Stoka si našla domov vo výtvarnom ateliéri

„Všeobecné povedomie o Stoke existuje, ale skôr v tom význame, že to bolo dobré divadlo, ktoré potom zbúrali a už nie je. Ale ono existuje,“ hovorí režisér Blaho Uhlár, ktorý je už štvrťstoročie osudovo spojený s týmto autorským divadlom.

A keďže Stoka je nielen znovuzrodená, ale aj stabilizovaná a úspešná, dozrel čas na ucelenú prezentáciu jej inscenácií. Prehliadka Stoka Revival sa uskutoční 5. až 7. júna v Štúdiu C 1, 2 bratislavskej Cvernovky, kde má divadlo momentálne svoj priestor.

„Je to skôr výtvarný než divadelný priestor, v podstate veľký ateliér Mira Gábriša, ktorý nás láskavo prichýlil,“ pokračuje Uhlár. „Tomu prispôsobujeme aj minimalistické scénografické riešenia.“ Kým sa divadlo dopracovalo k tejto „dočasnej stálej“ scéne a k repertoáru, s ktorým sa možno pravidelnejšie prezentovať, prešlo pár rokov neistoty a provizórií, ale aj úspechov.

„Pre Blaha Uhlára je typické a asi osudové, že vždy začínal v netradičných a improvizovaných priestoroch, ktoré sa vďaka nemu stanú stabilnou undergroundovou scénou kvalitnej a priekopníckej umeleckej tvorby,“ hovorí teatrologička Dáša Čiripová.

Keď legendárnu Stoku, ktorá vznikla v roku 1991, o pätnásť rokov neskôr zbúrali, už predtým mierne zdecimovaný súbor sa definitívne rozpadol. „Od roku 2006 sme robili nezávislé produkcie s rôznymi hercami, vtedy sa nepodarilo stabilizovať súbor, no veľmi mi pomáhali členovia trnavského ochotníckeho divadla Disk, s ktorým som obnovil dávnejšiu spoluprácu.“

Prvá inscenácia staronovej Stoky mala symbolický názov Odraz, nasledovali Redukcia, Dialógy, Prísun, Únik, Dopad, Organon a Okraj, posledné tri práve v spolupráci s Diskom. Hrávalo sa v rôznych priestoroch, niektoré hry boli reprízované len raz, ale Redukcia sa nestratila na festivale Nová dráma 2008 a videli ju aj návštevníci trenčianskej Pohody.

Ale prišiel zaujímavý rok 2011, keď sa objavil študent prvého ročníka bábkoherectva na VŠMU Braňo Mosný. Uhlár vtedy pripravoval videoinscenáciu Pokus, kam Mosný prizval spolužiakov Lýdiu Petrušovú a Martina Kollára, a stokári získali na Novej dráme Hlavnú cenu.

„Bolo jasné, že došlo k zlomu,“ hovorí Čiripová. „Je pravda, že Pokus bol veľmi osobnou Uhlárovou spoveďou a nebolo jasné, kam sa divadlo ďalej posunie. Ukázalo sa však, že tu vznikla zdravá konštelácia, schopná udržať kontinuitu stokárskej poetiky.“ Netreba dodávať, že aj v „novej“ Stoke vznikali hry jej typickou metódou kolektívnej tvorby.

Ďalší titul Neistý grunt už aj s ďalším poslucháčom bábkoherectva Petrom Tilajčíkom („z jednej školy som prešiel do inej, Uhlárovej školy, kde som zažil boom slobodnej tvorby na javisku“) priniesol účasť na International Fringe Festival v New Yorku a na vrcholnej domácej prehliadke Divadelná Nitra. Keď do súboru pribudli Anna Čonková a Michaela Halcinová, mohol Uhlár s prekvapením konštatovať: „Stala sa zvláštnosť, čo v Stoke nikdy nebolo – ak sa v súbore kedysi vyskytli poslucháči VŠMU, boli to skôr budúci scenáristi či dramaturgovia alebo študenti hudobnej vedy, ale poslucháč herectva tam takmer neexistoval.“

Najnovšími inscenáciami sú Pevný podnos a Víťazstvo, ktoré spolu s Pokusom a Neistým gruntom predstavujú súčasný repertoár a divadlo ich uvedie aj na prehliadke Stoka Revival. „Na programe je ešte aj scénické čítanie (ktoré je však konečnou podobou inscenovania) z tvorby Charlesa Bukowského Erekcie, ejakulácie a ďalšie príbehy obyčajného šialenstva, ako aj autorské čítanie Ivany Gibovej Bordeline, ktoré časom nadobudne javiskovú podobu.“

Kontinuitu s históriou Stoky navodí výstava divadelných fotografií Ctibora Bachratého i koncert Živých kvetov, kapely, ktorá vznikla v Stoke. Po každom predstavení bude krátka diskusia s teatrológmi z Divadelného ústavu a účinkovanie Stoky na festivale v New Yorku pripomenie dokumentárny film Blaha Uhlára Reminiscences of a Big City.