Kaliho Bagalu nezlomilo psychické ochorenie ani krachy: Konečne prežívam upokojenie

Rozhovor vyšiel v skrátenej podobe v marcovom čísle pouličného mesačníka Nota bene.

V apríli tohto roka oslávite 55 rokov, od vydania prvej knihy pod vašou hlavičkou ubehne 27 rokov. Spolu ich bolo viac ako štyristo. Aké to boli roky?

Firmu som založil prvého marca 1991, takže mám vlastne 28. výročie. Začiatky boli ťažké. Nemal som skúsenosti ani peniaze, všetko som sa učil za pochodu, vydával som jednu až dve knihy ročne.

V roku 1996 sa začalo skutočné rodeo. Založil som literárnu súťaž Poviedka, do ktorej ľudia ihneď prihlásili 907 príspevkov, takže takmer zanikli starosti so zháňaním kvalitných autorov. Bohaté boli aj ďalšie ročníky, raz prišlo až 1300 príspevkov.

Hoci zúril mečiarizmus a doba podnikaniu v kultúre nepriala, mne sa darilo. Spolupracoval som s renomovanými autormi aj debutantmi, ktorí sa neskôr stali literárnymi hviezdami. V rokoch 2000 až 2006 som už vydával 20 až 30 kníh ročne. Myslel som si, že to tak aj ostane.

Lenže prišla finančná kríza a vy ste padli na dno.

Keby len finančná kríza. To by mi padli len tržby. Problém bol, že prišla aj veľká zdravotná kríza. V dôsledku obrovského pracovného tempa som vyhorel a s dôsledkami sa borím dodnes.

Od roku 2007 som behal po nemocniciach, musel som zvoľniť tempo, opäť som vydával len jednu až dve knihy ročne. Teraz konečne prežívam obdobie, ktoré beriem ako upokojenie.

To je aké?

Knihy už vydávam, len keď mám na účte peniaze, celkovo som opatrnejší a nejdem do zbytočného rizika. Kedysi som mal päť zamestnancov, dnes som vo firme sám, napriek tomu sa mi minulý rok podarilo vydať 15 kníh, čo vnímam ako zázrak.

Nikdy ste nemali obdobie, v ktorom ste chceli, aby to bol výnosný biznis, ktorý vám zabezpečí pohodlný život? Tvrdohlavo totiž trváte na tom, že vydávať budete len pôvodnú a výhradne slovenskú literatúru. A kto nevydáva aj komerciu, ten sa knihami uživí len ťažko.

Že by ma to mohlo dobre živiť, som veril len začiatkom milénia, keď sa firme darilo. Cez súťaž Poviedka som objavil veľa kvalitných autorov, aj predaj ich kníh bol adekvátny. Netrápilo ma, že komerčné vydavateľstvá zarábajú najmä na bestselleroch zo zahraničia.

Lenže takto si vedeli vytvoriť aj finančnú rezervu a začali mojich autorov preťahovať k sebe. Mrzelo ma to, ale musel som to akceptovať, bola to ich slobodná voľba. Ja som sa rozhodol ísť vlastnou cestou a hľadať stále nových autorov.

Keď sme sa zoznámili po 16 rokoch vášho podnikania, vaša päťčlenná rodina žila v jednoizbovom priváte. Odvtedy ubehlo ďalších 11 rokov. Zmenilo sa niečo? Vraveli ste mi, že pre banky ste na poskytnutie hypotéky nedôveryhodný.

Áno, to platí. Zmenilo sa len to, že sme vo väčšom priváte, vlastný byt stále nemáme. Nesťažujem sa, tak sme sa rozhodli.

Rodina vám nikdy nevyčítala, že ste mohli žiť inak? Bez dlhov a strachu z exekúcií?

V tomto mám obrovské šťastie. Už 20 rokov žijem v manželstve so skvelou ženou, poznáme sa dokonca o desať rokov dlhšie. Vie o mne príliš veľa a drží mi v tejto práci palce.

Nikdy mi nič nevyčítala, vždy sme nejako s pomocou Božou prežili. Jednoducho sme sa prispôsobovali aktuálnym podmienkam. Nemáme veľké túžby po luxuse, stačí nám, že sa máme radi.

Áno, rodina vie, že keby som robil niečo iné, zarábal by som oveľa väčšie peniaze. Vie však aj to, že by som nebol vnútorne šťastný, čo by sa prenieslo na celú rodinu. Venujeme sa každý tomu, čo nás baví, a o to viac držíme pokope.

Raz ste mi povedali, že ste jeden z posledných dinosaurov zo začiatku 90. rokov, ktorí niečo začali robiť z nadšenia a prežili až do dnešných dní bez toho, aby zmenili kritériá a vrhli sa na komerciu. Čo rozhodlo, že neuhnete ani za cenu sebazničenia? Lebo na prahu krachu ste stáli opakovane.

Už na začiatku môjho podnikania, keď bola v slovenskej literatúre nepríjemná situácia, lebo ju takmer všetci zaznávali, som si povedal, že to budem robiť po svojom. Nakoniec to prerástlo až do spôsobu života.

Výčitky za to, že nevydávam komerčnú literatúru, ktorá by mi umožnila ľahšie dýchať, som fakt nemal. Koniec koncov, mnohí moji autori boli bestselleristi, inak by s nimi dnes nespolupracovali práve veľké vydavateľstvá.

Možno som zlyhal v tom, že som si ich nevedel finančne udržať. Nikdy som nemal ani pohnútky pretiahnuť k sebe kvalitných autorov konkurencie. Podľa mnohých by to malo logiku, ale ja si radšej sám hľadám nové talenty, ktoré nezväzujem podmienkou komerčnej úspešnosti, ale umeleckej kvality.

Aký máte pocit, keď vidíte, že knihy niektorých vašich bývalých autorov sú vystavené vedľa kníh podvodníka ako Majský či vraha ako Černák?

Keďže nezodpovedám za životy svojich bývalých autorov, len sa nad tým pousmejem. Je to ich voľba. Ak majú kožu na tvári ísť do vydavateľstva, ktoré dáva priestor podradným titulom a kriminálnikom len preto, že