Verejné vypočutie kandidátov na ústavných sudcov je povinnosť, nie iba právo

Autor je vedúci Katedry ústavného práva
Právnickej fakulty UK v Bratislave,
poradca prezidenta republiky

Koncom marca prebehlo pred Ústavnoprávnym výborom Národnej rady verejné vypočutie uchádzačov o funkciu sudcu Ústavného súdu. Konalo sa v krátkom čase už po druhý raz, keďže prvá voľba kandidátov bola v parlamente zmarená a celý proces sa musel začať od začiatku.

Nový spôsob vypočutia uchádzačov bol jedinou podstatnejšou legislatívnou zmenou, ktorú sa v procese výberu ústavných sudcov podarilo na jeseň presadiť. Išlo o zmenu na úrovni zákona, v ústave sa nemenilo nič.

Z poverenia prezidenta republiky som sa zúčastnil januárových aj marcových vypočutí. Musím konštatovať, že zavedenie takéhoto spôsobu vypočutia bol krok správnym smerom. Pre uchádzačov to nebolo vždy príjemné, ale ak sa má niekto stať ústavným sudcom, ide prakticky o poslednú možnosť verejne sa ho pýtať a konfrontovať ho s vecami súvisiacimi s jeho doterajším životom, konaním, názormi a odbornosťou. Aj tak to bolo stále skôr „jemné“ vypočutie, v porovnaní so západnými demokraciami. Ale všetko chce svoj čas a nejako začať treba.

V súvislosti s verejným vypočutím sa hneď vynorila aj praktická otázka, a to, či je povinnosťou, alebo len možnosťou uchádzača sa vypočutia zúčastniť. Musím povedať, že ma veľmi znepokojili viaceré názory, ktoré v tejto súvislosti zazneli (nielen) v prostredí ústavnoprávneho výboru.

Ešte v januári som započul, že prísť na vypočutie je vo všeobecnosti iba vecou dobrej vôle uchádzača, ktorý môže zvážiť, či pozvanie prijme, alebo nie. Zdá sa – našťastie –, že podobné „nápady“ už boli pri druhom vypočutí zažehnané, alebo ich aspoň seriózne nik neprezentoval. Ďalšia „skvelá idea“, ktorá sa objavila pre zmenu v marci, hovorila o tom, že uchádzačov, ktorí boli vypočutí v januári, je zbytočné v novej voľbe vypočúvať opäť.

To je asi taký opodstatnený záver ako povedať, že ten, kto kandidoval minule (prípadne aj pred desiatimi rokmi?), už teraz nemusí predložiť životopis alebo dávať súhlas s kandidatúrou. Nehovoriac o tom, že medzi januárovým a marcovým vypočutím vydal Ústavný súd prelomové rozhodnutie, ktorým zrušil časť ústavy, preto bolo viac než opodstatnené pýtať sa všetkých uchádzačov, aký majú na toto názor. Našťastie, nápad nevypočúvať už tých, ktorí boli vypočutí minule, sa takisto nepresadil.

Viac než pri januárovom vypočutí sa však v marci riešila špecifická otázka, či je možné uchádzača z vypočutia ospravedlniť z objektívnych zdravotných dôvodov, a ponechať ho naďalej „v hre“.

Viacero poslancov výboru prejavilo názor, že ak sú zdravotné dôvody objektívne a doložené lekárskymi potvrdeniami, je možné ich akceptovať a uchádzača nediskvalifikovať, hoci na vypočutí nebol. Argumenty boli rôzne: od ľudských ohľadov cez to, že niektorí zdravotne indisponovaní uchádzači prešli vypočutím už v januári, až po argumentáciu právneho charakteru, ktorá bola prezentovaná ako najzásadnejšia.

Spočívala v tom, že zákon nikde výslovne nehovorí o vyradení uchádzača, ktorý neprejde vypočutím, preto ho vyradiť nemožno. Stanovisko výboru má pre plénum Národnej rady len odporúčací význam, a tak výbor nemôže rozhodnúť o tom, že mená nezúčastnených uchádzačov nebudú figurovať na hlasovacích lístkoch. Vyriešiť to teda môže iba plénum, a to priamo vo voľbe, keď takéhoto uchádzača napríklad nezvolí. Ak ho predsa len poslanci zvolia, môže to vyriešiť ešte prezident, a síce tak, že nezúčastneného kandidáta nevymenuje. Tak zneli argumenty niektorých poslancov.

Z môjho pohľadu nejde o žiadny detail, ale o úplne zásadnú vec, ktorá môže mať významný vplyv nielen na súčasnosť, ale aj na budúcnosť. Ak sa totiž hneď na začiatku účinnosti novej právnej úpravy nastaví zlá prax, môže sa časom všetko minúť účinkom. Stanovisko prezidenta republiky k tomuto problému odznelo aj na ústavnoprávnom výbore z úst môjho kolegu Stanislava Gaňu. Súhlasím s ním, no považujem za potrebné sa k veci vyjadriť trochu obšírnejšie.

Aj v slovenskej ústavnoprávnej teórii (žiaľ, nie vždy aj v praxi) je už dávno ustálená zásada, že text zákona sa nemôže vnímať izolovane, po prvé, od účelu, na ktorý bol prijatý a, po druhé, od nadradených právnych predpisov, v tomto prípade ústavy.

Ústava tento princíp vyjadruje v čl. 152 ods. 4, podľa ktorého výklad a uplatňovanie zákonov musí byť v súlade s touto ústavou. Pokiaľ ide o účel zákona, (nielen) náš Ústavný súd už dávno judikoval, že pri výklade a aplikácii zákona treba síce prvotne vychádzať z jeho textu, ktorý však treba vykladať tak, aby sa dosiahlo to, na čo bol text prijatý. Ak si to vyžaduje dosiahnutie účelu zákona, účel má prednosť dokonca aj pred textom. Keby sa teda doslovnou aplikáciou textu mal poprieť účel zákona, treba uprednostniť účel pred textom. Toto platí vždy a všade, aj pri verejnom vypočutí uchádzačov o Ústavný súd.

Treba si preto najskôr položiť otázku, aký je účel verejného vypočutia uchádzačov, a až potom podľa toho vykladať a aplikovať zákonný text. Účelom vypočutia je zabezpečiť, aby verejnosť mohla dôkladne spoznať človeka, ktorý jej má 12 rokov slúžiť na najdôležitejšom sudcovskom poste v štáte. Spoznať ho možno podľa odpovedí na otázky poslancov a prezidenta republiky (jeho zástupcov), ktorými sa zisťujú nielen vedomosti uchádzača, ale aj jeho hodnotové zameranie a osobnostná integrita. Účelom verejného vypočutia je nepochybne tiež odradenie odborne celkom nespôsobilých kandidátov, ktorí by si nemali trúfnuť prísť na takýto typ vypočutia.

Účel verejného vypočutia by sa dal rozpisovať ešte podrobnejšie, užitočná tu môže byť aj dôvodová správa k novej zákonnej úprave. Podotknime zároveň, že verejné vypočutie je jedinou etapou celého výberu ústavných sudcov, v ktorej uchádzač vystupuje osobne. Všetko ostatné prebieha buď písomne (predkladanie životopisov, motivačných listov…), alebo bez účasti uchádzača (voľba v parlamente). Osobne prítomný je iba na vypočutí a, samozrejme, pri svojom vymenovaní u prezidenta, ak uspeje.

Na minulých vypočutiach, najmä v januári, sa viacerým uchádzačom stalo, že ich zaskočila odborná otázka, na ktorú nevedeli reagovať, čo ich verejne postavilo do zlého svetla a významne znížilo ich šance. Vypočutie vo svojej aktuálnej podobe – na rozdiel od minulosti – už nie je žiadna „povinná jazda“, na ktorej viac-menej nezáleží, a ktorou každý bez ujmy prejde bez ohľadu na svoje kvality. Uchádzač pri vypočutí ide do rizika, lebo nevie, aké otázky dostane a ako to ovplyvní jeho ďalšie šance. To všetko v priamom televíznom prenose, ktorý sa premietal dokonca na námestiach.

Uchádzač, ktorý sa podrobí vypočutiu so všetkými rizikami, preto zjavne nie je v rovnakej situácii ako uchádzač, ktorý sa na vypočutie nedostaví, čím sa všetkým rizikám vyhne. Článok 30 ods. 4 Ústavy však hovorí jednoznačne, že občania majú prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok. Už na prvý pohľad je zrejmé, že rovnosť podmienok je narušená, ak sa jeden uchádzač vypočutia zúčastní, iný nie.

Práve z tohto dôvodu je principiálne jedno, či neúčasť na vypočutí má objektívne a doložené dôvody, alebo by dôvodom bola len číra subjektívna neochota či obava uchádzača prísť. Pri výbere sudcov všeobecných súdov je nepredstaviteľné, aby do ďalšej fázy postúpil uchádzač, ktorý sa napríklad nezúčastní niektorej etapy výberového konania. Ak aj má vážne zdravotné dôvody, nič to na veci nemení, ďalšiu šancu má až pri novom výberovom konaní.

Aký je dôvod aplikovať v tomto na ústavných sudcov miernejší meter, ako na bežných sudcov? Ak vrcholový športovec ochorie tesne pred začiatkom olympiády, medailu vyhrať nemôže, darmo má na neúčasť vážne zdravotné dôvody. Keby prišiel s nápadom, že chce súťažiť rovno vo finále, lebo počas kvalifikácie bol objektívne chorý, ako by sme naňho hľadeli? Zjavne by to nebolo v súlade s pravidlami fair play, a na tom by nič nemenil ani objektívny charakter dôvodov. Hoci je to mrzuté, život niekedy prináša situácie, keď má človek jednoducho smolu, za ktorú nemôže. Toto je jedna z nich.

A podotýkam, že nijako nechcem svojím názorom škodiť uchádzačom, ktorí na vypočutie zo zdravotných dôvodov neprišli, a už vôbec nechcem zľahčovať ich zdravotné problémy. Ani ľudský ohľad a pochopenie pre životnú smolu však nemôžu byť dôvodom na protiústavný postup. Z textu aj z účelu zákona jednoznačne vyplýva povinnosť uchádzača prísť na vypočutie. Že nemusí odpovedať na otázky, je iná vec – nikoho nemožno nútiť, čo má povedať. Prísť však musí. A napokon, aj mlčanie, neochota odpovedať alebo vyhýbavá odpoveď sú súčasťou jeho prezentácie a dá sa z nich mnohé vyvodiť.

Doveďme teraz do konca logiku, ktorú naznačovali niektorí poslanci, a ukážme si ju na praktickom prípade. Uchádzač na vypočutie neprišiel – bol objektívne chorý. Zákon výslovne neumožňuje vyradiť ho a stanovisko ústavnoprávneho výboru má len odporúčací charakter. Výbor teda nemôže rozhodnúť, že meno uchádzača nebude figurovať na hlasovacom lístku. Ak nie výbor, tak ani predseda Národnej rady, ktorý je len prvý medzi rovnými. Rozhodnú poslanci vo voľbe. V poriadku. A čo ak ho zvolia, lebo má, napríklad, silné politické krytie? Kto im v tom zabráni, obzvlášť v tajnej voľbe? Nikto.

Potom ešte rozhoduje prezident, ktorý má mať na výber dvojnásobný počet kandidátov. A čo ak vymenuje práve takého, ktorý na vypočutí nebol? Zabráni mu v tom niekto? Sotva. Údajný problém je – tvrdí sa – v tom, že niet toho, kto by rozhodol o vyradení kandidáta z formálnych dôvodov (pre neúčasť na vypočutí). Článok 152 ods. 4 v spojení s čl. 30 ods. 4 ústavy sú však jasné a absencia výslovnej zákonnej úpravy nemôže brániť ich aplikácii.

Touto logikou vzaté potom každý, kto je do voľby navrhnutý, by vždy musel figurovať aj na hlasovacom lístku, bez ohľadu na to, či by spĺňal všetky podmienky a bez ohľadu na to, čo by povedal ústavnoprávny výbor. Keďže ho nemá kto vyradiť, väčšina v parlamente ho môže zvoliť a prezident vymenovať. Zrejme nielen vtedy, keď sa nezúčastní vypočutia, ale aj vtedy, keby mal trebárs 39 rokov namiesto 40, ktoré predpisuje ústava…

Ak nechceme vyzerať ako demokracia prvotnopospolného typu – čo verím, že nechceme – potom nemôžeme zákon interpretovať a aplikovať tak, že iba mechanicky čítame jeho text – a okrem neho nevidíme nič menej, nič viac. Ešte je tu aj ústava, ktorej princípy musia platiť, a účel zákona, ktorý sa má jeho interpretáciou a aplikáciou naplniť. Toto platí v každej aspoň ako-tak rozvinutej demokracii a dávno to potvrdil aj náš Ústavný súd.

K tomu jedna dôležitá poznámka. Podľa ústavy a ustálenej judikatúry Ústavného súdu, prezident vždy, keď dostáva návrh na menovanie do nejakej verejnej funkcie, má právo a povinnosť skúmať prinajmenšom dve kritériá (niekedy aj viac, ale tieto dve vždy): po prvé, či kandidát spĺňa formálne podmienky na výkon funkcie stanovené ústavou alebo zákonom a, po druhé, či proces, v ktorom bol navrhnutý, prebehol v súlade s právnymi predpismi.

Ak čo i len jedna z týchto podmienok nie je splnená, na navrhnutú osobu nemožno hľadieť ako na relevantného kandidáta, o ktorom má prezident rozhodnúť. Prezident má právo takéto „návrhy“ vrátiť a žiadať navrhovateľa o doplnenie potrebného počtu takých kandidátov, ktorí nielen spĺňajú predpísané podmienky, ale zároveň vzišli z procesu, v ktorom boli dodržané všetky stanovené pravidlá a postupy. Platí to aj pri kandidátoch na ústavných sudcov.

Nezľahčujme podstatné veci, najmä ak je v hre taký ústavný princíp, ako rovnosť. Predchádzajme postupom, ktoré môžu vyvolať pochybnosti, konflikty a následné spory. Oslabuje to kvalitu našej demokracie, ale aj (už beztak slabú) dôveru v súdnu moc, ktorej je Ústavný súd súčasťou. Ústavné princípy treba dodržiavať v každej situácii. Vyspelú demokraciu charakterizuje práve ochota rešpektovať ich a riadiť sa aj tým, čo nie je v zákone napísané „po lopate“, ale vyplýva to z povahy veci.

Toto nie je primárne o jazykovom znení zákona. Je to v prvom rade o právnej a politickej kultúre. Svoj, nie nutne rovnaký, diel zodpovednosti za úroveň tejto kultúry má každý, kto sa na tomto procese akýmkoľvek spôsobom zúčastňuje – od navrhovateľov, kandidátov samotných, cez členov Ústavnoprávneho výboru, zástupcov prezidenta republiky, predsedu a poslancov Národnej rady až po hlavu štátu. Ako aktívny účastník doterajších verejných vypočutí preto považujem za svoju povinnosť verejne sa so svojimi úvahami a obavami podeliť.