953) vyštudovala filmovú dramaturgiu a scenáristiku na bratislavskej VŠMU, neskôr si doplnila vzdelanie o kanadský trojročný kurz o ľudských právach, o sociálne poradenstvo v Bratislave, psychoanalýzu v Prahe a Gender Issues vo Viedni. Trinásť rokov pôsobila ako dramaturgička vo filmových ateliéroch Koliba. Od roku 1994 je riaditeľkou Aliancie žien Slovenska, ktorá sa zaoberá ochranou ľudských práv žien.

Ako hodnotíte, že slovenskí poslanci na návrh SNS schválili uznesenie o zastavení ratifikácie Istanbulského dohovoru o boji proti násiliu na ženách?

Som presvedčená, že nikto z tých ľudí, ktorí rozhodujú, či na Slovensku bude platiť Istanbulský dohovor, ho nečítal. Pritom má len 24 strán. Inak by si poslanci boli všimli, že v texte sa nikde nespomínajú homosexuálne dvojice, páry, registrované partnerstvá ani manželstvá, nikde sa nespomína adopcia detí homosexuálnymi pármi ani žiadna iná adopcia.

Jedinýkrát sa v texte (Článok 4, bod 3) spomína rodová príslušnosť, sexuálna orientácia a rodová identita. A to vo výpočte možných obetí násilia.

Toto je dostatočne príšerný dôkaz, ako sa občania a občianky na Slovensku dali oklamať konaním politikov. Kam sme to došli v 21. storočí pred zrakom civilizovaného sveta? O toto išlo navrhovateľom?  Podržať nás v inom storočí, v kolektíve spolu s Ruskom a Azerbajdžanom, ktorí Istanbulský dohovor tiež odmietli?

V slovenských špinavých politických paktovaniach sa Istanbulský dohovor stal objektom výmenného obchodovania. Je to hanba. Odkazujeme všetkým, ktorí hlasovali za zastavenie prijatia Istanbulského dohovoru, že od dnešného dňa sú spoluzodpovední za každé jedno násilie na ženách a ich deťoch. A tie ženy a deti to vidia a budú si to pamätať.

Alianciu žien Slovenska vediete už 25 rokov. Zlepšilo sa za ten čas postavenie žien v spoločnosti?

Myslím si, že čo sa týka množstva a intenzity násilia voči ženám, tak sa to skôr zhoršuje. Lenže zhoršuje sa aj celá situácia v krajine. Do popredia sa dostávajú arogancia moci, zlodejina, klamstvo, násilie – a zase si to prirodzene zlíznu ženy.

Pokrok však vidím aspoň v úrovni vedomostí ľudí o domácom násilí, jeho príčinách, následkoch a o tom, čo sa dá v takej situácii robiť. Vďaka našej a ďalším organizáciám rastie nielen informovanosť, ale aj citlivosť voči domácemu násiliu, presnejšie k násiliu na ženách.

Dnešné telefonáty na našu SOS linku pre týrané ženy sú iné ako pred dvadsiatimi rokmi. Pamätám si, že vtedy si mnohé ženy skôr overovali, či to, v čom žijú, je domáce násilie. Dnes sa už pýtajú konkrétne, priamo, adresne. A nevolajú len samotné ženy, ale aj muži, ktorí sú ich priateľmi, susedmi, kolegami, príbuznými. Vravia, že sú svedkami násilia, a pýtajú sa, ako môžu pomôcť.

Keď hovoríte, že množstvo a intenzita násilia páchaného na ženách súvisia aj so zhoršením situácie v krajine, znamená to, že celá spoločnosť sa brutalizuje?

Keď sa mám vyjadriť stručne a jasne, tak poviem len: ryba smrdí od hlavy. Keď ľudia vidia, čo sa deje na vrcholových pozíciách v tomto štáte, niektorí muži majú pocit, že to môžu robiť aj oni. A keď si potom majú vybrať ľahký dosiahnuteľný cieľ, tak zvyčajne je to tá žena, ktorú majú doma.