Bezpečnosť zaručia lídri, nie populisti

Autor je predsedom strany Spolu

Pred niekoľkými rokmi som sa v parlamente sporil s Robertom Kaliňákom. V rámci debaty som ho vyzval, aby si spomenul na situáciu, kde išlo o niečo veľké pre Slovensko a on urobil správne, ale osobne nepríjemné a politicky ťažké rozhodnutie.

Stačilo, aby povedal jeden jediný príklad. Lenže inokedy taký pohotový a výrečný exminister zrazu nemal odpoveď. Pre politikov jeho razenia takýto krok nemá logiku. Žijú vo svete, v ktorom treba robiť len to, čo sa okamžite oplatí, a hovoriť iba to, čo ľudia chcú počuť. Podstatná nie je pravda, ale popularita.

Dnes si pripomíname 15 rokov od vstupu Slovenska do NATO. Severoatlantická aliancia patrí medzi smutné príklady toho, kam nás prístup „na Kaliňáka“ doviedol. Ako členská krajina si roky neplníme záväzky k spoločnej obrane a miestni politici radšej držia pri živote mečiarovské mýty o mostoch medzi Západom a Východom.

Nikomu neupieram právo nesúhlasiť s členstvom v NATO, ale kritici nikdy neponúkli náhradu. Neutralita to nie je, tá vyžaduje schopnosť tvrdo sa brániť a odstrašiť agresora – nie náhodou má každý Švajčiar napriek hornatému terénu doma výzbroj. Byť v samozvanej ruskej sfére vplyvu nechceme a — hľadiac na Ukrajinu, Moldavsko či Gruzínsko —  dobre robíme. Bez USA sa Európa neubráni a čakajú nás roky tvrdej práce na spoločnej obrane EÚ, kým sa to zmení. Naše členstvo v NATO je najsilnejšou ochranou suverenity Slovenskej republiky v celej histórii nášho národa.

Toto všetko na papieri podpisuje väčšina slovenských politikov. A tam sa to končí. Chcú, aby za nás boli ochotní zomierať francúzski alebo americkí vojaci, ale napospol sa k spojenectvu veľmi nehlásia. Nevedia si ani len poriadne pripomenúť jeho výročie.

Premiér Pellegrini nedávno krásne rečnil o tom, ako je členstvo v NATO v životnom záujme Slovenskej republiky. Vo Varšave. Doma v Bratislave sa prizerá, ako agenti Kremľa na ministerstve obrany ničia vzťahy Slovenska s najdôležitejším spojencom a garantom našej bezpečnosti.

Možno vás to teší, lebo nie ste fanúšikom NATO. Lenže zbabelosť politikov sa nezačína ani nekončí obranou. Vidieť ju v každej ťažkej téme. Všetci napríklad vedia, že keď starne populácia, musíme pracovať dlhšie, viac sporiť alebo mať nižšie dôchodky. Zázračná štvrtá možnosť neexistuje. Poctiví politici hľadajú riešenia, ako motivovať tých, čo vládzu robiť dlhšie, a ako ochrániť tých, čo nemôžu a nevládzu. Miestni kvázilídri sa pretekajú, kto sľúbi nižší ústavný strop pre dôchodkový vek.

Chorobou „hovor iba to, čo je populárne, nie to, čo je pravdivé“ sa nakazila veľká časť slovenskej politiky. Lenže ľudia rozumejú, že Slovensko čakajú veľké výzvy. Našu obranu neposilnia papaláši, čo si rozdávajú vojenské výložky. Spravodlivosť neobnovíme iba tým, že vymeníme Fica. Naša životná úroveň nedobehne Nemecko len preto, že politici prestanú kradnúť. Ak sa máme pohnúť z miesta, treba začať hovoriť pravdivo, nielen populárne. O tom je skutočné líderstvo.